Babylon šialených psov
05.10.2011 Filed in: Články
Zárodkom dnešných MadDogX bolo trio gitaristu Zsolta Takácsa, ktoré ešte pod názvom Vesszet kutyák začalo fungovať kedysi na prelome milénia. Relatívne mladá rock-metalová kapela sa neskôr obrodila na kvintet a začala si budovať obraz svojho vlastného sveta. Sveta uzatvoreného do hudby, ktorá sa ako rozprávkový hrad na tvrdej skale týči nad rovinou južného Slovenska. Z výšky tejto skaly dovidieť do neďalekého Maďarska, kde sa síce hovorí rovnakým jazykom, ale zadunajský dialekt znie južným susedom príliš vidiecky na to, aby našich rytierov akceptovali ako hrdinov vlastných hardrockových bájí. A tak sa Vesszet kutyák zmenili na MadDogX a viacjazyčnosť sa potvrdila ako súčasť života Šialených psov. Materinským jazykom kvinteta je maďarčina, štátnym jazykom slovenčina a hudobným jazykom angličtina. Zdá sa, že práve táto geograficko-lingválna kombinácia sa skupine osvedčila. Hudbe MadDogX dala určité mantinely, ktoré fungujú zároveň ako krídla i strop s veľkým nápisom „Prerazíš ma?“.
Hudba skupiny je tak nadupaná a hraná s takým odpichom, že na to by „iba“ talent nestačil. Zdá sa, že ospalý život v dedinkách okolo Želiezoviec pomáha kapele sústrediť sa na svoju prácu v skúšobni. Nacvičeným notám zas dodáva iskru vyhratosť. Množstvo koncertov na južnom Slovensku i v Maďarsku, kde je ešte stále vo väčšej obľube živá hudba než DJ-ské šaškovanie, prinieslo svoje ovocie. Kapela má sound, ktorý strhne podgurážených motorkárov aj pozorných hudobných profesionálov. Dokonalé remeslo a dravosť sú atribúty, ktorými MadDogX s prehľadom preskočili regionálne merítka a vyšvihli sa rovno do medzinárodnej ligy. Druhou vecou už je to, či na takúto úroveň dosahujú aj po obsahovej stránke svojej hudby?! Ale o tom potom.
Pod hlavičkou vydavateľstva Forza a Henry Tóth Production skupina nedávno priviedla na svet svoj debutový album, ktorý si svojou ojedinelosťou zalúži našu pozornosť. Veď ktorá z amatérskych kapiel príde a zažiari takto vybrúsenými diamantmi, len čo prvýkrát otvorí svoj kufor? Nie je to zlepenec maskovaných editácií, ale kompaktná hmota, ktorá sa valí z reproduktorov nezadržateľne ako žeravá láva. Kapela upútala na seba pozornosť divákov a spolu s narastajúcim mediálnym záujmom sa ich hudby chopil profesionálny tím, taktiež muzikantov. Manažérom kapely sa stal Ján Špaňo a v šúdiu Rolanda Grapowa sa producentskej taktovky ujal Henry Tóth.
Samotná existencia takto personálne a technicky vybaveného štúdia v našich končinách je malým zázrakom. Henry Tóth spomína na prácu s Rolandom s veľkým rešpektom. Grapow je prototypom skúseného profesionála, ktorý myšlienky producenta plní ešte skôr než boli vyslovené. Nehovorí o tom, ako sa čo v štúdiu nedá, ale na počkanie ponúka riešenia vo variantoch. Požadované zvuky dokáže vyčarovať vďaka know-how, aj neprebernej „špajze“ zvukotvorných prostriedkov – či už sa jedná o tie najvzácnejšie vintage gitary, alebo najnovšie softvérové plug-iny. Dokáže usmerniť speváka v angličtine a len tak mimochodom je schopný predspievať mu svoju predstavu s takým nasadením a „čiernou“ farbou hlasu, ktoré by sa iný takto obdarený šťastlivec snažil zužitkovať ako svoj hlavný nástroj potechy i zárobku. O sústredení, pracovnej disciplíne a efektívnom vyťažení pracovného času v štúdiu ani nehovoriac. (Mnoho tuzemských zvukárov a muzikantov si nahrávanie bez pofajčievania, gastronomických debát, siahodlhých prestávok, mobilov či internetu nevie ani predstaviť.) Grapow a MadDogX (spoločne i každý zvlášť) priniesli do našich končín, keď už nič iné, tak aspoň ukážku toho, že veci sa dajú dotiahnuť aj vyššie, než sme zvyknutí.
