...to je také lipovské
13.11.2012 Filed in: Články
Málokto sa môže pochváliť tým, čím Peter Lipa. Spievať takto pred sedemdesiatkou (na albume či naživo), si môže dovoliť málokto. Od poslednej štúdiovky Lipa spieva Lasicu ubehlo takmer sedem rokov, no zdá sa, akoby to bolo včera. Hoci v poslucháčskej verejnosti najviac rezonujú jeho rádiové hity, pozornosť si zaslúžia aj ostatné piesne na radových albumoch. V čase nahrávania a vydania albumu mal Peter Lipa šesťdesiatosem rokov. 68 označuje i historický medzník, ktorému je venovaná úvodná pieseň. Prezradil nám čo-to o šesťdesiatosmičke ako o dobe, o jeho novom albume, nedávnom veku, ale aj o jeho vnímaní hudby vôbec.
Koľko ste mali rokov v šesťdesiatomôsmom a aké to bolo obdobie pre mladých?
Mal som vtedy dvadsaťpäť rokov, bol som tesne pred ukončením Stavebnej fakulty, neskôr pred Vianocami som mal promócie. Pre nás boli zaujímavé roky predtým. Naraz sa u nás diali veci, ktoré sme si dovtedy nevedeli ani predstaviť. Sixties boli obrodou v celom svete a my sme mali zrazu pocit, že tá železná opona pomaly padá, že sme súčasťou toho sveta. V mojom prípade sa to týkalo predovšetkým hudby, ale to isté sa dialo v divadle, v literatúre a vo výtvarnom umení. Ten závan slobody bol pre nás niečím fascinujúcim. Objavila sa kopa ľudí zo západu, z Ameriky a my sme mali informácie z prvej ruky. Hudba a móda boli asi najaktívnejšie kanály. Mysleli sme si, že sme súčasťou celosvetového diania od San Francisca cez londýnsku Carnaby street až po Bratislavu.
V piesni Čo mám rád, na text Milana Lasicu, zahrá skupina Banda pár sekúnd v úvode hudobný motív vo folklórnom duchu. Zámer?
Tá melódia má podľa mňa folklórny charakter. Od začiatku som mal pocit, že po jej odspievaní by tam mal zaznieť zvuk ľudovky. Podobný experiment som si vyskúšal na Lipa spieva Lasicu v pesničke Raňajky s blízkou osobou. Pôvodne sme s Bandou nahrali celú dvanásťtaktovú melódiu a nakoniec sme použili len jej časť. Tá melodika je niekde v mojom vnútri, občas si ju uvedomujem a potom mám pocit, že to treba potvrdiť aj nástrojmi.
Veľký podiel na charaktere šesťdesiatosmičky majú syn Peter a Ľubor „Umelec“ Priehradník. V booklete spomínate, že posunuli vašu tvorbu do novej dimenzie. V čom konkrétne?
To sa dá ťažko opísať. Keby sme mali možnosť počúvať priebeh jednotlivých fáz, tak ako sa pesničky menili, bolo by to jednoduchšie. Na začiatku boli jednoduché demá s klavírom alebo gitarou. Z nich ostali len približné tempá, melódie a niektoré harmónie. Všetko ostatné sa menilo, najmä jednotlivé časti. Editovanie dáva nekonečné možnosti variácií. Niekedy je najtvorivejším činom dokázať sa rozhodnúť pre niektorú z možných alternatív. Piesne Hopefull spring... a Čo mám rád boli zverejnené na webe pred vydaním albumu. Keď ich porovnáte s tým, čo je na CD, tak tie rozdiely sú hmatateľné. Výsledok je dielom kolektívnej práce. Pôvodne sme mali ešte ďalšie dve pesničky, ale sami sme sa rozhodli, že na CD nebudú.
Textovo je album slovensko-anglický. Aké hudobné jazyky album obsahuje?
Základným kameňom môjho prístupu k hudbe je blues. Ja ho tam cítim a robím to úplne prirodzene. Na tom základe je potom postavená stavba, v ktorej nájdeme prvky všetkého, čo nás za tie roky ovplyvnilo. Určite jazz. Hudba však nie je o označeniach. Už dlhé roky hovoríme viac o osobnostiach, ktoré prezentujú určitý názor na hudbu a ten je ľahko komunikovateľný. Ak hovoríme o davisovskej trúbke, tak je nám hneď jasné, o čo ide. Dúfam, že na mojom novom CD je niečo, čo by mohlo byť také lipovské. To je asi cieľ, za ktorým, či už vedome alebo nevedome, kráča každý hudobník.
Od ostatnej štúdiovky ubehlo takmer sedem rokov. Určite ste teraz plný nového albumu, no viete si predstaviť, čo hudobné môžeme od vás očakávať?
Nepredpokladám, že sa mi chce alebo podarí hudobne sa premiestniť na inú planétu. To, čo mám v sebe zakotvené, je dostatočne hlboko na to, aby mi to ďalej vydržalo. Pri týchto procesoch môžu v mnohom pomôcť noví spolupracovníci. Tí môžu človeku často otvoriť oči a poukázať na niečo, čo doteraz ležalo v blízkosti a nepovšimnuté. Ale určite budem vymýšľať nové pesničky a hľadať nové inšpiratívne texty. Tie periódy medzi nahrávaním však vypĺňam niečím oveľa dobrodružnejším, a to je živé hranie. Verím, že sa moji poslucháči dožijú dobrých výkonov na rôznych pódiách. Prednedávnom som si vyskúšal hranie v takom širšom obsadení. Dva dychy, dve vokalistky, gitara, perkusie, klavír, basa, bicie a bolo to pre mňa veľmi zaujímavé. Dúfam, že sa mi podarí vytvoriť takúto situáciu častejšie.
