OMEGA
12.12.2011
Rhapsody
Po dlhých 15 rokoch (naposledy 1996 – Transcendent) uzrel svetlo sveta ďalší, v zahraničí vydaný, album maďarskej rockovej legendy, Omega. Tentokrát, pod značkou nezávislého vydavateľstva EDEL v Hamburgu. Projekt má názov Rhapsody a pozostáva z 18-tich skladieb v maďarskom i anglickom jazyku. Nahrávanie trvalo vyše 8 mesiacov a prebiehalo sčasti doma a sčasti v londýnskom štúdiu 360 Mastering Ltd.
Napriek tomu, že na ňom nenájdete ani jednu novú skladbu, projekt jeho autori považujú za pravý opak toho, čo by sa mohlo nazvať „retro“. Pravdou je, že bez rozdielu staré, známe veci (najmä z tzv. kozmického obdobia skupiny) sú prezlečené do radikálne nových, ešte honosnejších softvérových kostýmov.
Príznačná melancholická poetika textov, postavená na veľkoplošnej rytmickej a melodickej báze, Omegu posúvalo už od druhej polovice 70-tych rokov k takému typu rockovej monumentality, ktorá mala len krok od možného orchestrálneho ponímania ich hudby. Teraz ten krok spravili. Všetky skladby tejto výberovky sú umocnené tým najkvalitnejším dojmom z mohutného symfonického telesa (preto len dojmom lebo ide vo všetkých prípadoch o virtuálnu simuláciu orchestra) a dokonalou profesionalitou Johna Gallena a Dicka Beethama. Podľa ich vyjadrenia, chceli dodať Rhapsody „sound XXI. storočia“ – čo sa im možno aj podarilo.
Nenájdete tu však žiadne nové verzie z hľadiska hudobnej kreativity ale iba a zvukové, technické „vylepšenia“ znovunahraných originálov. Možno aj preto, je Rhapsody skvelým darčekom pre všetkých fanúšikov a zberateľov tejto skupiny ako aj laikov, ktorým pri počúvaní hudby ide v prvom rade o kvalitu nahrávky – ale už menej zaujímavou až nudnou voľbou pre všetkých ostatných.
Mnohé z obnovených vecí vyznievajú v tomto zdokonalenom digitálnom rúchu trochu ťažkopádne a chudokrvne – otázkou je len či napriek alebo vďaka bombastickému zvuku... Navyše mimoriadne kultivovaný Kóborov spev v anglických pasážach stráca všetko čaro a pôsobí miestami školácky kostrbato a umelo. Myslím si, že táto stálica maďarského rocku má oveľa viac hudobne lepších ale zvukovo „horšie“ znejúcich albumov než je tento. Ak by išlo o mňa a ak by to bola práve Omega, tak by som šiel rozhodne bližšie k prameňom. Ale: vypočujte, posúďte, nenechajte sa ovplyvniť.
Po dlhých 15 rokoch (naposledy 1996 – Transcendent) uzrel svetlo sveta ďalší, v zahraničí vydaný, album maďarskej rockovej legendy, Omega. Tentokrát, pod značkou nezávislého vydavateľstva EDEL v Hamburgu. Projekt má názov Rhapsody a pozostáva z 18-tich skladieb v maďarskom i anglickom jazyku. Nahrávanie trvalo vyše 8 mesiacov a prebiehalo sčasti doma a sčasti v londýnskom štúdiu 360 Mastering Ltd.
Napriek tomu, že na ňom nenájdete ani jednu novú skladbu, projekt jeho autori považujú za pravý opak toho, čo by sa mohlo nazvať „retro“. Pravdou je, že bez rozdielu staré, známe veci (najmä z tzv. kozmického obdobia skupiny) sú prezlečené do radikálne nových, ešte honosnejších softvérových kostýmov.
Príznačná melancholická poetika textov, postavená na veľkoplošnej rytmickej a melodickej báze, Omegu posúvalo už od druhej polovice 70-tych rokov k takému typu rockovej monumentality, ktorá mala len krok od možného orchestrálneho ponímania ich hudby. Teraz ten krok spravili. Všetky skladby tejto výberovky sú umocnené tým najkvalitnejším dojmom z mohutného symfonického telesa (preto len dojmom lebo ide vo všetkých prípadoch o virtuálnu simuláciu orchestra) a dokonalou profesionalitou Johna Gallena a Dicka Beethama. Podľa ich vyjadrenia, chceli dodať Rhapsody „sound XXI. storočia“ – čo sa im možno aj podarilo.
Nenájdete tu však žiadne nové verzie z hľadiska hudobnej kreativity ale iba a zvukové, technické „vylepšenia“ znovunahraných originálov. Možno aj preto, je Rhapsody skvelým darčekom pre všetkých fanúšikov a zberateľov tejto skupiny ako aj laikov, ktorým pri počúvaní hudby ide v prvom rade o kvalitu nahrávky – ale už menej zaujímavou až nudnou voľbou pre všetkých ostatných.
Mnohé z obnovených vecí vyznievajú v tomto zdokonalenom digitálnom rúchu trochu ťažkopádne a chudokrvne – otázkou je len či napriek alebo vďaka bombastickému zvuku... Navyše mimoriadne kultivovaný Kóborov spev v anglických pasážach stráca všetko čaro a pôsobí miestami školácky kostrbato a umelo. Myslím si, že táto stálica maďarského rocku má oveľa viac hudobne lepších ale zvukovo „horšie“ znejúcich albumov než je tento. Ak by išlo o mňa a ak by to bola práve Omega, tak by som šiel rozhodne bližšie k prameňom. Ale: vypočujte, posúďte, nenechajte sa ovplyvniť.
František Ptáček
