Sloboda za mrežami zo šiestich strún
28.06.2013 Filed in: Články
Mám zopár obľúbených gitaristov. Ale nie s každým sa mi podarilo stretnúť osobne. Friedemanna som počul naživo na výstave Highende v Mníchove (jeho platne som poznal už predtým) a po koncerte sme si spolu príjemne pokecali. Keď prednedávnom prijal pozvanie od speváka a obchodníka s hifi a profi technikou Igora Rymarenka, neváhal som a nanominoval sa k nemu na tento rozhovor.
Nemecký gitarista, ktorého nie je možné zaškatuľkovať do „šuplíku“ new age, vydáva svoje albumy na vlastnom labeli Biber Records. Jeho legendárny projekt Aquamarin (vyšiel aj ako „živoň“ a tiež na vinyle) mu vydobyl miesto nielen v dvorane obdivovaných gitaristov (hoci nie je žiaden guitar hero, ani samoľúby pseudovirtuóz), ale aj vo fonotéke nejedného audiofila. Pri príležitosti vydania jeho ostatného albumu Echoes Of A Shattered Sky sme sa stretli nad báječnou paštičkou Zlatky Rymarenkovej a zapriadli tento rozhovor.
Ty si ľavák, keď si natieraš paštétu na chlieb ľavou rukou?
Áno, ale na gitare hrám v štandardnom garde. Futbal tiež. (smiech)
S čím sa spájajú tvoje hudobné začiatky?
S gitarou. Starou gitarou od môjho otca. Stávala v kúte a ja som mal pred ňou dlho rešpekt. Ako päť či šesťročný som však po nej konečne siahol, dal si ju naležato na kolená a brnkol po jednej jedinej strune. Znela nekonečne dlho, dnes by som povedal, že jej alikvoty otvorili v mojej obrazotvornosti imaginácie smerujúce z tohto sveta niekam hore, do transcendentálnej reality a bolo vymaľované. Bol to čistý zvukový zážitok a napokon aj dnes pristupujem k hudbe podľa tohto kľúča. Žijem vo zuku a zo zvuku. Ja nie som žiaden lumen, je fúra gitaristov, ktorí sú na tom technicky omnoho lepšie než ja. Mne však ide o zážitok zo zvuku. Učiť som sa začal najprv na cello, za dva roky som sa však nenaučil skoro nič. Ten nástroj nebol jednoducho pre mňa. Gitara ma však postupne dostala. Cez prvé akordy a pár fórov, čo mi ukázali starší a skúsenejší kamaráti, som sa postupne prepracoval k pesničkám od Beatles a Rolling Stones. Potom prišli prvé pivnicové a garážové kapely so starými rádiami namiesto zosiľňovačov a bední. Jedného dňa sa však zjavil môj brat s platňou od Boba Dylana, a tá ma dostala. Folkové pesničky. To bola druhá fáza. Tou treťou bolo, keď som sa v rámci školskej výmeny dostal do Anglicka a zoznámil sa tam s britskými gitarovými esami konca šesťdesiatych rokov. Dovtedy som sa učil hrať s plektrom a práve oni ma nasmerovali k prstovému štýlu.
Hráš nechtami?
Bez. Len bruškami. Som totálny autodidakt a nikdy som neštudoval klasickú gitaru. Flamengo gitaristi ma však určite inšpirovali. Kadečo som obkukal počas návštev a jamovačiek s nimi. Dosť mi dala aj renesančná lutnová hudba – z platní som si toho veľa posťahoval a po uchu sa to naučil.
Kóduješ do svojej hudby nejaké posolstvá?
Vôbec. Moja hudba je celkom profánna. Žiadne dodatočné významy. Len čistá hudba a zvuky.
Ako si sa etabloval na platňovom trhu?
