Pekáč rozpálil až Galliano...
15.01.2011 Filed in: Články
…a pekne do červena ešte aj Trombone Shorty. Hoci – prísne vzaté – ani jeden, ani druhý nehrajú jazz v puristickom slova zmysle. Vôbec tohtoročná dramaturgia bola viac než „rozverná“ a žánrových presahov sa vôbec neštítila. To sa však nedá povedať o šomrajúcej hŕstke zarytých jazzofilov, strážiacich čistotu žánru, ktorí sa rozhodli posledné džezáky jednoducho bojkotovať.
Spravili však jednoznačne chybu. Nie že by nebolo na čo nadávať. Nápad hrať na druhom „stejdži“ počas programu na hlavnom pódiu je jednoducho hlúpy. Chybou neprísť však bolo kvôli niekoľkým vskutku skvostným vystúpeniam. Ak odhliadneme od toho, že fosilný Shakatak (a to ho mám rád!) hral ako zlá barová kapela, Aga Zaryan, napriek tomu že patrí pod slávny label Blue Note, nijako neoslnila a nepomohol jej ani slnečný percussionista (navyše ma dorazilo, že sa v pártaktovej á capella kadencii odchýlila od pôvodnej tóniny a na záverečné kilo musela doglizávať a všetko zachraňovať očarujúcimi úsmevmi), Roberta Gambarini síce scatovala, akoby ju uhryzla tarantula (obzvlášť krídlovková imitácia s trombónovými glissandami bola božská), ale v témach štandardov neukázala žiaden veľký hlasový fond, tak všetko ostatné už bolo minimálne aspoň dobré. Groovový projekt Mila Suchomela bol osviežujúco neotravný, zbytočne neintelektualizoval a menej modálne improvozačky zneli miestami dokonca elegantne. Valovičanka v drese GBO priniesla bigbandový sound a treba povedať, že im to hralo pozoruhodne cool. Môj miláčik Larry Carlton prišiel s bluesovým triom, čomu zodpovedal aj repec a ja som len márne čakal na svoje obľúbené kúsky. Nuž čo... Ake hrali fajn. Jeho syn je dobrý groover a vymýšľač rajcovných figúr v sólach. Trombone Shorty zbúral pekáč kozmickou energiou a tónom, tučným ako stehno starej černošky. Liz Wright? Milé empatické, ale trochu uspávajúce. Zap Mama - etno popík s fasa vokálmi.
Richard Galliano sa do Blavy vrátil, aby obhájil reputáciu infernálne disponovaného akordeonistu. A spolu so svojim Tangaria quartetom naliali do starého Pekáča toľko nádhernej muziky v majstrovsky virtuóznej interpretácii, že publikum výskalo nadšením. Úžasné dynamické odtiene, spoľahlivý basový fundament, neuveriteľne perlivé perkusie, ohňostroje sól majstra i jeho sekundanta na husliach (Alexis Cardenas) – to všetko tvorilo dokopy explozívnu zmes hudby par exellence. Je jedno, či hrali Bacha, parížske šansóny, alebo Piazzollu, vždy to bolo zjavenie ako z inej planéty. Suverenita (nie však okázalosť), virtuozita (nie však samoúčelnosť), spoločné dýchanie v tempách (nie však rozsypanosť) a nad tým všetkým gigantická muzikálnosť. Jeden z mojich najlepších koncerov vôbec. Galliano oslnil aj na fúkacej harmonike s gombíkovou mechanikou. Prosil by som si spoločný koncert s Toots Thielemansom a Sivucom. Harmonikový orgazmus! Čo dodať? Excelentný zážitok, ktorý posvätil tohtoročné džezáky a keby tam už viac nestálo za nič, tak sa oplatilo merať cestu.
Spravili však jednoznačne chybu. Nie že by nebolo na čo nadávať. Nápad hrať na druhom „stejdži“ počas programu na hlavnom pódiu je jednoducho hlúpy. Chybou neprísť však bolo kvôli niekoľkým vskutku skvostným vystúpeniam. Ak odhliadneme od toho, že fosilný Shakatak (a to ho mám rád!) hral ako zlá barová kapela, Aga Zaryan, napriek tomu že patrí pod slávny label Blue Note, nijako neoslnila a nepomohol jej ani slnečný percussionista (navyše ma dorazilo, že sa v pártaktovej á capella kadencii odchýlila od pôvodnej tóniny a na záverečné kilo musela doglizávať a všetko zachraňovať očarujúcimi úsmevmi), Roberta Gambarini síce scatovala, akoby ju uhryzla tarantula (obzvlášť krídlovková imitácia s trombónovými glissandami bola božská), ale v témach štandardov neukázala žiaden veľký hlasový fond, tak všetko ostatné už bolo minimálne aspoň dobré. Groovový projekt Mila Suchomela bol osviežujúco neotravný, zbytočne neintelektualizoval a menej modálne improvozačky zneli miestami dokonca elegantne. Valovičanka v drese GBO priniesla bigbandový sound a treba povedať, že im to hralo pozoruhodne cool. Môj miláčik Larry Carlton prišiel s bluesovým triom, čomu zodpovedal aj repec a ja som len márne čakal na svoje obľúbené kúsky. Nuž čo... Ake hrali fajn. Jeho syn je dobrý groover a vymýšľač rajcovných figúr v sólach. Trombone Shorty zbúral pekáč kozmickou energiou a tónom, tučným ako stehno starej černošky. Liz Wright? Milé empatické, ale trochu uspávajúce. Zap Mama - etno popík s fasa vokálmi.
Richard Galliano sa do Blavy vrátil, aby obhájil reputáciu infernálne disponovaného akordeonistu. A spolu so svojim Tangaria quartetom naliali do starého Pekáča toľko nádhernej muziky v majstrovsky virtuóznej interpretácii, že publikum výskalo nadšením. Úžasné dynamické odtiene, spoľahlivý basový fundament, neuveriteľne perlivé perkusie, ohňostroje sól majstra i jeho sekundanta na husliach (Alexis Cardenas) – to všetko tvorilo dokopy explozívnu zmes hudby par exellence. Je jedno, či hrali Bacha, parížske šansóny, alebo Piazzollu, vždy to bolo zjavenie ako z inej planéty. Suverenita (nie však okázalosť), virtuozita (nie však samoúčelnosť), spoločné dýchanie v tempách (nie však rozsypanosť) a nad tým všetkým gigantická muzikálnosť. Jeden z mojich najlepších koncerov vôbec. Galliano oslnil aj na fúkacej harmonike s gombíkovou mechanikou. Prosil by som si spoločný koncert s Toots Thielemansom a Sivucom. Harmonikový orgazmus! Čo dodať? Excelentný zážitok, ktorý posvätil tohtoročné džezáky a keby tam už viac nestálo za nič, tak sa oplatilo merať cestu.
Andrej Turok
