ŽIVÉ KVETY
22.12.2012
Oľga, ideš svojím tempom
Slnko Records
Nový album Živých kvetov začína nežne, folkovo, terapeutickou skladbou Zázraky. Že ale nejde o kapelu, ktorá by ašpirovala na Autorskú Portu, pochopí dôverčivý poslucháč už v refréne, kde naňho vybehne vulgarizmus, ktorý tam celý čas čakal za rohom s bejzbolkou v ruke (hmkajúc si nápev z Lady in red od de Burgha), aby ho ovalil po hlavičke zvyknutej na noblesu.
A pokračuje sa povinnou antificovskou jazdou Kde to žijeme. Veď dobre, aj keď verše typu: „Márne spomínam, nepamätám, kedy tu bolo tak dusno“, to snáď vzniká z nejakej amnézie, či z čoho. Nálady sa striedajú, Na Žilinskej ulici je pekná impresia, Blázon vás následne hodí do smútku. Piesní, pri ktorých úzkostnejšie povahy asi budú potrebovať benzodiazepín je tu viac, album ale poskytuje miesta na vydýchnutie, či už v nasledujúcej skladbe Keby, či vtipnom rokenrolíku Nechce sa mi s vami bojovať, aj keď rockovejšie ladené skladby hudobne trochu nudia. Ani melancholickejšie akustické veci nestavajú na silných melódiách, hudba tu skôr pomáha atmosfére textu a ak čakáte, že vás to v refréne vystrelí medzi mraky, tak vás to nesmelé povyskočenie, ktoré sa udeje, možno prvotne sklame. Ale už po treťom vypočutí zistíte, že tento tvorivý princíp pekne funguje, to bublanie v intervalových mantineloch vytvára zvláštny nepokoj, dolujúc z textu jeho podstatu.
Skladby Sama sebou, Bojíš výšky, Sneží, takto pekne za sebou, sú z oddelenia lahôdok. Je to paradox, ale keď Lucia Piussi opustí frontovú líniu, keď zhodí brnenie a „padne na kolená v ohni nahá a bez mena“, zrazu z toho tryská Sila, aká nemá v pôvodnom slovenskom pesničkárstve obdobu. Vlastne si vo finálnej piesni Posledný pes aj sama odpovedá hádam najzásadnejšou gnómou albumu: „Krása spasí svet“. Amen.
Album je s citom zaranžovaný, dominuje mu zvuk akustickej gitary a rhodesov. Spev znie mäkko a teplo (nahrávalo sa u Mareka Rakovického, produkoval J. B. Kladivo) a Lucia Piussi veľmi pekne spieva, ak ste to náhodou doteraz nevedeli. Pevne verím, že sa jedného dňa prestane hnevať na písmeno Ľ a začne ho vyslovovať. Tá luxusná poézia by si to zaslúžila.
Slnko Records
Nový album Živých kvetov začína nežne, folkovo, terapeutickou skladbou Zázraky. Že ale nejde o kapelu, ktorá by ašpirovala na Autorskú Portu, pochopí dôverčivý poslucháč už v refréne, kde naňho vybehne vulgarizmus, ktorý tam celý čas čakal za rohom s bejzbolkou v ruke (hmkajúc si nápev z Lady in red od de Burgha), aby ho ovalil po hlavičke zvyknutej na noblesu.
A pokračuje sa povinnou antificovskou jazdou Kde to žijeme. Veď dobre, aj keď verše typu: „Márne spomínam, nepamätám, kedy tu bolo tak dusno“, to snáď vzniká z nejakej amnézie, či z čoho. Nálady sa striedajú, Na Žilinskej ulici je pekná impresia, Blázon vás následne hodí do smútku. Piesní, pri ktorých úzkostnejšie povahy asi budú potrebovať benzodiazepín je tu viac, album ale poskytuje miesta na vydýchnutie, či už v nasledujúcej skladbe Keby, či vtipnom rokenrolíku Nechce sa mi s vami bojovať, aj keď rockovejšie ladené skladby hudobne trochu nudia. Ani melancholickejšie akustické veci nestavajú na silných melódiách, hudba tu skôr pomáha atmosfére textu a ak čakáte, že vás to v refréne vystrelí medzi mraky, tak vás to nesmelé povyskočenie, ktoré sa udeje, možno prvotne sklame. Ale už po treťom vypočutí zistíte, že tento tvorivý princíp pekne funguje, to bublanie v intervalových mantineloch vytvára zvláštny nepokoj, dolujúc z textu jeho podstatu.
Skladby Sama sebou, Bojíš výšky, Sneží, takto pekne za sebou, sú z oddelenia lahôdok. Je to paradox, ale keď Lucia Piussi opustí frontovú líniu, keď zhodí brnenie a „padne na kolená v ohni nahá a bez mena“, zrazu z toho tryská Sila, aká nemá v pôvodnom slovenskom pesničkárstve obdobu. Vlastne si vo finálnej piesni Posledný pes aj sama odpovedá hádam najzásadnejšou gnómou albumu: „Krása spasí svet“. Amen.
Album je s citom zaranžovaný, dominuje mu zvuk akustickej gitary a rhodesov. Spev znie mäkko a teplo (nahrávalo sa u Mareka Rakovického, produkoval J. B. Kladivo) a Lucia Piussi veľmi pekne spieva, ak ste to náhodou doteraz nevedeli. Pevne verím, že sa jedného dňa prestane hnevať na písmeno Ľ a začne ho vyslovovať. Tá luxusná poézia by si to zaslúžila.
Števo Šanta
