Keep Mojo Working
29.11.2010 Filed in: Články
VLADIMÍR MIŠÍK
Nové albumy slávnych skupín nemusia vždy prinášať len to, čo kedysi ich členom vybudovalo rešpekt a prinieslo popularitu. Veľké mená prinášajú veľké očakávania, ale v skutočnosti - ak sa nejaký comeback vydarí, býva to skôr výnimkou. Novému albumu Etc... Ztracený podzim nepredchádzala billboardová kampaň. Hoci v prípade Vladimíra Mišíka ide tiež o návrat po určitej prestávke, jeho hudba pôsobí sviežo a prirodzene, akoby ju ani nebolo potrebné znovu preberať z driemot. Energia z nej nevyprchala a čarovné „mojo“ funguje naďalej. Mišík, tak ako doteraz, sa na nič nehrá. Nachádza si nové témy adekvátne svojmu veku, podáva ich bez pátosu a jeho ETC... pôsobí, naživo i z nahrávky, ako kompaktná rocková kapela so schopnosťou doniesť štafetový kolík jeho pesničiek zase o jednu etapu ďalej.
Hudba Etc... bývala ovplyvnená silnými individualitami v kapele, až to niekedy vyznievalo, že ste skôr spevákom skupiny. Súčasný Ztracený podzim pôsobí tak, ako keby šlo o váš sólový album.
Je to také ľahké vybočenie, pretože ja som si ten materiál vymýšľal po dvojročnom období, kedy som mal zdravotné problémy a nechodil som. Keď som potom vyzdravel, začalo ma to zase viac baviť a začal som robiť to, čo som vlastne robil vždy aj predtým s ČDG – také tie jednoduchšie pesničky. Pôvodne som to ani nemal odvahu predviesť skupine ako ďalší radový album Etc..., tak som navrhol, že by sme to urobili ako môj sólový album. Zhodli sme sa na tom, ale potom, počas skúšania, sa to začalo vyvíjať tak, že chlapci uznali, že na album môžeme dať aj značku Etc... Inak to je pravda, že každé zoskupenie muzikantov má nejaký hudobný charakter a vždy sa to ovplyvňovalo. Boli obdobia, keď tie tvorčie kvasy pod vplyvom jazz fusion boli naklonené viac inštrumentálnym pasážam, alebo zase, keď prišiel Jirka Veselý, hrali sa durové piesne inšpirované folklórom, a tak ďalej. Je to bežný muzikantský život. Nič zásadné sa nemení, tie postupy pri skladaní a skúšaní zostávajú rovnaké.
Teraz máte v zostave dvoch výrazných gitaristov, ktorí sa postupne podpísali aj na predchádzajúcich zostavách. Ako sa znášajú navzájom?
Znášajú sa, myslím, že tam nie je problém – hudobný ani omylom. Každý je výrazný vo svojej oblasti. Pavel Skála je gitarista, ktorý hral s Marsyas, má rád pesničkársku sféru a Kulich (Petr Pokorný) je zase bluesový a trochu viac exhibicionistický gitarista. Myslím, že sa navzájom dobre dopĺňajú. Občas to, samozrejme, zaiskrí - to je bežné v každej domácnosti, ale konflikt žiadny nie je.
Kde prebiehalo také iskrenie počas prípravy albumu? Dopadli niektoré pesničky nakoniec inakšie, než bol pôvodný zámer?
Ja prinášam do kapely pesničku, v ktorej je hotová harmónia, melódia na text, prípadne aj nejaká melodická inštrumentálna téma. V tomto prípade sa vyvrbila inak napríklad pesnička 1984 (to je tá o fízlovi čo „udáva známych pred svojimi súdruhmi“), ktorú som mal pôvodne pripravenú iba ako blues so španielkou. Vravel som chlapcom, že to musíme nejako zmrviť, aby to nadobudlo takú severskú ponurosť. Napokon to dopadlo takmer industriálne... Alebo tiež pesnička na text Marka Ebena „Vymaž mě z mobilu“, ktorú zaranžoval Jirko Veselý ako funky s dychovou sekciou. Taký vklad muzikantov je často na úrovni spoluautorstva.
To je jediný text od Marka Ebena na tomto albume?
Áno. Markovi som to ponúkol ako hudbu, s ktorou si sám neviem rady. On povedal „jó, skusím to“, skúsil a myslím, že ten text sadol. Mnohé pocity a situácie sú v tej pesničke podané tak, že sa s nimi môžem identifikovať.
Je o „týpkovi“, ktorý má doma svoje zázemie a už nikam nemusí, ani sa mu nechce - vy si z toho, že ste senior, robíte tak trochu srandu.