Popri všetkých komplimentoch sa však na hudbu MadDogX nedá hľadieť iba nekriticky. Album je štýlovo koncipovaný medzi rockovú a metalovú hudbu a dal by sa konštrukčne prirovnať k stáliciam ako Dream Theater, Shinedown, prípadne Sixx A.M. V náznakoch sa tu objavujú aj prvky rapu a v baladách aj cukríkového popu strihnutého Bon Jovi, The Europe, alebo skupinou Team s Paľom Haberom. Tých prirovnaní by bolo poruke bohužiaľ viac než argumentov o tom, čím sú MadDogX svojskí, originálni, pôvodní. Kapela dokáže poskladať tóny a slová tak, že vyvolajú povedomú emóciu umocnenú suverénnym vystupovaním a interpretáciou. Myšlienkové posolstvo anglických textov (autorom je v Kanade žijúci Attila Szakallas), elegantne zabalené do nie príliš odsýpajúcej angličtiny a eklektického hudobného pozlátka, je možno škoda rozbaľovať. Kombinácie slov sú rovnako povedomé ako kombinácie tónov. Pre mnoho príležitostí viac ani nie je potrebné, ale práve v tomto smere by si skupina MadDogX mohla ísť sama sebe príkladom. Pokiaľ muzikanti nechcú byť iba púťovou atrakciou, mali by sa viac - než na varenie v televízii a mediálne vhodné krstné mamy - sústrediť na to, ČO chcú povedať a ako to povedať posvojom (nemusí to byť nutne maďarsky, keby aj, aj prečo nie). Vo svete sa necení to, do akej miery dokážu svojou hudbou nahradiť drahšie, v regionálnom merítku nedostupné skupiny, ale ako dokážu povedať to, čo iní nevedia. Práve na túto autorskú zložku by sa mali sústrediť prinajmenšom tak, ako na interpretačnú, v ktorej predbehli seba i široké okolie o pár konských dĺžok. Nie je to jednoduché. Nie každý je filozof, ktorý trasie životom ako tamburínou a dokáže svoje pocity zrozumiteľne a zaujímavo v hudbe a textoch ponúknuť iným. Dobrá hudba ale nutne nevyžaduje vysokú intelektuálnu podkutosť a rozhľadenosť. Intuícia, zaujímavý život v spojení s vôľou a schopnosťou úsudku dokážu často trafiť klinec po hlavičke presnejšie, než diplomovaní autori, ktorí majú každú notu i slovo nejako odôvodnené.
Neznamená to však, že okrem kapely a zvuku by už nebolo na album Voices in my head čo pochváliť. Zaujímavý je aj z dramaturgického a producentského hľadiska – nie je dlhý, je pestrý a stále sa v ňom niečo deje. Tvrdé skladby sa striedajú s lahodnejšími, elektrické zvuky pretkávajú akustické nástroje a zbory. Množstvo pozoruhodných detailov, ktoré sa podarili aj s prispením majstrov gitary Grapowa a Tótha, snáď ani netreba zdôrazňovať. (Dôležitejšie je, že hudba znie ako hudba a má svoj prirodzený tok.) CD Voices in my head môžeme chápať ako veľký prísľub skupiny MadDogX do budúcnosti, ktorý by bolo škoda prehliadnuť a ešte väčšia nenaplniť.
Pod hlavičkou vydavateľstva Forza a Henry Tóth Production skupina nedávno priviedla na svet svoj debutový album, ktorý si svojou ojedinelosťou zalúži našu pozornosť. Veď ktorá z amatérskych kapiel príde a zažiari takto vybrúsenými diamantmi, len čo prvýkrát otvorí svoj kufor? Nie je to zlepenec maskovaných editácií, ale kompaktná hmota, ktorá sa valí z reproduktorov nezadržateľne ako žeravá láva. Kapela upútala na seba pozornosť divákov a spolu s narastajúcim mediálnym záujmom sa ich hudby chopil profesionálny tím, taktiež muzikantov. Manažérom kapely sa stal Ján Špaňo a v šúdiu Rolanda Grapowa sa producentskej taktovky ujal Henry Tóth.
