Z futrálu Števa Šantu
05.01.2013 Filed in: Seriály
Pieskovisko
Žijem v krajine, ktorá nenávidí Desmod. Aspoň tak sa mi to zdá z internetových diskusií pod článkami o hudbe. Slovo Desmod tu často býva používané ako synonymum nevkusu, či rovno ako nadávka. Ak niekto zapochybuje o ktoromsi interpretovi, hneď je poslaný do patričných sfér vetou „ty si len choď počúvať svoj Desmod“.
Kapela samotná vlastne za to ani nemôže. Robia si svoju hudbu, tak ako ju cítia, úprimne, chcelo by sa povedať, pretože každý robí svoju hudbu úprimne, nech už sú jeho estetické kritériá či ambície nastavené akokoľvek. Veď každý má svoje miesto pod slnkom. Vlna opovrhovania sa zdvihla až po tom, čo pred partou Nitrančanov nebolo úniku, valili sa odvšadiaľ niekoľkokrát denne a nevyhol sa im ani človek, ktorý primárne rádio nepočúva, lebo dnes hrajú rádiá všade, v takmer každom podniku, či obchode.
Tiež som sa na tej vlne svojho času zviezol, keď som na svojom blogu sľuboval Kulymu, že ho teda zaveziem do jeho rodiska, nech len už na nás prestane útočiť piesňou Zober ma domov.
Toto je jeden z príbehov o tom, ako prepáliť nielen pieseň, ale rovno celú kapelu. Mohol by byť poučením pre hudobných dramaturgov elektronických médií, hoci si nie som istý, či vôbec ktosi ako hudobný dramaturg dnes ešte existuje.
Keď som si nedávno pozeral rebríček 100 najhranejších skladieb v rádiách, Desmod tam už nefiguroval. Ešte zopár interpretov „zlatej éry“ slovenského pop rocku spred pár rokov na nižších priečkach, ale inak samá tanečná hudba. Zo slovenských mien sa na popredných miestach objavujú aj dve nové – ambiciózny Peter Bič Project a mladučká Celeste Buckingham. O jej piesni Run run run som pred časom zaregistroval zaujímavú diskusiu, kde sa riešil fakt, že ju púšťajú nielen na komerčnom Exprese, ale i na alternatívnom Rádiu FM. „Hranice prestávajú existovať,“ nechal sa v nej počuť človek z efemka. To, že ich rozkopla nežná Celestina nožička je tak trochu správou o tom, z akého materiálu sú dvere oddeľujúce komerciu od alternatívy vyrobené.
Hudobných svetov je ale viac. Sú interpreti málo okázalí, aby ich prijal svet komercie, ale aj málo „cool“, aby si ich všimol svet alternatívy. Stovky muzikantov, pre ktorých hranice stále existujú.
Pieskovisko je malé a detí je veľa. Tie z iných svetov postávajú obďaleč, držia v ručičkách vedierka a lopatky, tiež by sa chceli pohrať. Bouncer pri bráne ihriska ale nerád púšťa dovnútra. Tešiť ich môže aspoň jeden fakt – zatiaľ nie sú terčom posmeškov blazeovanej poslucháčskej verejnosti.
Kapela samotná vlastne za to ani nemôže. Robia si svoju hudbu, tak ako ju cítia, úprimne, chcelo by sa povedať, pretože každý robí svoju hudbu úprimne, nech už sú jeho estetické kritériá či ambície nastavené akokoľvek. Veď každý má svoje miesto pod slnkom. Vlna opovrhovania sa zdvihla až po tom, čo pred partou Nitrančanov nebolo úniku, valili sa odvšadiaľ niekoľkokrát denne a nevyhol sa im ani človek, ktorý primárne rádio nepočúva, lebo dnes hrajú rádiá všade, v takmer každom podniku, či obchode.
Tiež som sa na tej vlne svojho času zviezol, keď som na svojom blogu sľuboval Kulymu, že ho teda zaveziem do jeho rodiska, nech len už na nás prestane útočiť piesňou Zober ma domov.
Toto je jeden z príbehov o tom, ako prepáliť nielen pieseň, ale rovno celú kapelu. Mohol by byť poučením pre hudobných dramaturgov elektronických médií, hoci si nie som istý, či vôbec ktosi ako hudobný dramaturg dnes ešte existuje.
Keď som si nedávno pozeral rebríček 100 najhranejších skladieb v rádiách, Desmod tam už nefiguroval. Ešte zopár interpretov „zlatej éry“ slovenského pop rocku spred pár rokov na nižších priečkach, ale inak samá tanečná hudba. Zo slovenských mien sa na popredných miestach objavujú aj dve nové – ambiciózny Peter Bič Project a mladučká Celeste Buckingham. O jej piesni Run run run som pred časom zaregistroval zaujímavú diskusiu, kde sa riešil fakt, že ju púšťajú nielen na komerčnom Exprese, ale i na alternatívnom Rádiu FM. „Hranice prestávajú existovať,“ nechal sa v nej počuť človek z efemka. To, že ich rozkopla nežná Celestina nožička je tak trochu správou o tom, z akého materiálu sú dvere oddeľujúce komerciu od alternatívy vyrobené.
Hudobných svetov je ale viac. Sú interpreti málo okázalí, aby ich prijal svet komercie, ale aj málo „cool“, aby si ich všimol svet alternatívy. Stovky muzikantov, pre ktorých hranice stále existujú.
Pieskovisko je malé a detí je veľa. Tie z iných svetov postávajú obďaleč, držia v ručičkách vedierka a lopatky, tiež by sa chceli pohrať. Bouncer pri bráne ihriska ale nerád púšťa dovnútra. Tešiť ich môže aspoň jeden fakt – zatiaľ nie sú terčom posmeškov blazeovanej poslucháčskej verejnosti.
