Jednofázové kvasenie
05.10.2011 Filed in: Články
Za prierezom prierez - našej doby
Jaromír Kratochvíl z prestížneho brnianskeho vydavateľstva Indies sa opäť pozitívne spochabel a dva roky po dvojalbume slovenského združenia Slnovrat vydal ďalšie slovenské pesničkárske dvojcédé s názvom Bezfázový stav. Všetkých dvadsaťdeväť piesní z neho majú na svedomí veteráni klubových a festivalových pódií, ktorí sa o rok chystajú osláviť tridsiate výročie spoločného hrania - pesničkárska kapela výrazných individualít Jednofázové kvasenie.
Dvaja chemickí inžinieri - Karol Svozil a Dušan Valúch - a jeden doktor medicíny - Miloš Janoušek. Rýdzi amatéri, no s významným, košatým heslom v encyklopédii Folk na Slovensku (a nielen preto, že ústredným autorom tej knihy je jeden z nich, Miloš Janoušek). Baťkovia folku, nazval ich ktosi už pred štvrťstoročím. A to mali sotva cez tridsať...! Skrátka, slovenské folkové legendy.
Čo sa dá čakať od ich nového albumu? K akým celkom novým pesničkárskym métam sa pri jeho príprave dopracovali a kam sa od neho idú hudobne vyvíjať? Poviem to radšej hneď a na rovinu: nikam. Takíto (výborní!) boli už pred tridsiatimi rokmi a tých pár kamarátov muzikantov, ktorých si pozvali do štúdia, aby spoločne hodili piesne do gala, na tom nemohlo zmeniť nič podstatné. („Vždy sme vedeli, že tie piesne sa dajú urobiť aj ako hudba,“ uťahoval si z nich trochu na krste dvojcédečka ich bývalý kolega pesničkár Ivan Hoffmann.) JFQ sú tu akoby odjakživa, už hotoví, úplní a z jedného kusu, hoci trojjediní. Nepatetickí, ironickí, sebaironickí, hraví, no nikdy nie plytkí. Nenápadní, ale vytrvalí a presní kronikári svojej doby. Také slovenské pesničkárske Pokojne si sediace kamene. (Pozrite si len na youtube záznam ich koncertu na Klepáči 2011). Prierezové štúdiové albumy - Jednofázové kvasenie (1990), Ein Stein Blues (1994) a Druhý pes, tretia fáza (2000) i najnovší Bezfázový stav (2011) - si vydávajú ako zobrané spisy. Berú z už dávno hotového, ale dodnes stále veľmi živého. Nové piesne sú na tých albumoch vo výraznej menšine a poetikou i hudobným úchopom sa výraznejšie nevychyľujú.
Piesne píšu Dušan a Miloš každý tú svoju sám (Kajo je v tomto smere dôsledne zdržanlivý), každý svojským rukopisom a vlastne len celkom nedávno začali na tých nových pracovať spoločne. Aj na albume Bezfázový stav je Miloš v textoch viac intelektuálsky, v ťahu za myšlienkou a hudobným tvarom sa s jazykom, spisovnosťou a záverečným dovyšmirgľovaním textov prehnane „neondie“. Vo svojich silných piesňach civilným jazykom otvára existenciálne, filozofické, biblické témy, neľaká sa - sám literát - literárnych odkazov. Pamätníci však dobre vedia, že hudobno-pódiové bujačiny mu nikdy neboli proti srsti (tu napríklad Keď sme sa lúčili) a jeho svojský humor je vždy súčasťou aj tých najponurejších tém – „cítim sa ako kozák na Done/ okolo mňa tu džogujú kone...“ (Noc v cudzom meste), „...zo súhvezdia Aldebaran vzlietla/ a ja baran veril...“ (Hviezdy). Dušan je v textoch väčší metaforik, jazykový vynálezca, ihrajko, brusič a cizelér, v témach často sršňovitý sardonik – „Ajhľa, naftová šľachta!“ (Blues neznámeho experta) i skeptický romantik – „tu niekde, neďaleko nás, musí byť raj“ (Tu niekde) a k piesňovým bujačinám všetkého druhu má spolu s Milošom rovnako radostný vzťah (Sadra). Veľkým zmyslom pre humor si títo traja vyhovujú už tridsať rokov asi najviac.
