Karel Krautgartner, 1962 Hudební rozhled

Žánrové označenie piesní bolo v minulosti ich neoddeliteľnou súčasťou. Spolu s názvom piesne, autorom hudby a autorom textu tvorili základný informačný štvorlístok nielen na obale platne, ale i na platni samotnej. Spomeňme aspoň niektoré - tango, fox, foxtrot, neskôr valčík, polka, swing... V závere päťdesiatych rokov sa už objavujú označenia ako slow-rock, rock. Niektorí autori však z opatrnosti označovali foxtrotom aj tie piesne, ktoré mali rockový charakter. Hudbu ovplyvnenú rockom začala ako prvá hrať skupina Twist Club (1959). Kým v päťdesiatych rokoch dominujú pri interpretácii ešte stále veľké orchestre, v hudbe zlatých šesťdesiatych počuť čoraz častejšie elektrifikovanú gitaru. Okrem bigbítových generácií znejú gitarové úvody a sóla aj v tvorbe žánrovo vzdialenejších interpretov. Koniec koncov, najvýraznejší posun v podobe a chápaní zábavnej hudby nastal v počte muzikantov hudobného telesa. Kým tanečné orchestre tvorilo viacero „sediacich“ hudobníkov hrajúcich z nôt, bigbítovej skupine stačili štyria členovia hrajúci živelne a spamäti.
Bigbítovú generáciu zlatých šesťdesiatych skvele mapuje rozsiahla publikácia autorov Šuhajda, Jurík. Autorská bigbítová tvorba po slovensky sa prejavila až v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Aj preto je ťažšie dopátrať sa ku konkrétnym menám gitaristov veľkých zoskupení, než ku menám bigbiťákov. Riff ako pojem pre rockovú muziku sa sformoval v šesťdesiatych rokoch. Rocková muzika pôvodne vychádza z klasickej dvanásťtaktovej harmonickej schémy blues. Kým sa začali objavovať prvé ozajstné riffy (u nás Ursiny, Griglák), gitara dostala priestor v úvode piesní, kde kopírovala harmonický postup, alebo v skladbe ako sólo.
Náš prvý výber tvoria práve gitarové úvody po slovensky. Z bigbítovej generácie uvádzame dva klenoty. Osobitou kategóriou v zlatých šesťdesiatych je tvorba skupiny Prúdy, konkrétne tvorba slovenského riffmakera Fera Grigláka. Ale o tom nabudúce.

Keď sme v tráve sedeli (1962)
Tomáš Seidman / Rudolf Skukálek
Interpret: Oľga Szabová; hrá: Combo - inštrumentálna skupina Gustava Offermanna; gitara: Alexander Duna
V piesni hrá gitara unisono spolu s dychovou sekciou jednoduchú melódiu. V rámci sprievodnej hry gitara dostáva priestor nielen na rytmickú hru, ale i na sólo.

Telegrafný kľúč (1963)
Branislav Hronec / Boris Droppa
Interpret: Jozef Krištof; hrá: Karel Vlach so svojím orchestrom
Na svoju dobu a naše pomery skladba zaujme úvodným poltónovým behom, po ktorom nasleduje rozklad akordov. Po sľubnom úvode nasleduje tanečný twist, v ktorom gitara rytmicky vyplňuje atmosféru. V piesni nedostáva taký priestor ako v predchádzajúcej ukážke, ale obe skladby sú dobrým dôkazom, ako pomaly ale isto ovplyvňuje gitara charakter tanečných skladieb. Obe sú súčasťou výberu toho najlepšieho z rokov 1962 – 63 od Pavla Zelenaya.

Ty musíš prísť (1968)
I. Horváth / I. Úradníček, M. Slobodník
Interpret: Tatjana Hubinská a zbor Lubomíra Pánka; hrá: Karel Krautgartner so svojím orchestrom
Vo viacerých piesňach Tatjany Hubinskej počuť gitarový úvod. Nejde o žiadne dychvyrážajúce vychytávky, ale... Je záver šesťdesiatych a rockovou hudbou nasiakol kdekto. Módou bolo pretextovať zahraničné skladby (Lasica poslovenčil House of Rising Sun, debut Marcely Laiferovej začína coverveziou Hush! od Deep Purple). Navyše v tanečnej hudbe stále prevláda orchestrálna interpretácia. O pôvodnú slovenskú hudbu síce nebola núdza, no autorské gitarové postupy treba hľadať v bigbíte. Preto poteší aj táto jednoduchá gitarová dvojhra.

Baby do not cry (1968)
Dezider Ursiny / Elena Ursinyová
Interpret: The Soulmen; gitara: Dezider Ursiny
The Beatmen – základný kameň slovenského bigbítu. Po jeho rozpade vzniká The Soulmen. Na čele oboch zoskupení bol Dežo Ursiny, autor prvých slovenských riffových lastovičiek (Hey Mr. Jones, I Wish I Were, ....). Áno, takýchto riffov vzniklo, vznikalo a vzniká stále na tisíce, no Baby do not cry môžeme považovať za prvý slovenský. Zahrať ho nie je vôbec ťažké, ide o jednoduchú húpačku na dvoch akordoch. Typický Ursinyho gitarový minimalizmus a jednoduchosť, ktorý sa naplno prejavil v sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch.

Hej pán doktor (1969)
Jozef Barina/ Marián Slovák
Interpret: The Meditating Four; gitara: Jozef Barina
Medzi prvých bigbiťákov určite patrí Jožo Barina. Už v ´59 bol členom zoskupenia Kométa (skupina hrala piesne The Shadows). V roku 1963 založil skupinu The Players, ktorá hrala aj vlastné inštrumentálne skladby. Záver šesťdesiatych rokov patrí zoskupeniu For Meditation, známejšiemu pod menom The Meditating Four (1967). Dnes skupina pôsobí v obnovenej podobe a na albume Meditácie (2007) našli miesto okrem nových vecí i staršie piesne.
Práve z obdobia The Meditating Four pochádza azda najznámejšia skladba Hej, pán doktor. Pre Barinovu hru a fíling je charakteristický príklon k blues. Základ piesne tvorí postup tónov A – C – H – Bb. Skladba sa dočkala viacero podôb, napr. skupina Hex si ju v štúdiu upravila až dvakrát . Hej, pán doktor je v rôznych televíznych a rozhlasových reláciách povinnou spomienkou na bigbítovú éru.

Jurai Gonšor
Literatúra: Šuhajda, Jurík: Slovenský big­bít, Slovart 2008; Zelenay, Šoltýs: Hudba, tanec, pieseň, Hudobné centrum 2008

KEĎ SME V TRÁVE SEDELI



TELEGRAFNÝ KĽÚČ



TY MUSÍŠ PRÍSŤ



BABY DO NOT CRY



HEJ PÁN DOKTOR

Tags: seriál