KING SHAOLIN
28.06.2013 Filed in: Recenzie
Road to the Machiavelli valley
CCL, Live Drive
Dominik „Nico“ Štofko je mladý bratislavský skladateľ, ktorý na svojom autorskom albume Road to the Machiavelli Valley ponúka „svieži pohľad na termín soul pop“. King Shaolin už ale nie je one man projekt, ale plnohodnotná štvorčlenná kapela. Polovica z nich prišla z etablovaného telesa Bruno Benetton Free Band. Namiesto škatuľky „soul“ sa mi viac páči tá všeobecnejšia, „elektro“. Pop môže ostať. No rozprávame sa o pope silnom, inteligentnom, ktorý ide priamo k veci a nehanbí sa. Na ploche štyridsaťpäť minút dostanete energeťák pripravený podľa jednoduchého receptu, kde dominuje gramáž výrazného prejavu hlasového lídra Štofka. Ten sa riadi heslom „mám výborný vokál a nebojím sa ho použiť!“ a poslucháča nešetrí. Úvodná skladba je ukážkovým CVčkom kvalít speváka. Album je preplietaný gitarovkami a „elektrikou“ vo vyváženom pomere. Umelé bicie, prítomné na nahrávke, sú síce súčasťou funkčného celku, ale miestami znejú príliš „demo-idne“. No zachovávajú si tanečný charakter a basgitara ho štyrikrát podčiarkuje. Príjemne sa formácia ukázala hlavne v refrénoch. Tie sú spevavé, podstatné a nepočítate ich len na prstoch jednej ruky. Moje poznávacie znamenie kvality – dobrá angličtina – tento projekt nesie tiež. S potešením ich v tomto zaradím medzi uchu lahodiace zoskupenia, ako The Uniques, alebo Purist. King Shaolin mohli opatrnejšie narábať so škatuľkou „soul“, pretože je to viacej funk. Ak však mali na mysli vlastnú „dušu“ popu, potom majú právom pričítané body. Tak pozitívnemu albumu ako je tento, však zvolili príliš filozofický názov, ktorý podľa mňa nekorešponduje ani s hudobnou, ani s lyrickou zložkou. Dúfam tiež, že kapela na koncertoch napraví môj nižší úsudok o syntetických bicích. A úprimne, posledná skladba My Road, je zamilovaný romantický lovesong, ktorý nesedí do konceptu a narúša karmu nahrávky. Shaolinskému bojovníkovi na poli neslovensky znejúcej slovenskej alternatívnej hudby každopádne prajem veľa šťastia. Počúvať s radosťou!
CCL, Live Drive
Dominik „Nico“ Štofko je mladý bratislavský skladateľ, ktorý na svojom autorskom albume Road to the Machiavelli Valley ponúka „svieži pohľad na termín soul pop“. King Shaolin už ale nie je one man projekt, ale plnohodnotná štvorčlenná kapela. Polovica z nich prišla z etablovaného telesa Bruno Benetton Free Band. Namiesto škatuľky „soul“ sa mi viac páči tá všeobecnejšia, „elektro“. Pop môže ostať. No rozprávame sa o pope silnom, inteligentnom, ktorý ide priamo k veci a nehanbí sa. Na ploche štyridsaťpäť minút dostanete energeťák pripravený podľa jednoduchého receptu, kde dominuje gramáž výrazného prejavu hlasového lídra Štofka. Ten sa riadi heslom „mám výborný vokál a nebojím sa ho použiť!“ a poslucháča nešetrí. Úvodná skladba je ukážkovým CVčkom kvalít speváka. Album je preplietaný gitarovkami a „elektrikou“ vo vyváženom pomere. Umelé bicie, prítomné na nahrávke, sú síce súčasťou funkčného celku, ale miestami znejú príliš „demo-idne“. No zachovávajú si tanečný charakter a basgitara ho štyrikrát podčiarkuje. Príjemne sa formácia ukázala hlavne v refrénoch. Tie sú spevavé, podstatné a nepočítate ich len na prstoch jednej ruky. Moje poznávacie znamenie kvality – dobrá angličtina – tento projekt nesie tiež. S potešením ich v tomto zaradím medzi uchu lahodiace zoskupenia, ako The Uniques, alebo Purist. King Shaolin mohli opatrnejšie narábať so škatuľkou „soul“, pretože je to viacej funk. Ak však mali na mysli vlastnú „dušu“ popu, potom majú právom pričítané body. Tak pozitívnemu albumu ako je tento, však zvolili príliš filozofický názov, ktorý podľa mňa nekorešponduje ani s hudobnou, ani s lyrickou zložkou. Dúfam tiež, že kapela na koncertoch napraví môj nižší úsudok o syntetických bicích. A úprimne, posledná skladba My Road, je zamilovaný romantický lovesong, ktorý nesedí do konceptu a narúša karmu nahrávky. Shaolinskému bojovníkovi na poli neslovensky znejúcej slovenskej alternatívnej hudby každopádne prajem veľa šťastia. Počúvať s radosťou!
Adrián Kozák