Niektoré ich staré texty dostávajú po rokoch nečakane nový zmysel, iné ich zase nepríjemne dobiehajú. Napríklad ten mladícky samopašný o hľadaní bielych zubov v čiernej káve; na starosť ako by si našiel. (O bielych zuboch v čiernej káve).
A aká je hudba JFQ na Bezfázovom stave? Ja sám by som jej asi nehovoril folk. Je to skôr, obrazne povedané, verný sadrový odliatok akustickej stupaje doby. Konkrétne posledného zhruba polstoročia. Je v tom cítiť všetko - od rokenrolu a swingu zo začiatku šesťdesiatych, cez blues, rock a folk, či družný krčmový rev z okien štvrtej cenovej až povedzme po ten rap na konci milénia. Evidentne najviac z celej tej polstoročnice sú JFQ poznamenaní čaročudesnými rokmi šesťdesiatymi. Na ich začiatku mohli zažiť, ako sa v Československu definitívne zastavila výroba rozbitných šelakových platní, z ktorých staré mamy na veľkých gramorádiách, pomocou takého v podstate len trochu ostrejšie nabrúseného klinca, počúvali slovenské tangá, v kinách bežal prevratný britský film Džezová revue, kde revolučne twistoval Chubby Checker, hrali rôzne americké dixielandové kapely. A Mistr Acker Bilc...! Z JFQ sa k swingu, džezu a dixielendu hlásia najmä Dušan a samozrejme stredopovažský Ekrbilk Kajo Svozil. Na dvojalbume sa v tomto smere najviac vybláznili vo Vražednom dixielende, ale aj viacero ďalších Dušanových piesní, i z predchádzajúcich CD JFQ, má rovnaké korene. Začiatkom šesťdesiatych sa začala rinúť neuveriteľne svieža hudba aj z českých divadielok - Semaforu vzdáva JFQ výrazný hold v skladbe Zverokruh, poetikou textu i melodikou - skúste si v nej spolu s Kajovým sólom zľahka zacitovať „...na bílém polštáři...“. Aj z piesne Zub času urobil Dušanov a Milošov duet milé semaforské retro. V šesťdesiatych sa po rokenrole začal stavať na nohy československý bigbít, vonku sa spolu s britskými gitarovými kapelami zdvihla vlna blues, folkoví vyrývači i romantici - Dylan, Donovan, v Čechách Karel Kryl, Merta. Miloš napríklad je ponímaním folku i brilantnou hrou na gitare výrazný mertovec. To všetko a všeličo iné z tých čias mi znie z hudby Jednofázového kvasenia. Toto všetko už mali v sebe, keď zhruba od polovice sedemdesiatych začali v rôznych prechodných a prerušovaných fázach hrávať spolu v triu ako JFQ. A z tohto gruntu čerpajú najviac dodnes. Ak folk znamená eklektické hudobné zhrnutie ducha doby, krížené s neopakovateľnou osobnosťou, budem o pesničkároch z Jednofázového kvasenia hovoriť ako o folkeroch.
Niekto zlý ako ja (nepozvali ma na krst) by sa mohol opýtať, že či po toľkých rokoch v ustálenej skromnej zostave - dve gitary plus klarinet a tri hlasy, sa hudobne už občas v niečom trochu aj neopakujú. Že či! Práve dvojalbum dáva až priveľa času na špekulácie, či už mi niečo nepripadá trochu povedomé. Sem-tam Milošove, šachovo povedané, gitarové otvorenia, Kajove píšťalkové sólové aranžmány, Dušanove kilečkové postupky... Ale opýtajme sa múdro s Jarom Filipom: Naozaj treba žiadať od Hemingwaya, aby len kvôli trochu väčšej pestrosti začal občas písať aj ako Zuzka Zguriška?