No samozrejme, čo iné má človek robiť.
Na druhej strane, v iných zhudobnených textoch (Balada, Ztracený podzim) sa to priznáva celkom emotívnym spôsobom.
Text Balady som mal nachystaný už dlhšie. Tie dva roky, kedy som mal v popise práce nechodiť a bol som odkázaný na vozíček, neskôr na barle, som chcel aj nejako využiť. Ale jediné čo som spravil, bolo to, že som si našiel zopár textov a tento František Gelner bol jedným z nich.
Texty sú zhudobnené tak, že muzika niekedy kontrastuje s ich obsahom a ponúka aj ľahko zapamätateľné melodické témy. Prvá tretina albumu je takmer hitová.
Ja som vždy rád robil pesničky. To obdobie art rocku ma skôr minulo, ani ma to príliš nebavilo počúvať. Mám rád pesničkárov a bluesmanov. Doma skôr počúvam jazz a niekedy aj klasickú hudbu, ale samého ma napadajú piesne - také jednoduchšie formy. Ak sa v nich vyskytnú nejaké melodické motívy, za to ja nemôžem, to príde tak nejako samo.
Keď už sme pri tom zdraví, považujete sám seba za vzorného pacienta?
To by som nepovedal, ale na druhú stranu, nechcem sám seba zlikvidovať predčasne. Som pacient, ktorý dbá, ale občas porušuje.
Robíte niečo pre svoje zdravie aj mimo bežných lekárskych odporúčaní?
No tak, pijem veľa... vody (smiech).
Na druhý deň?
To tiež... a snažím sa pohybovať. Teraz už zvládam pomalú chôdzu, tak si dávam čoraz dlhšie prechádzky. Je fakt, že nechodím do prírody, skôr ma baví to mesto, pretože tam, keď už som unavený, môžem spočinúť v nejakej záhradnej reštaurácii. Je pravda, že typickú českú kuchyňu – také to „vepřo, knedlo, zelo“, to veľmi nejedávam. Skôr sa stravujem odľahčenejším spôsobom v štýle Stredomoria. To ma baví aj variť a pripravovať. Na druhú stranu si ale s chuťou dám aj pivo a panáka a k jedlu víno.
Duchovná pohoda je niekedy dôležitejšia než dodržiavanie príkazov.
Máte pravdu, aj ja si to myslím. Najhorší je pacient v strese.
Vráťme sa trochu do histórie. Aký je príbeh pesničky Sluneční hrob? Údajne ste ju pôvodne napísali pre Petra Nováka v období, keď ste boli gitaristom jeho skupiny Georege and Beatovens.
To môžem upresniť. Ja som tú pesničku mal už predtým. V období, keď sme išli s Petrom Novákom hrať do Fínska, „bodlo“ mu, že som mohol pár pesničiek spievať namiesto neho, takže som ju s kapelou naskúšal a spieval ja. Dokonca sme ju tam nahrali na singel. Pesnička nikdy nebola určená pre Petra Nováka. S kapelou George and Beatovens som ju ale prvýkrát hral, ešte pred Blue Effect. Bolo to ešte v angličtine na text Jiřího Smetanu. Do češtiny ju Jirka urobil až neskôr, keď sme s Blue Effect prechádzali čiastočne na české texty. Vznikalo to pod vplyvom atmosféry z roku 1968 a upálenia Jána Palacha. Text je možno trochu naivne dojemný, ale pesničku máme v repertoári dodnes a spieva sa mi dobre.
Váš konflikt s boľševikom prerástol koncom osemdesiatych rokov až do zákazu vystupovania, čo môže mať pre umelca deštruktívny efekt. Odvtedy sa zmenilo veľa, ale niečo ani nie. Ako sa cítite v tomto období?
Ja sa cítim pomerne veselo, pretože si to už nejako nepripúšťam k telu. Mám známych, ktorí neustále sledujú politické dianie. Myslím, že na Slovensku je to obdobné ako u nás – všadeprítomná korupcia, politici si robia čo chcú a strašia tu stále rôzne postavy postboľševického typu. S týmto typom človeka sme boli chtiac-nechtiac v kontakte už za minulého režimu a sme občas dodnes. To sú povahy, ktoré sedeli všade možne, aj v demokracii sa dostali na rôzne posty a chovajú sa úplne rovnako. Ľudia sú rôzni, niektorí sú dobrí a užitoční aj pre ostatných, iní sú ich protipól. Spoločnosť sa z takých ľudí skladá a mňa to nerozčuľuje, pretože to už viem, takže ma to natoľko ani netrápi. Skôr mám z toho srandu.
