HuRyTan
15.02.2011 Filed in: Články
HuRyTan má pre Vás pripravené vždy plné priehrštia hudby rytmu a tanca… Teda aspoň mával. Vokálno-inštrumentálne kombo HuRyTan v svojej klasickej zostave na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia patrilo k frekventovaným kapelám na plesoch, svadbách a zábavách v Devínskej Novej Vsi a okolí.
Ich akčný rádius sa časom rozšíril až po bratislavské bary a bulharské letné strediská. Začiatok konca HuRyTan-u bol spojený s profesionalizáciou a angažmánmi na Západe. Hoci HuRyTan v rôznych zostavách pokračoval v aktívnom hraní aj po tom, ako sa v lete roku 1981 zo švajčiarskeho zájazdu nevrátili jeho dvaja kľúčoví členovia, bolo jasné, že skupina má už svoj zenit za sebou. Mierne dekadentná kariéra skupiny inšpirovala istého literárne úchylného spoluobčana (P.P.) k napísaniu novely Muzika, ktorá sa stala predlohou rovnomenného slovenského filmu. Ako už z názvu vyplýva, leitmotívom sfilmovaného príbehu je hudba a tak aj naša redakcia prijala pozvanie na tlačovú konferenciu, ktorej účastníkmi boli aj dvaja zakladajúci členovia legendárneho komba.
Chceli by sme sa spýtať Ing. Hruškoviča a pána Martina Junca, či boli abonentmi alebo aspoň čitateľmi časopisu Populár, ak áno, ktoré rubriky/témy boli ich najobľúbenejšie, prípadne čo ich zamladi na Populári najviac sralo?
R.H.: Neboli sme síce práve abonentmi, ale sme si ho pravidelne kupovali v trafike. Bol to zvláštny časopis, stále sa tam písalo o rôznych tzv. progresívnych skupinách, najmä zahraničných. Málo priestoru sa venovalo estrádnemu žánru. Dúfam, že po obnovení sa bude Populár viac venovať tomu, čo ľudia naozaj počúvajú. Niečo k vínku, na zatancovanie i na zamyslenie.
My, čo sme tu v časopise, si všetci veľmi vážime odborníkov z oblasti hudobnej vedy, predsa len nám nedá nespýtať sa, čo chcel pán Tibor Wasserhammer, inak tiež člen prehrávkovej komisie a autor sleevnoutu k dlhohrajúcemu albumu komba HuRyTan, povedať vetou: „Crescendá sa vyskytujú výlučne širokodyché, viazané na dlhodobé vzrasty.“ ?!!!
R.H.: Ako by som vám to... Mal som vtedy veľmi dobré pľúca, uspieval som, čo som chcel. Niektorí baroví speváci majú problém s pľúcami. To robí to zafajčené prostredie. Vytvárajú sa im tam zrasty. Tak to mne dlhodobo nehrozilo. Pokiaľ som to dobre pochopil, tak pán Wasserhammer chcel povedať toto, pokiaľ som to dobre pochopil.
Dobre vieme, že pán Pištánek vkladá do svojich kníh všetko čo v detstve zažil aj keď nechcel, ako aj to čo zažiť chcel, ale podarilo sa mu to iba vo sne. Prečo teda, ako autor predlohy, miesto bubeníka v skupine HuRyTan obsadil nejakým blbým automatom a nie sebou samým?
M.J.: Pretože niečo také by sa mu nemohlo ani len vo sne stať, že by hral v HuRyTane! Ani vo sne! On sám to aj vycítil, a tak do toho svojho pamfletu ani bubeníka radšej nedal.
R.H.: Aký bubeník, taký spisovateľ!
Vo vzťahu k úvodu predošlej otázky by sa naši čitatelia iste radi dozvedeli, čo mali spoločné členovia skupín HuRyTan a Devínska Nová Vec, okrem toho, že keď prišli domov videli na televízore tie isté pruhy od radaru?
M.J.: V Novej Vsi vtedy nebolo toľko krčiem, ako dnes, takže či sme chceli, alebo nechceli, občas sme sa museli stretnúť. Lenže v polovici 80. rokov, keď oni mali tú svoju bláznivú akože kapelu, my sme už nehrali. HuRyTan síce ešte existoval, ale v inom zložení.
R.H.: Nie, vtedy sme už nehrali. V najlepšom treba prestať. A navyše, mal som iné poslanie.
Nosí ešte pán Žofré bokombrady? Aký je v súčasnosti vzťah tohto svojrázneho speváka a hráča na elektrofonické strunné nástroje k alkoholu a maďarčine?
M.J.: Švagor si hocikedy pokojne vypije a nič mu neni, a k maďarčine má stále rovnaký vzťah: počúva platne Locomotiv GT, Illés a Omega a nerozumie textom, ale hocikedy si schuti zanôti. Oženil sa, zobral si výdajníčku obedov tam u nich na strojno-traktorovej stanici. Bokombrady nenosí. To patrí k mladosti. On viac chodí na ryby a tak.