Na skoro dvojročné nenáhlivé nahrávanie troch desiatok piesní prichádzali do štúdia vypomáhať kamaráti muzikanti. Tá zostava tiež stojí za pozornosť. Vedľa elektrického gitaristu, študenta a Milošovho syna Jakuba, ktorý si ešte toť, celkom nedávno, ako dvoj či trojročný zaúčinkoval s tatom a jeho kamarátmi v piesni List Ježiškovi (CD Ein Stein Blues), tu na trúbke hrá vyše sedemdesiatročný Peter Belan, džezový pokrokár z konca päťdesiatych rokov, ktorý hrával ešte s Offermanom, na klávesách Peter Koreň, ktorý vo For Meditation sprevádzal Joža Barinu, keď reval svoje Šťastiééé, či Petra Lipu v Blues Five. Na base hrá o generáciu mladší Tomáš Kukliš, ktorého šokovaní jednofázovci objavili v retrokapele s povedomým názvom Jednofázové kvasenie revival. Jeden čas s nimi hrával pravidelne a občas na koncerty lietal rovno zo Štrasburgu, kde ako právnik chránil Slovensko pred Európou. Vo Vražednom dixielande sa ozýva bendžo Martina Šútovca, inak populárneho karikaturistu s krycím menom Shooty. Všetkých vymenovať nevládzem, ale spoločne dodali novým aranžmánom niektorých starších piesní šťavu a ťah.
Keď som Jednofázové kvasenie videl a počul po prvý raz v osemdesiatom šiestom na legendárnom martinskom Folkfóre - áno, pred štvrť storočím - hneď som vedel, že toto áno, toto je živé, poetické, hravé, múdre i zemité. Nesklamali ma, neomrzeli. K doterajším trom ich albumom, ku ktorým sa rád občas vraciam, pridávam Bezfázový stav. Nepochybujem, že ním séria nekončí. A ešte raz musím za všetkých Slovákov poslať poďakovanie do Brna.
Jaromír Kratochvíl z prestížneho brnianskeho vydavateľstva Indies sa opäť pozitívne spochabel a dva roky po dvojalbume slovenského združenia Slnovrat vydal ďalšie slovenské pesničkárske dvojcédé s názvom Bezfázový stav. Všetkých dvadsaťdeväť piesní z neho majú na svedomí veteráni klubových a festivalových pódií, ktorí sa o rok chystajú osláviť tridsiate výročie spoločného hrania - pesničkárska kapela výrazných individualít Jednofázové kvasenie.
Dvaja chemickí inžinieri - Karol Svozil a Dušan Valúch - a jeden doktor medicíny - Miloš Janoušek. Rýdzi amatéri, no s významným, košatým heslom v encyklopédii Folk na Slovensku (a nielen preto, že ústredným autorom tej knihy je jeden z nich, Miloš Janoušek). Baťkovia folku, nazval ich ktosi už pred štvrťstoročím. A to mali sotva cez tridsať...! Skrátka, slovenské folkové legendy.
Čo sa dá čakať od ich nového albumu? K akým celkom novým pesničkárskym métam sa pri jeho príprave dopracovali a kam sa od neho idú hudobne vyvíjať? Poviem to radšej hneď a na rovinu: nikam. Takíto (výborní!) boli už pred tridsiatimi rokmi a tých pár kamarátov muzikantov, ktorých si pozvali do štúdia, aby spoločne hodili piesne do gala, na tom nemohlo zmeniť nič podstatné. („Vždy sme vedeli, že tie piesne sa dajú urobiť aj ako hudba,“ uťahoval si z nich trochu na krste dvojcédečka ich bývalý kolega pesničkár Ivan Hoffmann.) JFQ sú tu akoby odjakživa, už hotoví, úplní a z jedného kusu, hoci trojjediní. Nepatetickí, ironickí, sebaironickí, hraví, no nikdy nie plytkí. Nenápadní, ale vytrvalí a presní kronikári svojej doby. Také slovenské pesničkárske Pokojne si sediace kamene. (Pozrite si len na youtube záznam ich koncertu na Klepáči 2011). Prierezové štúdiové albumy - Jednofázové kvasenie (1990), Ein Stein Blues (1994) a Druhý pes, tretia fáza (2000) i najnovší Bezfázový stav (2011) - si vydávajú ako zobrané spisy. Berú z už dávno hotového, ale dodnes stále veľmi živého. Nové piesne sú na tých albumoch vo výraznej menšine a poetikou i hudobným úchopom sa výraznejšie nevychyľujú.
