Oskar Rózsa
15.02.2011 Filed in: Články
Čo sa tu deje?
Oskar Rózsa a Martina Schindlerová. Každé z týchto dvoch mien je známe, ale každé reprezentuje iný svet a iné hodnoty. Pre mnoho ľudí bol spoločný album prekvapením. Ako k tomu vlastne došlo? Pohľad do zákulisia vzniku albumu Čo sa tu deje! poskytol skladateľ a hudobný producent Oskar Rózsa.
Za akých okolností skrsla myšlienka vašej spolupráce? Kto toto spojenie inicioval a čo ťa presvedčilo, že sa oplatí vlastným menom zaštítiť to Martinino?
O.R.: Superstar som veľmi nesledoval, ale Martinu som si všimol ako jednu z mála, možno jedinú, ktorá ma zaujala. V decembri 2006 sme sa prvýkrát pracovne stretli, keď nás režisér Pepe Majeský oboch oslovil na spoluprácu pri nahrávke jednej skladby do vianočného televízneho programu. V podstate prvým iniciátorom našej spolupráce bol on. Niekoľko mesiacov neskôr mi Martina zavolala s ponukou produkovať jej druhý album, no a ja som súhlasil.
Materiál na CD vznikol špeciálne pre tento účel?
O.R.: Väčšina skladieb vznikla výsostne pre Martinu, bol to môj zámer, tak isto texty vznikali priamo inšpirované ňou. Zopár motívov som síce mal naskicovaných pôvodne pre seba, ale rozhodol som sa ich investovať do tohto albumu, nakoľko sa Martine veľmi páčili a túžila ich tam mať. Treba povedať, že počas intenzívnej práce na skladbách, ktorá trvala vyše roka, sme sa snažili priblížiť Martininmu speváckemu naturelu čo najviac.
Máme tu Martinino druhé CD, na hony vzdialené od toho prvého. Ako by si ho charakterizoval? Čo to vlastne je? Pop alebo umenie? Mačka alebo pes?
O.R.: Snáď sa na začiatku 21. storočia, vo veku fúzií, crossoverov a syntéz nebudeme pohybovať v týchto archaických pojmoch... Chápem, že súčasný konzument potrebuje návod aj na vyšpáranie si špiny spod nechtu a najradšej je, keď môže svoj neflexibilný mozog používať iba na chatovanie, najlepšie pod zmenenou identitou... Moja ambícia bola vytvoriť pesničkový album, ktorý bude melodický, príjemný, občas provokujúci, ale za žiadnych okolností nebude povrchný a nezmyselne kopírujúci súčasné bezobsažné vzory. Problém je, že v dnešnej mentálne zlenivelej spoločnosti všetko, čo vyžaduje trochu viac pozornosti než desaťsekundová nevkusná reklama v rádiu, je považované za „umenie“, a čo je horšie (!), termín „umenie“ sa dnes viac používa s dešpektom a výsmechom, než na označenie niečoho hodnotného a výnimočného. Podozrivé je, že väčšinou to analyzujú tí, ktorí sa k umeleckej činnosti nedokázali priblížiť ani s vypätím maximálnych síl a v galérii, či koncertnej sále boli naposledy ako iskričky. Náš album je v prvom rade taký, aký sme ho chceli mať, nemá ambíciu s nikým manipulovať ani podhadzovať poslucháčovi lacné floskule. Je to slobodné vyjadrenie troch ľudí, ktorí sa vzájomne inšpirujú a majú chuť tvoriť.
Album si nielen vyprodukoval, zložil, ale prakticky aj nahral celý sám. Si zástancom tézy „ak chceš, aby bolo niečo urobené poriadne, urob si to sám“?
O.R.: Obvykle mám veľmi presnú predstavu o interpretácii jednotlivých inštrumentálnych partov. Zopárkrát sa mi stalo, že keď som porovnával moje vlastné demo s nahrávkou zo štúdia, kde to nahrávali iní muzikanti, vytratila sa mi tá konkrétna nálada, ktorá je pre danú skladbu asi najdôležitejšia. Samozrejme, že sú situácie, kedy mi moje inštrumentalistické schopnosti nestačia, respektíve potrebujem sound konkrétneho muzikanta - vtedy rád komunikujem.