Koľko ste mali rokov v šesťdesiatomôsmom a aké to bolo obdobie pre mladých?
Mal som vtedy dvadsaťpäť rokov, bol som tesne pred ukončením Stavebnej fakulty, neskôr pred Vianocami som mal promócie. Pre nás boli zaujímavé roky predtým. Naraz sa u nás diali veci, ktoré sme si dovtedy nevedeli ani predstaviť. Sixties boli obrodou v celom svete a my sme mali zrazu pocit, že tá železná opona pomaly padá, že sme súčasťou toho sveta. V mojom prípade sa to týkalo predovšetkým hudby, ale to isté sa dialo v divadle, v literatúre a vo výtvarnom umení. Ten závan slobody bol pre nás niečím fascinujúcim. Objavila sa kopa ľudí zo západu, z Ameriky a my sme mali informácie z prvej ruky. Hudba a móda boli asi najaktívnejšie kanály. Mysleli sme si, že sme súčasťou celosvetového diania od San Francisca cez londýnsku Carnaby street až po Bratislavu.
V piesni Čo mám rád, na text Milana Lasicu, zahrá skupina Banda pár sekúnd v úvode hudobný motív vo folklórnom duchu. Zámer?
Tá melódia má podľa mňa folklórny charakter. Od začiatku som mal pocit, že po jej odspievaní by tam mal zaznieť zvuk ľudovky. Podobný experiment som si vyskúšal na Lipa spieva Lasicu v pesničke Raňajky s blízkou osobou. Pôvodne sme s Bandou nahrali celú dvanásťtaktovú melódiu a nakoniec sme použili len jej časť. Tá melodika je niekde v mojom vnútri, občas si ju uvedomujem a potom mám pocit, že to treba potvrdiť aj nástrojmi.
Veľký podiel na charaktere šesťdesiatosmičky majú syn Peter a Ľubor „Umelec“ Priehradník. V booklete spomínate, že posunuli vašu tvorbu do novej dimenzie. V čom konkrétne?
To sa dá ťažko opísať. Keby sme mali možnosť počúvať priebeh jednotlivých fáz, tak ako sa pesničky menili, bolo by to jednoduchšie. Na začiatku boli jednoduché demá s klavírom alebo gitarou. Z nich ostali len približné tempá, melódie a niektoré harmónie. Všetko ostatné sa menilo, najmä jednotlivé časti. Editovanie dáva nekonečné možnosti variácií. Niekedy je najtvorivejším činom dokázať sa rozhodnúť pre niektorú z možných alternatív. Piesne Hopefull spring... a Čo mám rád boli zverejnené na webe pred vydaním albumu. Keď ich porovnáte s tým, čo je na CD, tak tie rozdiely sú hmatateľné. Výsledok je dielom kolektívnej práce. Pôvodne sme mali ešte ďalšie dve pesničky, ale sami sme sa rozhodli, že na CD nebudú.
Textovo je album slovensko-anglický. Aké hudobné jazyky album obsahuje?
Základným kameňom môjho prístupu k hudbe je blues. Ja ho tam cítim a robím to úplne prirodzene. Na tom základe je potom postavená stavba, v ktorej nájdeme prvky všetkého, čo nás za tie roky ovplyvnilo. Určite jazz. Hudba však nie je o označeniach. Už dlhé roky hovoríme viac o osobnostiach, ktoré prezentujú určitý názor na hudbu a ten je ľahko komunikovateľný. Ak hovoríme o davisovskej trúbke, tak je nám hneď jasné, o čo ide. Dúfam, že na mojom novom CD je niečo, čo by mohlo byť také lipovské. To je asi cieľ, za ktorým, či už vedome alebo nevedome, kráča každý hudobník.
Od ostatnej štúdiovky ubehlo takmer sedem rokov. Určite ste teraz plný nového albumu, no viete si predstaviť, čo hudobné môžeme od vás očakávať?
Nepredpokladám, že sa mi chce alebo podarí hudobne sa premiestniť na inú planétu. To, čo mám v sebe zakotvené, je dostatočne hlboko na to, aby mi to ďalej vydržalo. Pri týchto procesoch môžu v mnohom pomôcť noví spolupracovníci. Tí môžu človeku často otvoriť oči a poukázať na niečo, čo doteraz ležalo v blízkosti a nepovšimnuté. Ale určite budem vymýšľať nové pesničky a hľadať nové inšpiratívne texty. Tie periódy medzi nahrávaním však vypĺňam niečím oveľa dobrodružnejším, a to je živé hranie. Verím, že sa moji poslucháči dožijú dobrých výkonov na rôznych pódiách. Prednedávnom som si vyskúšal hranie v takom širšom obsadení. Dva dychy, dve vokalistky, gitara, perkusie, klavír, basa, bicie a bolo to pre mňa veľmi zaujímavé. Dúfam, že sa mi podarí vytvoriť takúto situáciu častejšie.
Jurai Gonšor