Spočiatkou som, asi ako každý, absolvoval kopu predhrávaní, zdvorilo ma pochválili, ale povedali mi, že je to nepredajné. Posielal som na všetky strany kilogramy demonahrávok ale motivoval ma až môj priteľ z Anglicka – multiinštrumentalista David Moses. Spolu sme úspešne cestovali po Británii a v programe pre deti ukazovali možnosti rôznych nástrojov a dotiahli to až na spoluprácu s ministerstvom a koncerty vo veľkých londýnskych halách. David ma nasmeroval k založeniu vlastného vydavateľstva, samozrejme so spoločníkmi. Po siedmich rokoch som sa z Anglicka vrátil, lebo som cítil, že napriek veľkému úspechu to nie je to, pri čom by som chcel ostať a rozvíjať. Chcel som komponovať, nahrávať a publikovať to vo vydavateľstve menežovanom podľa vlastných predstáv s vlastným edičným plánom. Mimochodom – v Anglicku, ako kdekoľvek inde na svete - nie je ani dnes ľahké byť Nemcom. Reminiscencie sú všadeprítomné. Ponúkli mi anglický pas, musel som sa však vzdať nemeckého. Povedal som si – moment – je toto to, čo chcem? Nie za každú cenu. Tak som si nechcene nanovo vybudoval vzťah k vlastnej krajine.
Čo si robil po návrate?
Hral po kluboch. Nemecko vtedy zachvátila nebývalá folková vlna. Kluby boli „narvané“. Ja som ku všetkému musel pôsobiť ako exot – hudobne tak či tak, aj môj pobyt v Anglicku sa na mne podpísal istou inakosťou. Všetci vtedy kopčili angloamerické folkové pesničky, ja som si hral svoje a ľudí to postupne začalo zaujímať. Formovalo sa moje publikum. Vo vtedajšom Hamburgu bola obrovská komunita hudobných nadšencov a ja som medzi nich zapadol, ale nesplynul. Bol som iný, a to vzbudzovalo rešpekt. Potom prišiel koncert, na ktorý sa obzvlášť dobre pamätám – hral som v Landau s muzikantmi, ktorí boli omnoho slávnejší než ja. V šatni sme pred koncertom trochu jamovali a bola to fakt klasa. Čakalo ich nahrávanie v Stuttgarte v štúdiu Zuckerfabrik, a tak mi povedali: Poď s nami. Nakoniec som v tejto niekdajšej fabrike na cukor strávil ďalších sedemnásť rokov. Štúdio nakoniec v roku 1985 skrachovalo, ale ja som sa v ňom spravil. Na štúdio boli naviazané dva labely a ďalší sa dodatočne asocioval – jeden bol popový, jeden rockový a jeden jazzový – Mooth Records dodnes zastrešuje to najlepšie z oblasti jazzu. Po krachu štúdia sme sa rozhodli pokračovať vo vydavateľskej činnosti, ale už bez vlastného nahrávacieho štúdia. Takto vznikol Biber – pôvodne ako label pre nemeckú rockovú hudbu, dnes sa jej vo svete posmešne hovorí „Krautrock“. Napokon sa Biber stal tým, čím je dnes. Vnímam to ako privilégium, môcť robiť svoju hudbu úplne slobodne, bez producentských tlakov zvonku. Keď si spomeniem, že v Londýne som sa istý čas živil ako umývač riadu v zapľuvaných reštauráciách, tak si užívam svoju kreatívnu slobodu plný vďačnosti.
Fakt si umýval riady?
Riady, podlahu... V ruskej reštaurácii na okraji Londýna. Dvaja talianski spolumajitelia ma raz počuli po šichte hrať v sklade na gitare a okamžite ma vyhnali od drezu priamo na pódium. Nemal som žiaden plat, ale díška od hostí aj tak prevyšovali to, čo som dostával za umývanie. To bol kolosálny kariérny skok.
Máš nejakých gitarových hrdinov?
John McLaughlin dosiahol v gitarovej hudbe mimoriadnu hĺbku, on je môj jednoznačný hrdina.