Piesne píšu Dušan a Miloš každý tú svoju sám (Kajo je v tomto smere dôsledne zdržanlivý), každý svojským rukopisom a vlastne len celkom nedávno začali na tých nových pracovať spoločne. Aj na albume Bezfázový stav je Miloš v textoch viac intelektuálsky, v ťahu za myšlienkou a hudobným tvarom sa s jazykom, spisovnosťou a záverečným dovyšmirgľovaním textov prehnane „neondie“. Vo svojich silných piesňach civilným jazykom otvára existenciálne, filozofické, biblické témy, neľaká sa - sám literát - literárnych odkazov. Pamätníci však dobre vedia, že hudobno-pódiové bujačiny mu nikdy neboli proti srsti (tu napríklad Keď sme sa lúčili) a jeho svojský humor je vždy súčasťou aj tých najponurejších tém – „cítim sa ako kozák na Done/ okolo mňa tu džogujú kone...“ (Noc v cudzom meste), „...zo súhvezdia Aldebaran vzlietla/ a ja baran veril...“ (Hviezdy). Dušan je v textoch väčší metaforik, jazykový vynálezca, ihrajko, brusič a cizelér, v témach často sršňovitý sardonik – „Ajhľa, naftová šľachta!“ (Blues neznámeho experta) i skeptický romantik – „tu niekde, neďaleko nás, musí byť raj“ (Tu niekde) a k piesňovým bujačinám všetkého druhu má spolu s Milošom rovnako radostný vzťah (Sadra). Veľkým zmyslom pre humor si títo traja vyhovujú už tridsať rokov asi najviac.
Niektoré ich staré texty dostávajú po rokoch nečakane nový zmysel, iné ich zase nepríjemne dobiehajú. Napríklad ten mladícky samopašný o hľadaní bielych zubov v čiernej káve; na starosť ako by si našiel. (O bielych zuboch v čiernej káve).
A aká je hudba JFQ na Bezfázovom stave? Ja sám by som jej asi nehovoril folk. Je to skôr, obrazne povedané, verný sadrový odliatok akustickej stupaje doby. Konkrétne posledného zhruba polstoročia. Je v tom cítiť všetko - od rokenrolu a swingu zo začiatku šesťdesiatych, cez blues, rock a folk, či družný krčmový rev z okien štvrtej cenovej až povedzme po ten rap na konci milénia. Evidentne najviac z celej tej polstoročnice sú JFQ poznamenaní čaročudesnými rokmi šesťdesiatymi. Na ich začiatku mohli zažiť, ako sa v Československu definitívne zastavila výroba rozbitných šelakových platní, z ktorých staré mamy na veľkých gramorádiách, pomocou takého v podstate len trochu ostrejšie nabrúseného klinca, počúvali slovenské tangá, v kinách bežal prevratný britský film Džezová revue, kde revolučne twistoval Chubby Checker, hrali rôzne americké dixielandové kapely. A Mistr Acker Bilc...! Z JFQ sa k swingu, džezu a dixielendu hlásia najmä Dušan a samozrejme stredopovažský Ekrbilk Kajo Svozil. Na dvojalbume sa v tomto smere najviac vybláznili vo Vražednom dixielende, ale aj viacero ďalších Dušanových piesní, i z predchádzajúcich CD JFQ, má rovnaké korene. Začiatkom šesťdesiatych sa začala rinúť neuveriteľne svieža hudba aj z českých divadielok - Semaforu vzdáva JFQ výrazný hold v skladbe Zverokruh, poetikou textu i melodikou - skúste si v nej spolu s Kajovým sólom zľahka zacitovať „...na bílém polštáři...