Spomedzi hostí, ktorí sporadicky prispeli pri nahrávaní, je najfrekventovanejším gitarista Michal Bugala. S Michalom spolupracuješ častejšie. Aké sú jeho prednosti?
O.R.: Mladý, progresívny, šikovný a veľmi zručný muzikant. V súčasnosti je veľmi málo univerzálnych štúdiových hráčov, ktorí sú schopní slúžiť účelu, poznajú štýly a zároveň sú originálni. Miško je jedným z nich.
Sú ešte ďalšie osobnosti v pozadí, ktorých prínos by si chcel vyzdvihnúť?
O.R.: Hlavne textár Peter Kollár, ktorý bol mojou totálnou oporou. Vždy dokázal vycítiť to najzaujímavejšie a vedel to rozvinúť vo svojich textoch. Je to pre mňa veľmi inšpiratívny človek.
Kto to je a ako padla voľba práve naňho?
O.R.: Peter je môj spolužiak z konzervatória, vyštudovaný operný spevák, zamestnaný v slovenskej filharmónii, skvelý poet a funkovo cítiaci chameleón. Prvýkrát našu vzájomnú spoluprácu aktivizoval Lubor Priehradník, ktorý ho prizval do nášho spoločného projektu The Hermit & The Ferryman ako speváka aj textára.
Existuje v práci producenta nejaký optimálny pomer medzi znalosťou hudby, zvukových možností štúdia a prácou s ľuďmi?
O.R.: Každý producent má svoje vlastné metódy a aj tie modifikuje podľa konkrétnej situácie. Samozrejme, že čím širší diapazón schopností má, tým hlbšie môže siahať. Aspoň vo svete je to tak. V našej krajine je producentom už skoro každý, kto vie spojiť štyri sample dokopy, bez toho, aby sa mu to po minúte rozliezlo. Zopár producentov vzniklo iba vďaka tomu, že vedeli presne o jeden akord viac ako ich spoluhráči a máme aj kopec producentov-mystikov, ktorí síce o muzike prd vedia, ale majú „predstavu“ a schopnosť obklopiť sa správnymi ľuďmi.
Ako sa vám darilo udržať vyvážený pomer medzi profesionalitou a emóciami? O.R.: Správna psychologická manipulácia s interpretom je nevyhnutná, každý máme výkonnostné výkyvy a nie vždy to ide hladko. Pri tomto albume bolo prítomných veľa emócií, ktoré sme sa snažili čo najprofesionálnejšie spracovať. Martina je veľmi milý človek, má kopec energie a vie poctivo makať. Občas je pekelne tvrdohlavá, koniec-koncov ako všetky speváčky čo poznám, ale snažila sa maximálne napĺňať moje predstavy, respektíve priblížiť sa im. Samozrejme, že som ju nenútil robiť niečo, s čím by sa nedokázala stotožniť.
Keby si sa mohol oslobodiť od vlastného vkladu a mal by si možnosť hodnotiť Martinin album z pohľadu poslucháča, ako by si bol spokojný?
O.R.: Od vlastného vkladu sa len ťažko oslobodím, hodnotiť album na ktorom som pracoval vyše roka dokážem nezainteresovane posúdiť možno o dva - tri roky, čiže neviem ako by som bol spokojný s výsledkom, ale z mojej reálnej pozície som spokojný, lebo viem, že sme všetci dali zo seba von to najlepšie, čo sme v sebe objavili. Ale ver, že tam počujem kopec detailov, ktoré by som dnes už robil trocha inak a to neubehli ani dva mesiace od dokončenia... vďakabohu, že je to tak.
Spolupráca s Martinou Schindlerovou predstavuje iba zlomok tvojej tvorby. Na čom si sa ešte v poslednej dobe podieľal a aké sú tvoje vlastné autorské projekty?