Ako sa pán inžinier Hruškovič cíti po tom, ako sa jeho bývalému kombu dostalo toľkých zadosťučinení pri nedávnom udeľovaní filmových cien. Stále si ešte myslí, že pán akože spisovateľ Píšťánek ho v predlohe vykreslil ako, citujem: „úplného chuja a sviňu“ (koniec citátu)?
R.H.: Urobiť z Martina a Žofrého idiotov nie je ťažké. Čo sa nepodarilo Piešťánkovi, to dokončil ten Nôta. A ja som tam bol ako úplná sviňa. Myslím, že existuje určitá spravodlivosť, ktorá nikoho neminie. Pán Pyšťanek ešte bude veľmi prekvapený.
Vieme, že pán inžinier Hruškovič, známy tiež ako Ing. Pandžajano Swami Brahmapútra, roku 1985 opustil skupinu HuRyTan, aby sa naplno mohol venovať ľudovému liečiteľstvu na živnostníckej báze. Vzhľadom k nespornému úspechu znevažujúceho filmu Muzika, neuvažoval ešte o obnovení svojho niekdajšieho komba, s ktorým by mohol dnes vo formáte BlueRay vydať nejaký ezoterický chillout, alebo aspoň nefalšovanú pohraničnú world music?
R.H.: Neviem. Keď som sa venoval tým indickým veciam, tak som si raz dal ryžu tak strašne okorenenú tým chili, že to hrozne pálilo a odvtedy už také nemusím. Wordl music - to myslíte ako Senzus? To my už máme za sebou. Dnes sa muzikou zarobiť nedá, pokiaľ človek nie je hajzel a nezarába Muzikou. Veď viete, ako to myslím.
Jedným z cenami ovenčených spoluautorov znevažujúceho filmu Muzika bol aj akože autor hudby Róbert Mankovecký. Naši čitatelia, spolu s agentmi SOZA, by sa radi dozvedeli, či mu nie je hanba pýšiť sa cudzím perím, keď všetci vieme, že napríklad takú Dášu zložil niekto úplne iný než on a druhá otázka je, ako to vyzerá so soundtrackom k filmu Muzika? Je už, či nie je? Bude vôbec a prečo?
M.J.: To sú také otázky, že by sa z nich jeden rozplakal. Čo ma je po nejakej Dáši? Všetky práva sme predali tomu Urbanovi! Prišiel s ponukou, tak prečo nie? Že sa nám bude film páčiť a že sa s ním budeme stotožňovať, sme ale nepodpísali!
R.H.: Čo my s tým vôbec máme? Nechajte nás už konečne, pre boha živého, žiť!
A ešte by som sa rád súkromne spýtal, či je skutočne pravda že tá Anča Prepichová dá každému, alebo dá každému len mne nie?
M.J.: Osobu toho mena nepoznám a nikdy som nepoznal. Vznikla v chorej fantázii toho akože spisovateľa. A o to pyskaté strašidlo vo filme by som si ani bicykel neoprel! Ja mám maturitu, pane! Stýkam sa len s inteligentmi a iba inteligent ma môže uraziť! Toto odkážte aj tomu Píšťanskému.
Chceli by sme sa spýtať Ing. Hruškoviča a pána Martina Junca, či boli abonentmi alebo aspoň čitateľmi časopisu Populár, ak áno, ktoré rubriky/témy boli ich najobľúbenejšie, prípadne čo ich zamladi na Populári najviac sralo?
R.H.: Neboli sme síce práve abonentmi, ale sme si ho pravidelne kupovali v trafike. Bol to zvláštny časopis, stále sa tam písalo o rôznych tzv. progresívnych skupinách, najmä zahraničných. Málo priestoru sa venovalo estrádnemu žánru. Dúfam, že po obnovení sa bude Populár viac venovať tomu, čo ľudia naozaj počúvajú. Niečo k vínku, na zatancovanie i na zamyslenie.
My, čo sme tu v časopise, si všetci veľmi vážime odborníkov z oblasti hudobnej vedy, predsa len nám nedá nespýtať sa, čo chcel pán Tibor Wasserhammer, inak tiež člen prehrávkovej komisie a autor sleevnoutu k dlhohrajúcemu albumu komba HuRyTan, povedať vetou: „Crescendá sa vyskytujú výlučne širokodyché, viazané na dlhodobé vzrasty.“ ?!!!
R.H.: Ako by som vám to... Mal som vtedy veľmi dobré pľúca, uspieval som, čo som chcel. Niektorí baroví speváci majú problém s pľúcami. To robí to zafajčené prostredie. Vytvárajú sa im tam zrasty. Tak to mne dlhodobo nehrozilo. Pokiaľ som to dobre pochopil, tak pán Wasserhammer chcel povedať toto, pokiaľ som to dobre pochopil.
