Riffy a úvody • Alternatíva
17.12.2013 Filed in: Seriály
VI. 80 roky
Oproti strednému prúdu ôsmej dekády, ktorý neskôr dostal nálepku socpop sa na Slovensku „darilo“ aj inej hudbe. Hudbe, ktorá mala časom to šťastie dostať sa do štúdia a vyliezť na oficiálne svetlo božie. Boli nejaké zaujímavé gitarové riffy a úvody aj v hudbe ôsmej dekády, ktorú zvykneme označiť ako alternatívna?
Štyri ukážky predstavujú akýsi prelet nad kukučím hniezdom inej hudby v osemdesiatych rokoch. Odkiaľ pokiaľ, čo a či v slovenskej hudbe si zaslúži titul alternatívy sa možno dočítať v zaujímavej útlej knižočke od Jula Fuljaka. Nutnosť robiť nielen hudbu ale aj text inak, je v každej generácii. Spomeňme len Baladu o vodných stavoch (´69) dvojice Lasica, Satinský, či pohrebnú verziu Tichej noci od Prúdov (´68). Iste, príkladov by nebolo mnoho, no z uvoľnených šesťdesiatych sa za alternatívu voči vtedajšej orchestrálnej hitovej produkcii, dá chápať nástup bigbítu, vkladanie jazzových, bluesových postupov, inštrumentálna pieseň.
Dedičstvom bigbítu, ale aj sixties samotných, je štúdiovka vtedy už trojice Lasica, Satinský, Filip. Z nej vyberáme skladbu Ježibaby. V hudobnej réžii Martina Burlasa nahrala podklady k zhudobneným textom Milana Lasicu skupina Bolo nás jedenásť. Išlo o príležitostné zoskupenie československých štúdiových hráčov, oprávnene nazývané aj zoskupenie špičkové. Gitaru mal na svedomí Ľubo Belák, ktorý v zlatých šesťdesiatych hral v skupine The Players.
V rámci slovenskej riffológie má Dežo Ursiny na svedomí prvý ozajstný slovenský riff Baby Do Not Cry. Ursiny ako sólový umelec debutoval r. 1973 platňou Provisorium a po ďalších, viac‑menej artrockových albumoch v sedemdesiatych rokoch prišiel o desať rokov neskôr s takmer popovou nahrávkou 4/4. Ursinyho gitarový minimalizmus sa prejavil v každej skladbe. Vystačil si s jednoduchou linkou, gitarovým kolovrátkom, rozkladom akordov. Album uzatvára kratučká pieseň Sebe, ktorej základom, okrem rytmického groovu, je riff hraný dvomi gitarami.
„Tato“ slovenskej hudobnej alternatívy je zaiste Martin Burlas. Študent kompozície u Juraja Hatríka neskôr Jána Cikkera. V ôsmej dekáde pracoval vo vydavateľstve OPUS (napr. režíroval už spomenutú nahrávku Bolo nás jedenásť) a Slovenskom rozhlase. S jeho menom je spojená najmä skupina Maťkovia, v ktorej s kamarátmi sporadicky zaznamenávali Burlasove ale i spoločné hudobné nápady. Z melancholickej kompilácie piesní z rokov 1982 – 1986 sme vybrali skladbu Ešte. Skladba síce začína krátkym gitarovým úvodom, no oplatí sa naštudovať si aj gitarový podklad a dravé gitarové sólo.
Skupina Bez ladu a skladu na svoju štúdiovku musela čakať až do roku 1989. Priateľské klbko chalanov zaujalo nielen svojskou hudobnou interpretáciou, ale i nízkym vekovým priemerom. Na debutový album sa tak dostal hlas už takmer dospelého Michala Kaščáka. Hudobne sa podarilo zachytiť prvotný školáckoimprovizačný zvuk a techniku hry BLAS. Ak raz príde na slovenské groovy a basové linky, album Xmetov by mal byť povinnou zastávkou. Gitara Martina Beťdaša v piesňach BLAS plnila skôr rytmickú alebo sólovú funkciu. No debutový album otvára pekným poltónovým riffom.
Riffy desaťročia • Úvod
Riffy desaťročia • I. - 60-te
Riffy desaťročia • II - 60 - 70 roky • Gitary z Prúdov
Riffy desaťročia • III. - 70 roky • Normálne odkazy bigbítu...
Riffy desaťročia • IV. 70 roky • Sedemdesiate a ich stredný prúd
Riffy desaťročia • V. 80 roky • LL v delte Modusu
Oproti strednému prúdu ôsmej dekády, ktorý neskôr dostal nálepku socpop sa na Slovensku „darilo“ aj inej hudbe. Hudbe, ktorá mala časom to šťastie dostať sa do štúdia a vyliezť na oficiálne svetlo božie. Boli nejaké zaujímavé gitarové riffy a úvody aj v hudbe ôsmej dekády, ktorú zvykneme označiť ako alternatívna?