Nové albumy slávnych skupín nemusia vždy prinášať len to, čo kedysi ich členom vybudovalo rešpekt a prinieslo popularitu. Veľké mená prinášajú veľké očakávania, ale v skutočnosti - ak sa nejaký comeback vydarí, býva to skôr výnimkou. Novému albumu Etc... Ztracený podzim nepredchádzala billboardová kampaň. Hoci v prípade Vladimíra Mišíka ide tiež o návrat po určitej prestávke, jeho hudba pôsobí sviežo a prirodzene, akoby ju ani nebolo potrebné znovu preberať z driemot. Energia z nej nevyprchala a čarovné „mojo“ funguje naďalej. Mišík, tak ako doteraz, sa na nič nehrá. Nachádza si nové témy adekvátne svojmu veku, podáva ich bez pátosu a jeho ETC... pôsobí, naživo i z nahrávky, ako kompaktná rocková kapela so schopnosťou doniesť štafetový kolík jeho pesničiek zase o jednu etapu ďalej.
Hudba Etc... bývala ovplyvnená silnými individualitami v kapele, až to niekedy vyznievalo, že ste skôr spevákom skupiny. Súčasný Ztracený podzim pôsobí tak, ako keby šlo o váš sólový album.
Je to také ľahké vybočenie, pretože ja som si ten materiál vymýšľal po dvojročnom období, kedy som mal zdravotné problémy a nechodil som. Keď som potom vyzdravel, začalo ma to zase viac baviť a začal som robiť to, čo som vlastne robil vždy aj predtým s ČDG – také tie jednoduchšie pesničky. Pôvodne som to ani nemal odvahu predviesť skupine ako ďalší radový album Etc..., tak som navrhol, že by sme to urobili ako môj sólový album. Zhodli sme sa na tom, ale potom, počas skúšania, sa to začalo vyvíjať tak, že chlapci uznali, že na album môžeme dať aj značku Etc... Inak to je pravda, že každé zoskupenie muzikantov má nejaký hudobný charakter a vždy sa to ovplyvňovalo. Boli obdobia, keď tie tvorčie kvasy pod vplyvom jazz fusion boli naklonené viac inštrumentálnym pasážam, alebo zase, keď prišiel Jirka Veselý, hrali sa durové piesne inšpirované folklórom, a tak ďalej. Je to bežný muzikantský život. Nič zásadné sa nemení, tie postupy pri skladaní a skúšaní zostávajú rovnaké.
Teraz máte v zostave dvoch výrazných gitaristov, ktorí sa postupne podpísali aj na predchádzajúcich zostavách. Ako sa znášajú navzájom?
Znášajú sa, myslím, že tam nie je problém – hudobný ani omylom. Každý je výrazný vo svojej oblasti. Pavel Skála je gitarista, ktorý hral s Marsyas, má rád pesničkársku sféru a Kulich (Petr Pokorný) je zase bluesový a trochu viac exhibicionistický gitarista. Myslím, že sa navzájom dobre dopĺňajú. Občas to, samozrejme, zaiskrí - to je bežné v každej domácnosti, ale konflikt žiadny nie je.
Kde prebiehalo také iskrenie počas prípravy albumu? Dopadli niektoré pesničky nakoniec inakšie, než bol pôvodný zámer?
Ja prinášam do kapely pesničku, v ktorej je hotová harmónia, melódia na text, prípadne aj nejaká melodická inštrumentálna téma. V tomto prípade sa vyvrbila inak napríklad pesnička 1984 (to je tá o fízlovi čo „udáva známych pred svojimi súdruhmi“), ktorú som mal pôvodne pripravenú iba ako blues so španielkou. Vravel som chlapcom, že to musíme nejako zmrviť, aby to nadobudlo takú severskú ponurosť. Napokon to dopadlo takmer industriálne... Alebo tiež pesnička na text Marka Ebena „Vymaž mě z mobilu“, ktorú zaranžoval Jirko Veselý ako funky s dychovou sekciou. Taký vklad muzikantov je často na úrovni spoluautorstva.
To je jediný text od Marka Ebena na tomto albume?
Áno. Markovi som to ponúkol ako hudbu, s ktorou si sám neviem rady. On povedal „jó, skusím to“, skúsil a myslím, že ten text sadol. Mnohé pocity a situácie sú v tej pesničke podané tak, že sa s nimi môžem identifikovať.
Je o „týpkovi“, ktorý má doma svoje zázemie a už nikam nemusí, ani sa mu nechce - vy si z toho, že ste senior, robíte tak trochu srandu.
