ERICH BOBOŠ PROCHÁZKA & MAREK WOLF
28.06.2013 Filed in: Recenzie
Diversion
East West Production
Existuje názor, že blues má svoje zákonitosti, svoju nezameniteľnú formu a snaha o akúkoľvek inováciu je vopred odsúdená na neúspech. Na druhej strane je však pravdou aj to, že napriek tomuto predsudku vždy existovali osobnosti, ktoré dokázali inovovať takýto archaický model, porušiť zdanlivo nemenné kánony a posunúť ho niekam inam, za hranice žánru.To je aj prípad hráča na ústnu harmoniku Ericha Boboša Procházku a mladého gitaristu Mareka Wolfa. Títo dvaja muzikanti - podobne ako mnohí pred nimi - načreli do pokladnice bluesovej klasiky, svoj úlovok doplnili dvomi prídavkami amerického gitaristu J. J. Calea, jednou vlastnou inštrumentálkou a nahrali cédečko. Ak by to urobila väčšina muzikantov, asi by vznikol len ďalší album bluesových cover verzií, Boboš a Marek však klasický bluesový materiál rozobrali na jednotlivé kamene, premiešali ich a poskladali do úplne nového artefaktu. Two-men-orchestra vykladá karty na stôl hneď od začiatku, keď svižnú caleovskú „jednoakordovku“ Friday pretavia do takmer osemminútového tvaru, kde na pozadí temných gitarových loopov Boboš Procházka polorecituje – polospieva, že „Pondelňajšie ráno prichádza príliš skoro...“ Na rozdiel od Caleovho originálu nič pozitívneho pre začiatok pracovného týždňa. Aj ďalšie skladby dokazujú, že tento totálny, deštruktívny prístup nie je náhoda, ale vedomý zámer. Výsledkom je temný, miestami až ponurý album, v ktorom je blues dôležitou, nie však jedinou ingredienciou. Čo je ale najdôležitejšie – všetko drží pokope. Niektoré piesne majú ľahko identifikovateľnú bluesovú formu, v iných je blues len tušeným spodným prúdom, pretaveným do kvíliacej harmoniky a mantrického spevu. Diversion nie je hudobná vata do auta ani kulisa pri čítaní novín, ale sugestívna hudba, ktorá si vyžaduje sústredenie. Potom sa naozaj vryje pod kožu.
East West Production
Existuje názor, že blues má svoje zákonitosti, svoju nezameniteľnú formu a snaha o akúkoľvek inováciu je vopred odsúdená na neúspech. Na druhej strane je však pravdou aj to, že napriek tomuto predsudku vždy existovali osobnosti, ktoré dokázali inovovať takýto archaický model, porušiť zdanlivo nemenné kánony a posunúť ho niekam inam, za hranice žánru.To je aj prípad hráča na ústnu harmoniku Ericha Boboša Procházku a mladého gitaristu Mareka Wolfa. Títo dvaja muzikanti - podobne ako mnohí pred nimi - načreli do pokladnice bluesovej klasiky, svoj úlovok doplnili dvomi prídavkami amerického gitaristu J. J. Calea, jednou vlastnou inštrumentálkou a nahrali cédečko. Ak by to urobila väčšina muzikantov, asi by vznikol len ďalší album bluesových cover verzií, Boboš a Marek však klasický bluesový materiál rozobrali na jednotlivé kamene, premiešali ich a poskladali do úplne nového artefaktu. Two-men-orchestra vykladá karty na stôl hneď od začiatku, keď svižnú caleovskú „jednoakordovku“ Friday pretavia do takmer osemminútového tvaru, kde na pozadí temných gitarových loopov Boboš Procházka polorecituje – polospieva, že „Pondelňajšie ráno prichádza príliš skoro...“ Na rozdiel od Caleovho originálu nič pozitívneho pre začiatok pracovného týždňa. Aj ďalšie skladby dokazujú, že tento totálny, deštruktívny prístup nie je náhoda, ale vedomý zámer. Výsledkom je temný, miestami až ponurý album, v ktorom je blues dôležitou, nie však jedinou ingredienciou. Čo je ale najdôležitejšie – všetko drží pokope. Niektoré piesne majú ľahko identifikovateľnú bluesovú formu, v iných je blues len tušeným spodným prúdom, pretaveným do kvíliacej harmoniky a mantrického spevu. Diversion nie je hudobná vata do auta ani kulisa pri čítaní novín, ale sugestívna hudba, ktorá si vyžaduje sústredenie. Potom sa naozaj vryje pod kožu.
Miloš Janoušek
