Nielen hudba na vlne art brut
13.11.2012 Filed in: Články
Verlybě prdel polib a verlyba cválá...
V minulom čísle skladateľ Juraj Dobrakov velebil filmovú hudbu za to, ako ponúka unikátne, netradičné a novátorské žánrové prepojenia a nanovo definuje zvuk - čo je ešte ruch, a čo už je hudba. Prakticky cez kopirák to môžeme vztiahnuť aj na album Vlci v srdci, ktorý nedávno vydalo pražské vydavateľstvo alternatívnej hudby Polí 5. Jeho desať skladieb vzniklo na objednávku kurátorov pražskej retrospektívnej výstavy diel Adolfa Wölfliho, švajčiarskeho doživotného pacienta psychiatrickej liečebne, ktorý svoje dni v ústave napĺňal horúčkovitým kreslením a písaním – posadnuto si vytváral vlastný paralelný vesmír. Wölfli sa stal známy vďaka svojmu osvietenému psychiatrovi, ktorý ho ako vôbec prvého duševne chorého pacienta označil za umelca. Výstavu už nestihnete, ale jej košato urobené internertové stránky stoja za podrobnejší prieskum.
Keď kurátori dostali nápad, že výstavu by mohla sprevádzať hudba na motívy Wölfliho rozsiahleho diela, nemohli obísť Petra Nikla, slávneho súčasného výtvarníka, pesničkára, hudobníka, performera a nenapraviteľného všestranného ihrajka, kedysi člena vychýreného združenia výtvarníkov Tvrdohlaví. (Jeho bývalí kolegovia z Tvrdohlavých mimochodom tiež ryjú výrazné brázdy v českej muzike – František Skála napríklad ako neodolateľný Elvis Presley v kyprom bielom molitanovom obleku alebo, spolu s ďalším tvrdohlavým Jaroslavom Rónom a grafikom Alešom Najbrtom, v excentricky komickom triu enderáckeho strihu Tros Sketos, ktoré iste poznáte zo znelky Karlovarského festivalu.)
Nikl sa na samostatné uchopenie tak neobvyklého Wölfliho diela necítil a prizval k spolupráci ozajstného skladateľa Miroslava Černého i sólistov Filharmonie B. Martinů. Ich spoločné krátke opusy s názvami ako Dialog brambor, Koupel měděných bobrů či Pohřeb hudby na výstave kongeniálne umocňovali nezabudnuteľný dojem z umenia, pre ktoré sa vžil názov art brut – umenie v surovom stave. Niklove a Černého psychedelické skladby v sebe zrkadlia Wölfliho uvzatosť aj na poli hudby – na siedmich tisíckach strán zapísal v solmizačných slabikách sled pochodov, poliek, mazuriek a posledná časť jeho zápisov Smútočný pochod obsahuje osemtisíc strán, kde „...vyprávění je téměř zcela nahrazeno zvuky a rytmy, které nabývají podoby abstraktních fonetických básní“. Na výstave sa cédečko Vlci v srdci v značkovom lepenkovom obale vydavateľstva Polí 5 a s reprodukciou Wölfliho kresby Pochod Bychlí (Niklom vlastnoručne na obal nalepovanej!) predávalo po stovkách, čo asi neprekvapí. Ale tá mimožánrová hudba vyžaruje silu aj celkom svojstojne.
A na záver už len drobnú poznámku k napojeniu hudby z CD Vlci v srdci na pacienta Wölfliho. Menej či viac vyšinutým tvorcom, ktorí najčastejšie figurujú v umenovednom priečinku art brut, sa v českých psychiatrických kruhoch hovorí s neodvodenou láskavou nekorektnosťou mašíblové (skratka z magoři, šílenci, blbci). Zanietene sa im venoval napríklad V. Borecký (Zrcadlo obzvláštního / z našich mašíblů ,1999). Nemali by sme zabúdať, že hranica medzi mašíblom a uvzato experimentujúcim „normálnym“ tvorcom môže byť aj v hudbe veľmi jemná až nepozorovateľná. Dr. Lukeš, asi najvýraznejšia postava medzi českými mašíblami, napísal, okrem premnohého iného, aj 36 „katastrofických opier“ a v jednej z nich s názvom Úderka mu barytón spieva celý prejav Klementa Gottwalda k úderníkom v Španielskej sále... Z dnešného pohľadu naozaj ťažko povedať, kto z tých dvoch bol väčší brutálny artista.
Keď kurátori dostali nápad, že výstavu by mohla sprevádzať hudba na motívy Wölfliho rozsiahleho diela, nemohli obísť Petra Nikla, slávneho súčasného výtvarníka, pesničkára, hudobníka, performera a nenapraviteľného všestranného ihrajka, kedysi člena vychýreného združenia výtvarníkov Tvrdohlaví. (Jeho bývalí kolegovia z Tvrdohlavých mimochodom tiež ryjú výrazné brázdy v českej muzike – František Skála napríklad ako neodolateľný Elvis Presley v kyprom bielom molitanovom obleku alebo, spolu s ďalším tvrdohlavým Jaroslavom Rónom a grafikom Alešom Najbrtom, v excentricky komickom triu enderáckeho strihu Tros Sketos, ktoré iste poznáte zo znelky Karlovarského festivalu.)
Nikl sa na samostatné uchopenie tak neobvyklého Wölfliho diela necítil a prizval k spolupráci ozajstného skladateľa Miroslava Černého i sólistov Filharmonie B. Martinů. Ich spoločné krátke opusy s názvami ako Dialog brambor, Koupel měděných bobrů či Pohřeb hudby na výstave kongeniálne umocňovali nezabudnuteľný dojem z umenia, pre ktoré sa vžil názov art brut – umenie v surovom stave. Niklove a Černého psychedelické skladby v sebe zrkadlia Wölfliho uvzatosť aj na poli hudby – na siedmich tisíckach strán zapísal v solmizačných slabikách sled pochodov, poliek, mazuriek a posledná časť jeho zápisov Smútočný pochod obsahuje osemtisíc strán, kde „...vyprávění je téměř zcela nahrazeno zvuky a rytmy, které nabývají podoby abstraktních fonetických básní“. Na výstave sa cédečko Vlci v srdci v značkovom lepenkovom obale vydavateľstva Polí 5 a s reprodukciou Wölfliho kresby Pochod Bychlí (Niklom vlastnoručne na obal nalepovanej!) predávalo po stovkách, čo asi neprekvapí. Ale tá mimožánrová hudba vyžaruje silu aj celkom svojstojne.
A na záver už len drobnú poznámku k napojeniu hudby z CD Vlci v srdci na pacienta Wölfliho. Menej či viac vyšinutým tvorcom, ktorí najčastejšie figurujú v umenovednom priečinku art brut, sa v českých psychiatrických kruhoch hovorí s neodvodenou láskavou nekorektnosťou mašíblové (skratka z magoři, šílenci, blbci). Zanietene sa im venoval napríklad V. Borecký (Zrcadlo obzvláštního / z našich mašíblů ,1999). Nemali by sme zabúdať, že hranica medzi mašíblom a uvzato experimentujúcim „normálnym“ tvorcom môže byť aj v hudbe veľmi jemná až nepozorovateľná. Dr. Lukeš, asi najvýraznejšia postava medzi českými mašíblami, napísal, okrem premnohého iného, aj 36 „katastrofických opier“ a v jednej z nich s názvom Úderka mu barytón spieva celý prejav Klementa Gottwalda k úderníkom v Španielskej sále... Z dnešného pohľadu naozaj ťažko povedať, kto z tých dvoch bol väčší brutálny artista.
Gaco Novomesský