O.R.: Nedávno som dokončil hudbu k novému slovenskému filmu Polčas rozpadu, vydal som album Oskar Rózsa Trio The Universal Cure s Martinom Valihorom a Johnom Shannonom, s ktorými sme absolvovali aj výnimočne úspešné turné. V súčasnosti pracujem na ďalšom filme Nebo,Peklo....Zem režisérky Laury Sivákovej, dokončujem album s Richardom Müllerom a Milanom Lasicom, komponujem scénickú hudbu do inscenácie režiséra Romana Poláka v divadle Astorka, spolu s Petrom Kollárom chystáme materiál na sólové CD opernej speváčky Adriany Kučerovej, plus koncerty s Bobošom (Sitra Achra) a s mojím kvartetom...
Čo z toho najviac reprezentuje tvoje osobné predstavy o hudbe?
O.R.: Myslím, že všetko, aj keď každé inou formou a trochu odlišným spôsobom. Každý žáner, respektíve hudobná aktivita má trochu iné predispozície a formálne prvky, ktoré ju reprezentujú. Ale nutnosť vtisnúť patričný obsah a robiť to najlepšie ako sa dá s minimom kompromisov samého k sebe je to, čo všetky moje hudobné aktivity spája.
Kam sa posunul tvoj pohľad na kreativitu za posledné roky a čo je pre teba pri tvorbe najdôležitejšie?
O.R.: Myslím, že sa vyvíjam celkom prirodzene, aspoň mne to tak pripadá. Je pravda, že začínam čím ďalej, tým viac zapájať do tvorby intelekt, nielen temperament, talent a energiu. Neznamená to, že som racionálnejší, skôr uvažujem, ktorý element kedy a kam nasmerovať, čo je ďalší vývojový stupeň na ceste umelca. Myslím si, že pri tvorbe je najdôležitejšia pravdivosť, nech už je výklad akýkoľvek.
Do akej miery sa ti to podarilo dodržať pri spolupráci s Martinou?
O.R.: V prípade tohto albumu je to skôr otázka pre interpreta, respektíve poslucháčov.
Oskar Rózsa a Martina Schindlerová. Každé z týchto dvoch mien je známe, ale každé reprezentuje iný svet a iné hodnoty. Pre mnoho ľudí bol spoločný album prekvapením. Ako k tomu vlastne došlo? Pohľad do zákulisia vzniku albumu Čo sa tu deje! poskytol skladateľ a hudobný producent Oskar Rózsa.
Za akých okolností skrsla myšlienka vašej spolupráce? Kto toto spojenie inicioval a čo ťa presvedčilo, že sa oplatí vlastným menom zaštítiť to Martinino?
O.R.: Superstar som veľmi nesledoval, ale Martinu som si všimol ako jednu z mála, možno jedinú, ktorá ma zaujala. V decembri 2006 sme sa prvýkrát pracovne stretli, keď nás režisér Pepe Majeský oboch oslovil na spoluprácu pri nahrávke jednej skladby do vianočného televízneho programu. V podstate prvým iniciátorom našej spolupráce bol on. Niekoľko mesiacov neskôr mi Martina zavolala s ponukou produkovať jej druhý album, no a ja som súhlasil.
Materiál na CD vznikol špeciálne pre tento účel?
O.R.: Väčšina skladieb vznikla výsostne pre Martinu, bol to môj zámer, tak isto texty vznikali priamo inšpirované ňou. Zopár motívov som síce mal naskicovaných pôvodne pre seba, ale rozhodol som sa ich investovať do tohto albumu, nakoľko sa Martine veľmi páčili a túžila ich tam mať. Treba povedať, že počas intenzívnej práce na skladbách, ktorá trvala vyše roka, sme sa snažili priblížiť Martininmu speváckemu naturelu čo najviac.
Máme tu Martinino druhé CD, na hony vzdialené od toho prvého. Ako by si ho charakterizoval? Čo to vlastne je? Pop alebo umenie? Mačka alebo pes?