Vnímaš istú súvislosť medzi tým čo robíš ty a hudbou Andreasa Vollenweidera?
Jain (ánonie)... Poznám ho dobre a cítim isté styčné body, ale ja na rozdiel od neho nemám žiadnu hudobnú filozofiu, žiadne posolstvá, žiadne liečivé vibrácie, ako som už povedal.
A na záver ešte niečo málo o tvojom vybavení...
Hrám na niekoľkých objednávkových gitarách značky Paradise od švajčiarskeho majstra. V štúdiu ich snímam párom mikrofónov Sennheiser MKH 40, mám aj zopár Neumannov – napríklad U 87 alebo TLM 103 – to je skvelý mikrofón, má fixnú ladvinovú charakteristiku, ale pre mňa je lepší, než mnohé lampové mikrofóny za 5 a viactisíc euro. Štúdiový záznam je digitálny – používam systém Pyramix. Na pódiu mám malý pult Mackie a rack s kadečím. Dôležitý je pre mňa štvorpásmový ekvalizér od TC Electronics, používam dva – každý na jeden zo snímačov Barcus Berry s pomerne extrémnym nastavením, Lexicon PCM90 na priestory a dozvuky, chorus od Rolandu a nejaké phase shiftery. Struny mám 0,10 – z hľadiska komfortu by som išiel aj nižšie, ale zvukovo tie desiny znejú lepšie. Akustická gitara je všeobecne veľmi citlivý nástroj a naživo s bicími má prekvapivo malé dynamické možnosti, ktoré tenšie struny ešte viac decimujú.
Tvoj vzťah k elektrickým gitarám?
Pre mňa sú to efektové zariadenia. Tak ich aj používam. Mal som jeden naozaj hodnotný starý zberateľský kus od Gibsonu, bol u mňa ale nevyužitý, tak som ho predal.
Experimentuješ s rôznymi ladeniami?
Práve na Echoes používam rôzne, niekedy až extrémne ladenia. Dúfam však, že to nikoho z vašich čitateľov neodradí. Týmto ich pozdravujem a lúčim sa s úprimným želaním, čo najskôr u vás koncertovať.
Nemecký gitarista, ktorého nie je možné zaškatuľkovať do „šuplíku“ new age, vydáva svoje albumy na vlastnom labeli Biber Records. Jeho legendárny projekt Aquamarin (vyšiel aj ako „živoň“ a tiež na vinyle) mu vydobyl miesto nielen v dvorane obdivovaných gitaristov (hoci nie je žiaden guitar hero, ani samoľúby pseudovirtuóz), ale aj vo fonotéke nejedného audiofila. Pri príležitosti vydania jeho ostatného albumu Echoes Of A Shattered Sky sme sa stretli nad báječnou paštičkou Zlatky Rymarenkovej a zapriadli tento rozhovor.
Ty si ľavák, keď si natieraš paštétu na chlieb ľavou rukou?
Áno, ale na gitare hrám v štandardnom garde. Futbal tiež. (smiech)
S čím sa spájajú tvoje hudobné začiatky?
