Peter CmorIk Band
Jedno si želám
Sony Music
***1/2

„Človek je skoro v pokušení domnievať sa, že tento útvar chcel mať skôr nejakú účelnejšiu podobu a teraz sa zdá, že je len polámaný. Tak tomu však určite nie je; aspoň tomu nič nenasvedčuje; nikde nie sú vidieť žiadne pahýle, alebo stopy lámania; ako celok sa to síce zdá nezmyselné, ale svojím spôsobom uzavreté a kompaktné. Ostatne nič bližšieho o tom nemožno povedať, lebo tento materiál je dostatočne zaujímavý a nedá sa jasne uchopiť.“ Parafráza na Kafkovu Starost hlavy rodiny úplne vystihuje to, čo sa nachádza na treťom albume Petra Cmorika ktorý pochopil, že vystupovať ako kompaktná kapela je predsa len lepšie. Šedá eminencia v pozadí je Ďuro Kupec a jeho traja mušketieri. Ich hudba ako keby nemohla existovať sama pre seba. Jej základným znamením je neustále odkazovanie k niečomu, v tomto prípade k hudbe sedemdesiatych rokov, či charakteristickému súčasnému slovenskému poprocku. Tieto odkazy sa v hudbe realizujú buď formou priamych citácií, alebo náznakovej exkurzie do dobového aranžmánu a soundu. Pôžitok z takejto hudby je potom predovšetkým pôžitkom hudobného analfabeta, ktorému je jedno čo počúva, len nech je to niekto známy, alebo je to posluch hudobného znalca, porovnávací a komparatívny. Nič proti tomu, ale za takými dielkami Lavagance, či Amphibios predsa len zaostávajú. Najväčšie negatívum tkvie v tom, že skladby sa v tom množstve „cudzej“ hudby topia pod vlastnou váhou, hmotnosťou plnou dokonalých citácií starých rockových legiend, či slovenských rockerov, ktoré len umocňujú, že hudba sa neustále rozkladá na jednotlivé epizódy, kde jednotiacim prvkom ostáva charakteristický vokálny obraz tak dobre známy už z finále druhej Superstar. A nie je to tým, že by nevedeli napísať silnú melódiu, veď skladby sú napísané i zahrané virtuózne, znejú skvelo, ale akosi sa zabudlo na vlastné myšlienky a na vlastný špecifický hudobný tvar poplatný celosvetovým trendom. V rámci Cmorikovej tvorby je to zatiaľ najlepší materiál.

Martin Hoza

Tags: recenzie