O.R.: Snáď sa na začiatku 21. storočia, vo veku fúzií, crossoverov a syntéz nebudeme pohybovať v týchto archaických pojmoch... Chápem, že súčasný konzument potrebuje návod aj na vyšpáranie si špiny spod nechtu a najradšej je, keď môže svoj neflexibilný mozog používať iba na chatovanie, najlepšie pod zmenenou identitou... Moja ambícia bola vytvoriť pesničkový album, ktorý bude melodický, príjemný, občas provokujúci, ale za žiadnych okolností nebude povrchný a nezmyselne kopírujúci súčasné bezobsažné vzory. Problém je, že v dnešnej mentálne zlenivelej spoločnosti všetko, čo vyžaduje trochu viac pozornosti než desaťsekundová nevkusná reklama v rádiu, je považované za „umenie“, a čo je horšie (!), termín „umenie“ sa dnes viac používa s dešpektom a výsmechom, než na označenie niečoho hodnotného a výnimočného. Podozrivé je, že väčšinou to analyzujú tí, ktorí sa k umeleckej činnosti nedokázali priblížiť ani s vypätím maximálnych síl a v galérii, či koncertnej sále boli naposledy ako iskričky. Náš album je v prvom rade taký, aký sme ho chceli mať, nemá ambíciu s nikým manipulovať ani podhadzovať poslucháčovi lacné floskule. Je to slobodné vyjadrenie troch ľudí, ktorí sa vzájomne inšpirujú a majú chuť tvoriť.
Album si nielen vyprodukoval, zložil, ale prakticky aj nahral celý sám. Si zástancom tézy „ak chceš, aby bolo niečo urobené poriadne, urob si to sám“?
O.R.: Obvykle mám veľmi presnú predstavu o interpretácii jednotlivých inštrumentálnych partov. Zopárkrát sa mi stalo, že keď som porovnával moje vlastné demo s nahrávkou zo štúdia, kde to nahrávali iní muzikanti, vytratila sa mi tá konkrétna nálada, ktorá je pre danú skladbu asi najdôležitejšia. Samozrejme, že sú situácie, kedy mi moje inštrumentalistické schopnosti nestačia, respektíve potrebujem sound konkrétneho muzikanta - vtedy rád komunikujem.
Spomedzi hostí, ktorí sporadicky prispeli pri nahrávaní, je najfrekventovanejším gitarista Michal Bugala. S Michalom spolupracuješ častejšie. Aké sú jeho prednosti?
O.R.: Mladý, progresívny, šikovný a veľmi zručný muzikant. V súčasnosti je veľmi málo univerzálnych štúdiových hráčov, ktorí sú schopní slúžiť účelu, poznajú štýly a zároveň sú originálni. Miško je jedným z nich.
Sú ešte ďalšie osobnosti v pozadí, ktorých prínos by si chcel vyzdvihnúť?
O.R.: Hlavne textár Peter Kollár, ktorý bol mojou totálnou oporou. Vždy dokázal vycítiť to najzaujímavejšie a vedel to rozvinúť vo svojich textoch. Je to pre mňa veľmi inšpiratívny človek.
Kto to je a ako padla voľba práve naňho?
O.R.: Peter je môj spolužiak z konzervatória, vyštudovaný operný spevák, zamestnaný v slovenskej filharmónii, skvelý poet a funkovo cítiaci chameleón. Prvýkrát našu vzájomnú spoluprácu aktivizoval Lubor Priehradník, ktorý ho prizval do nášho spoločného projektu The Hermit & The Ferryman ako speváka aj textára.
Existuje v práci producenta nejaký optimálny pomer medzi znalosťou hudby, zvukových možností štúdia a prácou s ľuďmi?
O.R.: Každý producent má svoje vlastné metódy a aj tie modifikuje podľa konkrétnej situácie. Samozrejme, že čím širší diapazón schopností má, tým hlbšie môže siahať. Aspoň vo svete je to tak. V našej krajine je producentom už skoro každý, kto vie spojiť štyri sample dokopy, bez toho, aby sa mu to po minúte rozliezlo. Zopár producentov vzniklo iba vďaka tomu, že vedeli presne o jeden akord viac ako ich spoluhráči a máme aj kopec producentov-mystikov, ktorí síce o muzike prd vedia, ale majú „predstavu“ a schopnosť obklopiť sa správnymi ľuďmi.
