GERDA BLANK
04.08.2012 Filed in: Recenzie
Numbers
X Production
Keď za socializmu emigroval z Ameriky do NDR prvý a zároveň posledný západný muzikant, Dean Reed, prezývaný tiež Červený Elvis, bola na Berlínskom múre zavraždená utekajúca Gerda Blank. Keď do Brna imigrovali maorský gitarista Rhys Braddock a anglický bubeník Stuart Mills, spomienka na Gerdu Blank ožila v názve ich dvojčlennej kapely. Ten, okrem jasného odkazu na nezmyselnosť akýchkoľvek múrov, symbolizuje aj odvahu a nekompromisnosť, ktorú duo Gerda Blank pretavuje do svojej hudby. Ich druhý album Numbers je toho jasným dôkazom.
Graficky minimalistická obálka Numbers s ružovým vežiakom môže niekoho oklamať, ale vedzte, že Gerda Blank sú tí poslední, ktorí by sa na svet pozerali cez farebné okuliare. Naopak, zľahka angažované texty reflektujúce na dôsledky globálnej krízy a nespravodlivosť čísel na drvivej väčšine účtov, postindustriálny zvuk a koncentrovaný rock ich posúvajú na prvú frontu odporu, dezilúzie, či znechutenia. Ich zbraňou je rock and roll.
Gerda Blank znejú živelným noisom chvíľami vtláčajúcim tlmiče do uší (vlastná skúsenosť), ale zároveň sú melodickí a vhodní rovnako na cestu do Compostely, ako aj na divokú párty.
Rhys Braddock svojou gitarovou zbíjačkou hneď v prvej skladbe poriadne roztrasie aparatúru, aby bolo jasné, kto bude daný priestor ovládať až do konca. Od tej chvíle, keď sa podvolíte spontánnemu a nespútanému piatemu živlu Gerdy Blank, absolvujete exkurziu špinavým depom plným sofistikovane drsného hudobného arzenálu. Bude vás čakať mierne flegmatická, a napriek tomu neodbytne spevavá The Living light, extenzívne brudný hymnus nazvaný 100 chanels, tandemová paľba s trieštivým finišom Numbers, opojná Black is The New Black, psychedelicko meditatívna Blokk, či garážové blues Dry Bones. A možno, paradoxne, keď ten hrmotný bôľ utíchne, dostanete chuť pustiť si ho odznova.
X Production
Keď za socializmu emigroval z Ameriky do NDR prvý a zároveň posledný západný muzikant, Dean Reed, prezývaný tiež Červený Elvis, bola na Berlínskom múre zavraždená utekajúca Gerda Blank. Keď do Brna imigrovali maorský gitarista Rhys Braddock a anglický bubeník Stuart Mills, spomienka na Gerdu Blank ožila v názve ich dvojčlennej kapely. Ten, okrem jasného odkazu na nezmyselnosť akýchkoľvek múrov, symbolizuje aj odvahu a nekompromisnosť, ktorú duo Gerda Blank pretavuje do svojej hudby. Ich druhý album Numbers je toho jasným dôkazom.
Graficky minimalistická obálka Numbers s ružovým vežiakom môže niekoho oklamať, ale vedzte, že Gerda Blank sú tí poslední, ktorí by sa na svet pozerali cez farebné okuliare. Naopak, zľahka angažované texty reflektujúce na dôsledky globálnej krízy a nespravodlivosť čísel na drvivej väčšine účtov, postindustriálny zvuk a koncentrovaný rock ich posúvajú na prvú frontu odporu, dezilúzie, či znechutenia. Ich zbraňou je rock and roll.
Gerda Blank znejú živelným noisom chvíľami vtláčajúcim tlmiče do uší (vlastná skúsenosť), ale zároveň sú melodickí a vhodní rovnako na cestu do Compostely, ako aj na divokú párty.
Rhys Braddock svojou gitarovou zbíjačkou hneď v prvej skladbe poriadne roztrasie aparatúru, aby bolo jasné, kto bude daný priestor ovládať až do konca. Od tej chvíle, keď sa podvolíte spontánnemu a nespútanému piatemu živlu Gerdy Blank, absolvujete exkurziu špinavým depom plným sofistikovane drsného hudobného arzenálu. Bude vás čakať mierne flegmatická, a napriek tomu neodbytne spevavá The Living light, extenzívne brudný hymnus nazvaný 100 chanels, tandemová paľba s trieštivým finišom Numbers, opojná Black is The New Black, psychedelicko meditatívna Blokk, či garážové blues Dry Bones. A možno, paradoxne, keď ten hrmotný bôľ utíchne, dostanete chuť pustiť si ho odznova.
Pavol Strážay