No samozrejme, čo iné má človek robiť.
Na druhej strane, v iných zhudobnených textoch (Balada, Ztracený podzim) sa to priznáva celkom emotívnym spôsobom.
Text Balady som mal nachystaný už dlhšie. Tie dva roky, kedy som mal v popise práce nechodiť a bol som odkázaný na vozíček, neskôr na barle, som chcel aj nejako využiť. Ale jediné čo som spravil, bolo to, že som si našiel zopár textov a tento František Gelner bol jedným z nich.
Texty sú zhudobnené tak, že muzika niekedy kontrastuje s ich obsahom a ponúka aj ľahko zapamätateľné melodické témy. Prvá tretina albumu je takmer hitová.
Ja som vždy rád robil pesničky. To obdobie art rocku ma skôr minulo, ani ma to príliš nebavilo počúvať. Mám rád pesničkárov a bluesmanov. Doma skôr počúvam jazz a niekedy aj klasickú hudbu, ale samého ma napadajú piesne - také jednoduchšie formy. Ak sa v nich vyskytnú nejaké melodické motívy, za to ja nemôžem, to príde tak nejako samo.
Keď už sme pri tom zdraví, považujete sám seba za vzorného pacienta?
To by som nepovedal, ale na druhú stranu, nechcem sám seba zlikvidovať predčasne. Som pacient, ktorý dbá, ale občas porušuje.
Robíte niečo pre svoje zdravie aj mimo bežných lekárskych odporúčaní?
No tak, pijem veľa... vody (smiech).
Na druhý deň?
To tiež... a snažím sa pohybovať. Teraz už zvládam pomalú chôdzu, tak si dávam čoraz dlhšie prechádzky. Je fakt, že nechodím do prírody, skôr ma baví to mesto, pretože tam, keď už som unavený, môžem spočinúť v nejakej záhradnej reštaurácii. Je pravda, že typickú českú kuchyňu – také to „vepřo, knedlo, zelo“, to veľmi nejedávam. Skôr sa stravujem odľahčenejším spôsobom v štýle Stredomoria. To ma baví aj variť a pripravovať. Na druhú stranu si ale s chuťou dám aj pivo a panáka a k jedlu víno.
Duchovná pohoda je niekedy dôležitejšia než dodržiavanie príkazov.
Máte pravdu, aj ja si to myslím. Najhorší je pacient v strese.
Vráťme sa trochu do histórie. Aký je príbeh pesničky Sluneční hrob? Údajne ste ju pôvodne napísali pre Petra Nováka v období, keď ste boli gitaristom jeho skupiny Georege and Beatovens.
To môžem upresniť. Ja som tú pesničku mal už predtým. V období, keď sme išli s Petrom Novákom hrať do Fínska, „bodlo“ mu, že som mohol pár pesničiek spievať namiesto neho, takže som ju s kapelou naskúšal a spieval ja. Dokonca sme ju tam nahrali na singel. Pesnička nikdy nebola určená pre Petra Nováka. S kapelou George and Beatovens som ju ale prvýkrát hral, ešte pred Blue Effect. Bolo to ešte v angličtine na text Jiřího Smetanu. Do češtiny ju Jirka urobil až neskôr, keď sme s Blue Effect prechádzali čiastočne na české texty. Vznikalo to pod vplyvom atmosféry z roku 1968 a upálenia Jána Palacha. Text je možno trochu naivne dojemný, ale pesničku máme v repertoári dodnes a spieva sa mi dobre.
Váš konflikt s boľševikom prerástol koncom osemdesiatych rokov až do zákazu vystupovania, čo môže mať pre umelca deštruktívny efekt. Odvtedy sa zmenilo veľa, ale niečo ani nie. Ako sa cítite v tomto období?
Ja sa cítim pomerne veselo, pretože si to už nejako nepripúšťam k telu. Mám známych, ktorí neustále sledujú politické dianie. Myslím, že na Slovensku je to obdobné ako u nás – všadeprítomná korupcia, politici si robia čo chcú a strašia tu stále rôzne postavy postboľševického typu. S týmto typom človeka sme boli chtiac-nechtiac v kontakte už za minulého režimu a sme občas dodnes. To sú povahy, ktoré sedeli všade možne, aj v demokracii sa dostali na rôzne posty a chovajú sa úplne rovnako. Ľudia sú rôzni, niektorí sú dobrí a užitoční aj pre ostatných, iní sú ich protipól. Spoločnosť sa z takých ľudí skladá a mňa to nerozčuľuje, pretože to už viem, takže ma to natoľko ani netrápi. Skôr mám z toho srandu.
Martin Chrobák