Štyri ukážky predstavujú akýsi prelet nad kukučím hniezdom inej hudby v osemdesiatych rokoch. Odkiaľ pokiaľ, čo a či v slovenskej hudbe si zaslúži titul alternatívy sa možno dočítať v zaujímavej útlej knižočke od Jula Fuljaka. Nutnosť robiť nielen hudbu ale aj text inak, je v každej generácii. Spomeňme len Baladu o vodných stavoch (´69) dvojice Lasica, Satinský, či pohrebnú verziu Tichej noci od Prúdov (´68). Iste, príkladov by nebolo mnoho, no z uvoľnených šesťdesiatych sa za alternatívu voči vtedajšej orchestrálnej hitovej produkcii, dá chápať nástup bigbítu, vkladanie jazzových, bluesových postupov, inštrumentálna pieseň.
Dedičstvom bigbítu, ale aj sixties samotných, je štúdiovka vtedy už trojice Lasica, Satinský, Filip. Z nej vyberáme skladbu Ježibaby. V hudobnej réžii Martina Burlasa nahrala podklady k zhudobneným textom Milana Lasicu skupina Bolo nás jedenásť. Išlo o príležitostné zoskupenie československých štúdiových hráčov, oprávnene nazývané aj zoskupenie špičkové. Gitaru mal na svedomí Ľubo Belák, ktorý v zlatých šesťdesiatych hral v skupine The Players.
V rámci slovenskej riffológie má Dežo Ursiny na svedomí prvý ozajstný slovenský riff Baby Do Not Cry. Ursiny ako sólový umelec debutoval r. 1973 platňou Provisorium a po ďalších, viac‑menej artrockových albumoch v sedemdesiatych rokoch prišiel o desať rokov neskôr s takmer popovou nahrávkou 4/4. Ursinyho gitarový minimalizmus sa prejavil v každej skladbe. Vystačil si s jednoduchou linkou, gitarovým kolovrátkom, rozkladom akordov. Album uzatvára kratučká pieseň Sebe, ktorej základom, okrem rytmického groovu, je riff hraný dvomi gitarami.
„Tato“ slovenskej hudobnej alternatívy je zaiste Martin Burlas. Študent kompozície u Juraja Hatríka neskôr Jána Cikkera. V ôsmej dekáde pracoval vo vydavateľstve OPUS (napr. režíroval už spomenutú nahrávku Bolo nás jedenásť) a Slovenskom rozhlase. S jeho menom je spojená najmä skupina Maťkovia, v ktorej s kamarátmi sporadicky zaznamenávali Burlasove ale i spoločné hudobné nápady. Z melancholickej kompilácie piesní z rokov 1982 – 1986 sme vybrali skladbu Ešte. Skladba síce začína krátkym gitarovým úvodom, no oplatí sa naštudovať si aj gitarový podklad a dravé gitarové sólo.
Skupina Bez ladu a skladu na svoju štúdiovku musela čakať až do roku 1989. Priateľské klbko chalanov zaujalo nielen svojskou hudobnou interpretáciou, ale i nízkym vekovým priemerom. Na debutový album sa tak dostal hlas už takmer dospelého Michala Kaščáka. Hudobne sa podarilo zachytiť prvotný školáckoimprovizačný zvuk a techniku hry BLAS. Ak raz príde na slovenské groovy a basové linky, album Xmetov by mal byť povinnou zastávkou. Gitara Martina Beťdaša v piesňach BLAS plnila skôr rytmickú alebo sólovú funkciu. No debutový album otvára pekným poltónovým riffom.
Jurai Gonšor
Ježibaby
Bolo nás jedenásť, 1981
(Jaroslav Filip / Milan Lasica)
interpret: Vokálno-inštrumentálna
skupina Bolo nás jedenásť
gitara: Ľubo Belák
Sebe
4/4, 1983
(Dežo Ursiny / Ivan Štrpka)
interpret: Dežo Ursiny
gitara: Dežo Ursiny
Ešte
Maťkovia, 1984
(Martin Burlas / Ladislav Villányi)
interpret: Maťkovia
gitara: Martin Burlas
Génový inžinier
Xmetov, 1990
(Martin Beťdaš / Ľubor Benkovič)
interpret: Bez ladu a skladu
gitara: Martin Beťdaš
Riffy desaťročia • Úvod
Riffy desaťročia • I. - 60-te
Riffy desaťročia • II - 60 - 70 roky • Gitary z Prúdov
Riffy desaťročia • III. - 70 roky • Normálne odkazy bigbítu...
Riffy desaťročia • IV. 70 roky • Sedemdesiate a ich stredný prúd
Riffy desaťročia • V. 80 roky • LL v delte Modusu