Samotná existencia takto personálne a technicky vybaveného štúdia v našich končinách je malým zázrakom. Henry Tóth spomína na prácu s Rolandom s veľkým rešpektom. Grapow je prototypom skúseného profesionála, ktorý myšlienky producenta plní ešte skôr než boli vyslovené. Nehovorí o tom, ako sa čo v štúdiu nedá, ale na počkanie ponúka riešenia vo variantoch. Požadované zvuky dokáže vyčarovať vďaka know-how, aj neprebernej „špajze“ zvukotvorných prostriedkov – či už sa jedná o tie najvzácnejšie vintage gitary, alebo najnovšie softvérové plug-iny. Dokáže usmerniť speváka v angličtine a len tak mimochodom je schopný predspievať mu svoju predstavu s takým nasadením a „čiernou“ farbou hlasu, ktoré by sa iný takto obdarený šťastlivec snažil zužitkovať ako svoj hlavný nástroj potechy i zárobku. O sústredení, pracovnej disciplíne a efektívnom vyťažení pracovného času v štúdiu ani nehovoriac. (Mnoho tuzemských zvukárov a muzikantov si nahrávanie bez pofajčievania, gastronomických debát, siahodlhých prestávok, mobilov či internetu nevie ani predstaviť.) Grapow a MadDogX (spoločne i každý zvlášť) priniesli do našich končín, keď už nič iné, tak aspoň ukážku toho, že veci sa dajú dotiahnuť aj vyššie, než sme zvyknutí.
Popri všetkých komplimentoch sa však na hudbu MadDogX nedá hľadieť iba nekriticky. Album je štýlovo koncipovaný medzi rockovú a metalovú hudbu a dal by sa konštrukčne prirovnať k stáliciam ako Dream Theater, Shinedown, prípadne Sixx A.M. V náznakoch sa tu objavujú aj prvky rapu a v baladách aj cukríkového popu strihnutého Bon Jovi, The Europe, alebo skupinou Team s Paľom Haberom. Tých prirovnaní by bolo poruke bohužiaľ viac než argumentov o tom, čím sú MadDogX svojskí, originálni, pôvodní. Kapela dokáže poskladať tóny a slová tak, že vyvolajú povedomú emóciu umocnenú suverénnym vystupovaním a interpretáciou. Myšlienkové posolstvo anglických textov (autorom je v Kanade žijúci Attila Szakallas), elegantne zabalené do nie príliš odsýpajúcej angličtiny a eklektického hudobného pozlátka, je možno škoda rozbaľovať. Kombinácie slov sú rovnako povedomé ako kombinácie tónov. Pre mnoho príležitostí viac ani nie je potrebné, ale práve v tomto smere by si skupina MadDogX mohla ísť sama sebe príkladom. Pokiaľ muzikanti nechcú byť iba púťovou atrakciou, mali by sa viac - než na varenie v televízii a mediálne vhodné krstné mamy - sústrediť na to, ČO chcú povedať a ako to povedať posvojom (nemusí to byť nutne maďarsky, keby aj, aj prečo nie). Vo svete sa necení to, do akej miery dokážu svojou hudbou nahradiť drahšie, v regionálnom merítku nedostupné skupiny, ale ako dokážu povedať to, čo iní nevedia. Práve na túto autorskú zložku by sa mali sústrediť prinajmenšom tak, ako na interpretačnú, v ktorej predbehli seba i široké okolie o pár konských dĺžok. Nie je to jednoduché. Nie každý je filozof, ktorý trasie životom ako tamburínou a dokáže svoje pocity zrozumiteľne a zaujímavo v hudbe a textoch ponúknuť iným. Dobrá hudba ale nutne nevyžaduje vysokú intelektuálnu podkutosť a rozhľadenosť. Intuícia, zaujímavý život v spojení s vôľou a schopnosťou úsudku dokážu často trafiť klinec po hlavičke presnejšie, než diplomovaní autori, ktorí majú každú notu i slovo nejako odôvodnené.
Neznamená to však, že okrem kapely a zvuku by už nebolo na album Voices in my head čo pochváliť. Zaujímavý je aj z dramaturgického a producentského hľadiska – nie je dlhý, je pestrý a stále sa v ňom niečo deje. Tvrdé skladby sa striedajú s lahodnejšími, elektrické zvuky pretkávajú akustické nástroje a zbory. Množstvo pozoruhodných detailov, ktoré sa podarili aj s prispením majstrov gitary Grapowa a Tótha, snáď ani netreba zdôrazňovať. (Dôležitejšie je, že hudba znie ako hudba a má svoj prirodzený tok.) CD Voices in my head môžeme chápať ako veľký prísľub skupiny MadDogX do budúcnosti, ktorý by bolo škoda prehliadnuť a ešte väčšia nenaplniť.
Martin Chrobák, Tomáš Ilečko