“. Aj z piesne Zub času urobil Dušanov a Milošov duet milé semaforské retro. V šesťdesiatych sa po rokenrole začal stavať na nohy československý bigbít, vonku sa spolu s britskými gitarovými kapelami zdvihla vlna blues, folkoví vyrývači i romantici - Dylan, Donovan, v Čechách Karel Kryl, Merta. Miloš napríklad je ponímaním folku i brilantnou hrou na gitare výrazný mertovec. To všetko a všeličo iné z tých čias mi znie z hudby Jednofázového kvasenia. Toto všetko už mali v sebe, keď zhruba od polovice sedemdesiatych začali v rôznych prechodných a prerušovaných fázach hrávať spolu v triu ako JFQ. A z tohto gruntu čerpajú najviac dodnes. Ak folk znamená eklektické hudobné zhrnutie ducha doby, krížené s neopakovateľnou osobnosťou, budem o pesničkároch z Jednofázového kvasenia hovoriť ako o folkeroch.
Niekto zlý ako ja (nepozvali ma na krst) by sa mohol opýtať, že či po toľkých rokoch v ustálenej skromnej zostave - dve gitary plus klarinet a tri hlasy, sa hudobne už občas v niečom trochu aj neopakujú. Že či! Práve dvojalbum dáva až priveľa času na špekulácie, či už mi niečo nepripadá trochu povedomé. Sem-tam Milošove, šachovo povedané, gitarové otvorenia, Kajove píšťalkové sólové aranžmány, Dušanove kilečkové postupky... Ale opýtajme sa múdro s Jarom Filipom: Naozaj treba žiadať od Hemingwaya, aby len kvôli trochu väčšej pestrosti začal občas písať aj ako Zuzka Zguriška?
Na skoro dvojročné nenáhlivé nahrávanie troch desiatok piesní prichádzali do štúdia vypomáhať kamaráti muzikanti. Tá zostava tiež stojí za pozornosť. Vedľa elektrického gitaristu, študenta a Milošovho syna Jakuba, ktorý si ešte toť, celkom nedávno, ako dvoj či trojročný zaúčinkoval s tatom a jeho kamarátmi v piesni List Ježiškovi (CD Ein Stein Blues), tu na trúbke hrá vyše sedemdesiatročný Peter Belan, džezový pokrokár z konca päťdesiatych rokov, ktorý hrával ešte s Offermanom, na klávesách Peter Koreň, ktorý vo For Meditation sprevádzal Joža Barinu, keď reval svoje Šťastiééé, či Petra Lipu v Blues Five. Na base hrá o generáciu mladší Tomáš Kukliš, ktorého šokovaní jednofázovci objavili v retrokapele s povedomým názvom Jednofázové kvasenie revival. Jeden čas s nimi hrával pravidelne a občas na koncerty lietal rovno zo Štrasburgu, kde ako právnik chránil Slovensko pred Európou. Vo Vražednom dixielande sa ozýva bendžo Martina Šútovca, inak populárneho karikaturistu s krycím menom Shooty. Všetkých vymenovať nevládzem, ale spoločne dodali novým aranžmánom niektorých starších piesní šťavu a ťah.
Keď som Jednofázové kvasenie videl a počul po prvý raz v osemdesiatom šiestom na legendárnom martinskom Folkfóre - áno, pred štvrť storočím - hneď som vedel, že toto áno, toto je živé, poetické, hravé, múdre i zemité. Nesklamali ma, neomrzeli. K doterajším trom ich albumom, ku ktorým sa rád občas vraciam, pridávam Bezfázový stav. Nepochybujem, že ním séria nekončí. A ešte raz musím za všetkých Slovákov poslať poďakovanie do Brna.
Gaco Novomesský