S gitarou. Starou gitarou od môjho otca. Stávala v kúte a ja som mal pred ňou dlho rešpekt. Ako päť či šesťročný som však po nej konečne siahol, dal si ju naležato na kolená a brnkol po jednej jedinej strune. Znela nekonečne dlho, dnes by som povedal, že jej alikvoty otvorili v mojej obrazotvornosti imaginácie smerujúce z tohto sveta niekam hore, do transcendentálnej reality a bolo vymaľované. Bol to čistý zvukový zážitok a napokon aj dnes pristupujem k hudbe podľa tohto kľúča. Žijem vo zuku a zo zvuku. Ja nie som žiaden lumen, je fúra gitaristov, ktorí sú na tom technicky omnoho lepšie než ja. Mne však ide o zážitok zo zvuku. Učiť som sa začal najprv na cello, za dva roky som sa však nenaučil skoro nič. Ten nástroj nebol jednoducho pre mňa. Gitara ma však postupne dostala. Cez prvé akordy a pár fórov, čo mi ukázali starší a skúsenejší kamaráti, som sa postupne prepracoval k pesničkám od Beatles a Rolling Stones. Potom prišli prvé pivnicové a garážové kapely so starými rádiami namiesto zosiľňovačov a bední. Jedného dňa sa však zjavil môj brat s platňou od Boba Dylana, a tá ma dostala. Folkové pesničky. To bola druhá fáza. Tou treťou bolo, keď som sa v rámci školskej výmeny dostal do Anglicka a zoznámil sa tam s britskými gitarovými esami konca šesťdesiatych rokov. Dovtedy som sa učil hrať s plektrom a práve oni ma nasmerovali k prstovému štýlu.
Hráš nechtami?
Bez. Len bruškami. Som totálny autodidakt a nikdy som neštudoval klasickú gitaru. Flamengo gitaristi ma však určite inšpirovali. Kadečo som obkukal počas návštev a jamovačiek s nimi. Dosť mi dala aj renesančná lutnová hudba – z platní som si toho veľa posťahoval a po uchu sa to naučil.
Kóduješ do svojej hudby nejaké posolstvá?
Vôbec. Moja hudba je celkom profánna. Žiadne dodatočné významy. Len čistá hudba a zvuky.
Ako si sa etabloval na platňovom trhu?
Spočiatkou som, asi ako každý, absolvoval kopu predhrávaní, zdvorilo ma pochválili, ale povedali mi, že je to nepredajné. Posielal som na všetky strany kilogramy demonahrávok ale motivoval ma až môj priteľ z Anglicka – multiinštrumentalista David Moses. Spolu sme úspešne cestovali po Británii a v programe pre deti ukazovali možnosti rôznych nástrojov a dotiahli to až na spoluprácu s ministerstvom a koncerty vo veľkých londýnskych halách. David ma nasmeroval k založeniu vlastného vydavateľstva, samozrejme so spoločníkmi. Po siedmich rokoch som sa z Anglicka vrátil, lebo som cítil, že napriek veľkému úspechu to nie je to, pri čom by som chcel ostať a rozvíjať. Chcel som komponovať, nahrávať a publikovať to vo vydavateľstve menežovanom podľa vlastných predstáv s vlastným edičným plánom. Mimochodom – v Anglicku, ako kdekoľvek inde na svete - nie je ani dnes ľahké byť Nemcom. Reminiscencie sú všadeprítomné. Ponúkli mi anglický pas, musel som sa však vzdať nemeckého. Povedal som si – moment – je toto to, čo chcem? Nie za každú cenu. Tak som si nechcene nanovo vybudoval vzťah k vlastnej krajine.
Čo si robil po návrate?