Ako sa vám darilo udržať vyvážený pomer medzi profesionalitou a emóciami? O.R.: Správna psychologická manipulácia s interpretom je nevyhnutná, každý máme výkonnostné výkyvy a nie vždy to ide hladko. Pri tomto albume bolo prítomných veľa emócií, ktoré sme sa snažili čo najprofesionálnejšie spracovať. Martina je veľmi milý človek, má kopec energie a vie poctivo makať. Občas je pekelne tvrdohlavá, koniec-koncov ako všetky speváčky čo poznám, ale snažila sa maximálne napĺňať moje predstavy, respektíve priblížiť sa im. Samozrejme, že som ju nenútil robiť niečo, s čím by sa nedokázala stotožniť.
Keby si sa mohol oslobodiť od vlastného vkladu a mal by si možnosť hodnotiť Martinin album z pohľadu poslucháča, ako by si bol spokojný?
O.R.: Od vlastného vkladu sa len ťažko oslobodím, hodnotiť album na ktorom som pracoval vyše roka dokážem nezainteresovane posúdiť možno o dva - tri roky, čiže neviem ako by som bol spokojný s výsledkom, ale z mojej reálnej pozície som spokojný, lebo viem, že sme všetci dali zo seba von to najlepšie, čo sme v sebe objavili. Ale ver, že tam počujem kopec detailov, ktoré by som dnes už robil trocha inak a to neubehli ani dva mesiace od dokončenia... vďakabohu, že je to tak.
Spolupráca s Martinou Schindlerovou predstavuje iba zlomok tvojej tvorby. Na čom si sa ešte v poslednej dobe podieľal a aké sú tvoje vlastné autorské projekty?
O.R.: Nedávno som dokončil hudbu k novému slovenskému filmu Polčas rozpadu, vydal som album Oskar Rózsa Trio The Universal Cure s Martinom Valihorom a Johnom Shannonom, s ktorými sme absolvovali aj výnimočne úspešné turné. V súčasnosti pracujem na ďalšom filme Nebo,Peklo....Zem režisérky Laury Sivákovej, dokončujem album s Richardom Müllerom a Milanom Lasicom, komponujem scénickú hudbu do inscenácie režiséra Romana Poláka v divadle Astorka, spolu s Petrom Kollárom chystáme materiál na sólové CD opernej speváčky Adriany Kučerovej, plus koncerty s Bobošom (Sitra Achra) a s mojím kvartetom...
Čo z toho najviac reprezentuje tvoje osobné predstavy o hudbe?
O.R.: Myslím, že všetko, aj keď každé inou formou a trochu odlišným spôsobom. Každý žáner, respektíve hudobná aktivita má trochu iné predispozície a formálne prvky, ktoré ju reprezentujú. Ale nutnosť vtisnúť patričný obsah a robiť to najlepšie ako sa dá s minimom kompromisov samého k sebe je to, čo všetky moje hudobné aktivity spája.
Kam sa posunul tvoj pohľad na kreativitu za posledné roky a čo je pre teba pri tvorbe najdôležitejšie?
O.R.: Myslím, že sa vyvíjam celkom prirodzene, aspoň mne to tak pripadá. Je pravda, že začínam čím ďalej, tým viac zapájať do tvorby intelekt, nielen temperament, talent a energiu. Neznamená to, že som racionálnejší, skôr uvažujem, ktorý element kedy a kam nasmerovať, čo je ďalší vývojový stupeň na ceste umelca. Myslím si, že pri tvorbe je najdôležitejšia pravdivosť, nech už je výklad akýkoľvek.
Do akej miery sa ti to podarilo dodržať pri spolupráci s Martinou?
O.R.: V prípade tohto albumu je to skôr otázka pre interpreta, respektíve poslucháčov.
Martin Chrobák
