TOMÁŠ SLOBODA A SOUND LIKE THIS
28.06.2013 Filed in: Recenzie
Chobotnica
Slnko records
Žeby stačilo preglgnúť prvú skladbu? Do určitej miery áno, pretože či chceme, či nechceme, meno a hlas Tomáša Slobodu sú poznávacím znamením kapely LePayaco. Hoci je od (neurčito uzavretej) Payáckej kapitoly nejaký ten rok, pri počúvaní aktuálnej nahrávky sa niekoľkokrát dostaví deja vu. Ako dobre vieme, nádeje na comeback u fanúšikov umierajú niekoľko desaťročí (pinkfloyďáci by vedeli rozprávať). Tomáš Sloboda a Sound like this prišli po inštrumentálnom albume s čisto pesničkovou nahrávkou. V Slobodovom prípade je dosť smelé otvárať album spevom (po veľmi tichom intru). To najorechovejšie na nahrávke nie je, žiaľ, ani v speve, ale ani v textoch. Za čo sa oplatí nahrávku pochváliť, je zvuk nástrojov. Zvuk je nadupaný, má šťavu, klávesy a bicie hľadajú cesty, na ktoré sa uši stredoeurópskeho poslucháča, otupené balastom rádiového popu, nemajú šancu dostať. Pokým teda nezoskipujeme úvodnú pieseň, namotávka na album sa dostaví veľmi pomaly. Skladby doplácajú na Slobodov autorský minimalizmus (gitarové kolovrátkovanie, akordové kilá na štvrťové doby...) a spevné frázovanie, ktoré sa nám prejedlo počúvaním Vetroplachu, Billyho Barmana, Komajoty (kapelám, ktorým LePayaco vydláždili cestu). Ku gitarovému dedičstvu z minulého storočia je možné pristúpiť s poctou v odkazoch alebo inšpiráciou. V každom prípade treba byť opatrný, aby nedošlo k bezcitnému vypožičiavaniu sa. Kde sa stierajú hranice odkazov, inšpirácií a „požičaného“, môžeme hádať pri počúvaní Chobotnice. Okrem svetových vzorov je príjemným počúvaním nejeden hudobný odkaz na tvorbu Deža Ursinyho. Azda najsilnejšie miesto na nahrávke je záverečná inštrumentálna koláž piesne Zakázaná zóna. Škoda však Slobodovho mdlého spevavého prejavu. Je tu snaha chytať Ursinyho drajv, znieť tvrdo, hardrockovo. No ako rýchlo Sloboda so šťavou v hlase nabehne, tak rýchlo aj skončí a vracia sa na bod, akým otvoril album. K plusom albumu patria hostia (Kirschner, Lasky z Pary, Roth...), ktorí atmosféru albumu posunuli o latku ďalej. Menej Slobodu za mikrofónom, by dodalo slobodu nahrávke. Inak by bola Chobotnica o čosi zaujímavejší gitarový album plný hudobných odkazov a inšpirácií.
Slnko records
Žeby stačilo preglgnúť prvú skladbu? Do určitej miery áno, pretože či chceme, či nechceme, meno a hlas Tomáša Slobodu sú poznávacím znamením kapely LePayaco. Hoci je od (neurčito uzavretej) Payáckej kapitoly nejaký ten rok, pri počúvaní aktuálnej nahrávky sa niekoľkokrát dostaví deja vu. Ako dobre vieme, nádeje na comeback u fanúšikov umierajú niekoľko desaťročí (pinkfloyďáci by vedeli rozprávať). Tomáš Sloboda a Sound like this prišli po inštrumentálnom albume s čisto pesničkovou nahrávkou. V Slobodovom prípade je dosť smelé otvárať album spevom (po veľmi tichom intru). To najorechovejšie na nahrávke nie je, žiaľ, ani v speve, ale ani v textoch. Za čo sa oplatí nahrávku pochváliť, je zvuk nástrojov. Zvuk je nadupaný, má šťavu, klávesy a bicie hľadajú cesty, na ktoré sa uši stredoeurópskeho poslucháča, otupené balastom rádiového popu, nemajú šancu dostať. Pokým teda nezoskipujeme úvodnú pieseň, namotávka na album sa dostaví veľmi pomaly. Skladby doplácajú na Slobodov autorský minimalizmus (gitarové kolovrátkovanie, akordové kilá na štvrťové doby...) a spevné frázovanie, ktoré sa nám prejedlo počúvaním Vetroplachu, Billyho Barmana, Komajoty (kapelám, ktorým LePayaco vydláždili cestu). Ku gitarovému dedičstvu z minulého storočia je možné pristúpiť s poctou v odkazoch alebo inšpiráciou. V každom prípade treba byť opatrný, aby nedošlo k bezcitnému vypožičiavaniu sa. Kde sa stierajú hranice odkazov, inšpirácií a „požičaného“, môžeme hádať pri počúvaní Chobotnice. Okrem svetových vzorov je príjemným počúvaním nejeden hudobný odkaz na tvorbu Deža Ursinyho. Azda najsilnejšie miesto na nahrávke je záverečná inštrumentálna koláž piesne Zakázaná zóna. Škoda však Slobodovho mdlého spevavého prejavu. Je tu snaha chytať Ursinyho drajv, znieť tvrdo, hardrockovo. No ako rýchlo Sloboda so šťavou v hlase nabehne, tak rýchlo aj skončí a vracia sa na bod, akým otvoril album. K plusom albumu patria hostia (Kirschner, Lasky z Pary, Roth...), ktorí atmosféru albumu posunuli o latku ďalej. Menej Slobodu za mikrofónom, by dodalo slobodu nahrávke. Inak by bola Chobotnica o čosi zaujímavejší gitarový album plný hudobných odkazov a inšpirácií.
Jurai Gonšor