Dobre vieme, že pán Pištánek vkladá do svojich kníh všetko čo v detstve zažil aj keď nechcel, ako aj to čo zažiť chcel, ale podarilo sa mu to iba vo sne. Prečo teda, ako autor predlohy, miesto bubeníka v skupine HuRyTan obsadil nejakým blbým automatom a nie sebou samým?
M.J.: Pretože niečo také by sa mu nemohlo ani len vo sne stať, že by hral v HuRyTane! Ani vo sne! On sám to aj vycítil, a tak do toho svojho pamfletu ani bubeníka radšej nedal.
R.H.: Aký bubeník, taký spisovateľ!
Vo vzťahu k úvodu predošlej otázky by sa naši čitatelia iste radi dozvedeli, čo mali spoločné členovia skupín HuRyTan a Devínska Nová Vec, okrem toho, že keď prišli domov videli na televízore tie isté pruhy od radaru?
M.J.: V Novej Vsi vtedy nebolo toľko krčiem, ako dnes, takže či sme chceli, alebo nechceli, občas sme sa museli stretnúť. Lenže v polovici 80. rokov, keď oni mali tú svoju bláznivú akože kapelu, my sme už nehrali. HuRyTan síce ešte existoval, ale v inom zložení.
R.H.: Nie, vtedy sme už nehrali. V najlepšom treba prestať. A navyše, mal som iné poslanie.
Nosí ešte pán Žofré bokombrady? Aký je v súčasnosti vzťah tohto svojrázneho speváka a hráča na elektrofonické strunné nástroje k alkoholu a maďarčine?
M.J.: Švagor si hocikedy pokojne vypije a nič mu neni, a k maďarčine má stále rovnaký vzťah: počúva platne Locomotiv GT, Illés a Omega a nerozumie textom, ale hocikedy si schuti zanôti. Oženil sa, zobral si výdajníčku obedov tam u nich na strojno-traktorovej stanici. Bokombrady nenosí. To patrí k mladosti. On viac chodí na ryby a tak.
Ako sa pán inžinier Hruškovič cíti po tom, ako sa jeho bývalému kombu dostalo toľkých zadosťučinení pri nedávnom udeľovaní filmových cien. Stále si ešte myslí, že pán akože spisovateľ Píšťánek ho v predlohe vykreslil ako, citujem: „úplného chuja a sviňu“ (koniec citátu)?
R.H.: Urobiť z Martina a Žofrého idiotov nie je ťažké. Čo sa nepodarilo Piešťánkovi, to dokončil ten Nôta. A ja som tam bol ako úplná sviňa. Myslím, že existuje určitá spravodlivosť, ktorá nikoho neminie. Pán Pyšťanek ešte bude veľmi prekvapený.
Vieme, že pán inžinier Hruškovič, známy tiež ako Ing. Pandžajano Swami Brahmapútra, roku 1985 opustil skupinu HuRyTan, aby sa naplno mohol venovať ľudovému liečiteľstvu na živnostníckej báze. Vzhľadom k nespornému úspechu znevažujúceho filmu Muzika, neuvažoval ešte o obnovení svojho niekdajšieho komba, s ktorým by mohol dnes vo formáte BlueRay vydať nejaký ezoterický chillout, alebo aspoň nefalšovanú pohraničnú world music?
R.H.: Neviem. Keď som sa venoval tým indickým veciam, tak som si raz dal ryžu tak strašne okorenenú tým chili, že to hrozne pálilo a odvtedy už také nemusím. Wordl music - to myslíte ako Senzus? To my už máme za sebou. Dnes sa muzikou zarobiť nedá, pokiaľ človek nie je hajzel a nezarába Muzikou. Veď viete, ako to myslím.
Jedným z cenami ovenčených spoluautorov znevažujúceho filmu Muzika bol aj akože autor hudby Róbert Mankovecký. Naši čitatelia, spolu s agentmi SOZA, by sa radi dozvedeli, či mu nie je hanba pýšiť sa cudzím perím, keď všetci vieme, že napríklad takú Dášu zložil niekto úplne iný než on a druhá otázka je, ako to vyzerá so soundtrackom k filmu Muzika? Je už, či nie je? Bude vôbec a prečo?
M.J.: To sú také otázky, že by sa z nich jeden rozplakal. Čo ma je po nejakej Dáši? Všetky práva sme predali tomu Urbanovi! Prišiel s ponukou, tak prečo nie? Že sa nám bude film páčiť a že sa s ním budeme stotožňovať, sme ale nepodpísali!
R.H.: Čo my s tým vôbec máme? Nechajte nás už konečne, pre boha živého, žiť!
A ešte by som sa rád súkromne spýtal, či je skutočne pravda že tá Anča Prepichová dá každému, alebo dá každému len mne nie?
M.J.: Osobu toho mena nepoznám a nikdy som nepoznal. Vznikla v chorej fantázii toho akože spisovateľa. A o to pyskaté strašidlo vo filme by som si ani bicykel neoprel! Ja mám maturitu, pane! Stýkam sa len s inteligentmi a iba inteligent ma môže uraziť! Toto odkážte aj tomu Píšťanskému.
mch, pp