Hral po kluboch. Nemecko vtedy zachvátila nebývalá folková vlna. Kluby boli „narvané“. Ja som ku všetkému musel pôsobiť ako exot – hudobne tak či tak, aj môj pobyt v Anglicku sa na mne podpísal istou inakosťou. Všetci vtedy kopčili angloamerické folkové pesničky, ja som si hral svoje a ľudí to postupne začalo zaujímať. Formovalo sa moje publikum. Vo vtedajšom Hamburgu bola obrovská komunita hudobných nadšencov a ja som medzi nich zapadol, ale nesplynul. Bol som iný, a to vzbudzovalo rešpekt. Potom prišiel koncert, na ktorý sa obzvlášť dobre pamätám – hral som v Landau s muzikantmi, ktorí boli omnoho slávnejší než ja. V šatni sme pred koncertom trochu jamovali a bola to fakt klasa. Čakalo ich nahrávanie v Stuttgarte v štúdiu Zuckerfabrik, a tak mi povedali: Poď s nami. Nakoniec som v tejto niekdajšej fabrike na cukor strávil ďalších sedemnásť rokov. Štúdio nakoniec v roku 1985 skrachovalo, ale ja som sa v ňom spravil. Na štúdio boli naviazané dva labely a ďalší sa dodatočne asocioval – jeden bol popový, jeden rockový a jeden jazzový – Mooth Records dodnes zastrešuje to najlepšie z oblasti jazzu. Po krachu štúdia sme sa rozhodli pokračovať vo vydavateľskej činnosti, ale už bez vlastného nahrávacieho štúdia. Takto vznikol Biber – pôvodne ako label pre nemeckú rockovú hudbu, dnes sa jej vo svete posmešne hovorí „Krautrock“. Napokon sa Biber stal tým, čím je dnes. Vnímam to ako privilégium, môcť robiť svoju hudbu úplne slobodne, bez producentských tlakov zvonku. Keď si spomeniem, že v Londýne som sa istý čas živil ako umývač riadu v zapľuvaných reštauráciách, tak si užívam svoju kreatívnu slobodu plný vďačnosti.
Fakt si umýval riady?
Riady, podlahu... V ruskej reštaurácii na okraji Londýna. Dvaja talianski spolumajitelia ma raz počuli po šichte hrať v sklade na gitare a okamžite ma vyhnali od drezu priamo na pódium. Nemal som žiaden plat, ale díška od hostí aj tak prevyšovali to, čo som dostával za umývanie. To bol kolosálny kariérny skok.
Máš nejakých gitarových hrdinov?
John McLaughlin dosiahol v gitarovej hudbe mimoriadnu hĺbku, on je môj jednoznačný hrdina.
Vnímaš istú súvislosť medzi tým čo robíš ty a hudbou Andreasa Vollenweidera?
Jain (ánonie)... Poznám ho dobre a cítim isté styčné body, ale ja na rozdiel od neho nemám žiadnu hudobnú filozofiu, žiadne posolstvá, žiadne liečivé vibrácie, ako som už povedal.
A na záver ešte niečo málo o tvojom vybavení...
Hrám na niekoľkých objednávkových gitarách značky Paradise od švajčiarskeho majstra. V štúdiu ich snímam párom mikrofónov Sennheiser MKH 40, mám aj zopár Neumannov – napríklad U 87 alebo TLM 103 – to je skvelý mikrofón, má fixnú ladvinovú charakteristiku, ale pre mňa je lepší, než mnohé lampové mikrofóny za 5 a viactisíc euro. Štúdiový záznam je digitálny – používam systém Pyramix. Na pódiu mám malý pult Mackie a rack s kadečím. Dôležitý je pre mňa štvorpásmový ekvalizér od TC Electronics, používam dva – každý na jeden zo snímačov Barcus Berry s pomerne extrémnym nastavením, Lexicon PCM90 na priestory a dozvuky, chorus od Rolandu a nejaké phase shiftery. Struny mám 0,10 – z hľadiska komfortu by som išiel aj nižšie, ale zvukovo tie desiny znejú lepšie. Akustická gitara je všeobecne veľmi citlivý nástroj a naživo s bicími má prekvapivo malé dynamické možnosti, ktoré tenšie struny ešte viac decimujú.
Tvoj vzťah k elektrickým gitarám?
Pre mňa sú to efektové zariadenia. Tak ich aj používam. Mal som jeden naozaj hodnotný starý zberateľský kus od Gibsonu, bol u mňa ale nevyužitý, tak som ho predal.
Experimentuješ s rôznymi ladeniami?
Práve na Echoes používam rôzne, niekedy až extrémne ladenia. Dúfam však, že to nikoho z vašich čitateľov neodradí. Týmto ich pozdravujem a lúčim sa s úprimným želaním, čo najskôr u vás koncertovať.
Andrej Turok
