Rozhovor so skladateľom Jurajom Dobrakovom – autorom hudby k filmu režiséra Petra Bebjaka a scenáristu Petra Lipovského, Marhuľový ostrov. Juraj Dobrakov (1973) je skladateľ a hudobný režisér. Je autorom hudby k vyše štyrom desiatkam divadelných predstavení. Komponuje pre televíziu, rozhlas, multimediálne prezentácie, webové stránky, nekomerčné projekty a film. Venuje sa aj zvukovému dizajnu. Podieľal sa na projekte muzikologičky Jany Belišovej afterPhurikane a je autorom hudby a producentom dvoch audiokníh Daniil Charms - Príbehy a Ivan Bunin - Úpal / V Paríži. Hudba k filmu Marhuľový ostrov, za ktorú bol nominovaný na cenu Slnko v sieti, je jeho celovečerným filmovým debutom. Jeho soundtrack k filmu Marhuľový ostrov vychádza vo vydavateľstve Kniha do ucha.

Aká bola tvoja hudobná koncepcia Marhuľového ostrova a čo všetko ju ovplyvnilo?
Na začiatku vždy stoja základné faktory ako termín, finančné a nástrojové limity, obraz a strih a režisérov zámer. Až po týchto štyroch bodoch nastupuje skladateľova vlastná koncepcia a emócia, ktorú chce do filmu dostať. V prípade Marhuľového ostrova som od začiatku vedel, že hlavným nástrojom bude violončelo, keďže má najširšie tónové spektrum - od vyšších basov až po horné tóny violy. Je to živý nástroj, komunikujúci akoby ľudskou rečou. Vie byť nesmierne veselý a dynamický, ale aj zádumčivý a clivý. To bol môj hlavný hrdina, ktorý sa počas príbehu stretne s ostatnými postavami - husľami, cimbalom, akordeónom, klarinetom a ľudským spevom. Na začiatku si vždy určím sonickú predstavu o celku a skladám od konca. Najskôr chcem mať hotové finále – teda to, kam sa má hudba počas deja kompozične aj emočne posunúť. Pritom rád experimentujem, nemám rád popisnú hudbu, kontrast s obrazom často zapôsobí omnoho silnejšie.

Čo tým konkrétne myslíš?
Obraz má svoj rytmus a netreba ho zbytočne znásobovať hudbou. V rýchlej scéne je často efektnejšie a účinnejšie zvoliť pomalé hudobné tempo. A naopak, pri pomalej scéne je občas dobré zrýchliť a trochu popohnať dej a emócie. V Marhuľovom ostrove som dal napríklad veľký dôraz na zdanlivo bezvýznamnú scénu lovenia sumcov. Pôvodným režisérskym zámerom bolo mať tam iba poetický klavír á la Amélia na dofarbenie atmosféry. Ja som však chcel vytvoriť na relatívne malej ploche lovenia rýb malú drámu. Preto má téma „Rybár“ v rámci filmu také kľúčové postavenie. Objaví sa vždy ako spodný prúd jedného z hrdinov, ako niečo fatálne, čo sa nedá vysloviť, ani ukázať kamerou. Napohľad nevinný spodný vír, ktorý ťahá postavy ku dnu. Preto sa objavuje aj v hmle tesne pred finále.

Prečo si použil aj presnejšie nedefinovaný ženský spev?
Pristupoval som ku spevu ako k hudobnému nástroju, nechcel som navodiť pocit piesne, ženský hlas mal vyjadriť krehkosť a smútok.

Vydať hudobný soundtrack k filmu je v našich končinách v posledných rokoch skôr výnimkou. Prečo to bolo pre teba dôležité?
V posledných rokoch počúvam už len filmovú hudbu a som presvedčený, že momentálne je to najdynamickejší hudobný žáner. Na rozdiel od bezpohlavného popu, pre mňa dokonale mŕtveho rocku, pre širšie publikum ťažko stráviteľnej súčasnej vážnej hudby, až po relatívne statický džez. Filmová hudba ponúka unikátne, netradičné a novátorské žánrové prepojenia a súčasne dnes nanovo definuje zvuk. Tradičný viedenský valčík povýšili Chopin a Schubert z ľudového tanca devätnásteho storočia na umeleckú hudobnú formu. Ak si však vypočujete filmový valčík, napríklad z Hannibala od Hansa Zimmera, hneď ste v absolútnej súčasnosti. Rovnako to platí aj pre Stravinského Svätenie jari. Táto dokonalá skladba vznikla v 20-tych rokoch minulého storočia, ale v podaní Johna Williamsa vo Vojne svetov zrazu nadobúda omnoho naliehavejší a surovejší dojem z ovládnutia sveta strojmi. Považujem to za novátorský posun Stravinského myšlienky do súčasnosti. Mňa na filmovej hudbe fascinuje práve syntéza a neustály pokrok v rozvíjaní starých hudobných myšlienok, ale aj pokus o novú definíciu zvuku - čo je ešte ruch a čo už je hudba. Preto si myslím, že soundtrack má aj v našich končinách opodstatnenie a dokáže fungovať aj autonómne.

Ako vnímaš názor, že najlepšia filmová hudba je taká, ktorú ani nevnímame?
Mne sa na túto otázku ťažko odpovedá, keďže filmovú hudbu vnímam veľmi cielene. Mám pocit, že tento názor je prežité klišé a často ho vyslovujú ľudia, ktorí sa ani nezamýšľajú nad podstatou a významom svojich slov. Uvediem iba pár príkladov filmov, v ktorých si filmovú hudbu určite všimnete. Od poetických snímok ako Strom života (A. Desplat), Melanchólia (R. Wagner), Pýcha a predsudok (D. Marianelli), cez drámy ako Schindlerov zoznam (J. Williams), Pokánie (D. Marianelli), Gladiátor (H. Zimmer), až po dobrodružné filmy - E.T. Mimozemšťan (J. Williams), Harry Potter (A. Desplat), Koralína (B. Coulais), Hore (M. Giacchino), Rango & SherlockHolmes (H. Zimmer). A absolútne vyniká v hororoch. Z tých starších spomeniem aspoň Psycho (B. Hermann). Netreba zabúdať, že veľa filmovej hudby sa dostalo aj do koncertných sál a repertoáru veľkých orchestrov. Dnes je filmový priemysel postavený na komplexnej syntéze všetkých druhov umenia a čoraz viac cítiť dôraz na dokonalý filmový zvuk. Ale bez kvalitného scenára nevznikne ani dobrý film a ani dobrá filmová hudba.

Dado Nagy

---

Tags: rozhovor