Som zvolenčan, prečo to nepriznať. Naopak, som na to patrične hrdý, Zvolen je, ako iste všetci vedia, hlavné mesto zemegule. Veľa ľudí by vedelo rozprávať celé hodiny o tom, ako je vo Zvolene fajn. No ja si teraz musím odsypať na temeno trochu z popolníka, ktorý poctivo plním, odkedy som sa vrátil z Krakova. To bolo tak... Jožko Urban kedysi navštívil toto kráľovské poľské mesto a napísal o tom aj esej v jednej zo svojich kníh. Stretol sa tam vtedy s ľuďmi, ktorí na neho nezabudli, zaiste im spolu bolo aspoň tak dobre, akoby boli vo Zvolene, a tak sa po rokoch, takmer presne na deň výročia Jozefovej tragickej smrti, rozhodli v Krakove usporiadať memoriál na počesť tohto geniálneho slovenského básnika a textára. V pondelok, 23. apríla, sa v dvoch krakovských kluboch spomínalo po slovensky. V klube Re bol premietnutý dokument Malý zúrivý Robinson režisérky Tiny Diosi a po projekcii filmu to Comp&neros rozbalili v legendárnom klube Alchemia. A tam som ich prvýkrát počul hrať. Preto ten popol, lebo Comp&neros sú zo Zvolena a ja som sa pristihol zahanbený, že mojich krajanov po dlhých siedmych rokoch, odkedy sa tento ansámbel dal dokopy, počúvam prvý raz až v poľskom Krakove.
Cesty k poznaniu však bývajú kľukaté, a ak vôbec existuje nejaká priamočiara, je to zväčša nuda a nespôsobuje žiadne zvláštne nutkania. Moja cesta ku Comp&neros bola kľukatá až príliš - oravské serpentíny vedúce k severnej hranici pripomínajú na niektorých miestach tobogán, ktorý mi jedno vážne nutkanie naozaj privodil. Zakričať do sveta, že Comp&neros sú skvelí... Krakovský koncert tejto pohodovej kapely bol pre mňa v tom najlepšom slova zmysle katarzný. Nie som žiaden hudobný znalec, teoretik, kritik ani praktikujúci muzikant, aby bolo jasno, no verím, že dokážem rozoznať faloš od úprimnosti, kalkul od spontánnosti a Comp&neros sú pre mňa prameň čírej osviežujúcej živej vody. Prejav zbavený komplexov zo žánrového škatuľkovania, komunikácia bez kompromisov, radosť, vtip, improvizácia... hudba. Nebol by som si pomyslel, že sa dnes nájde pár mladých mužov a jedna žena, ktorí hodia za hlavu všetko to klišé, symbolizujúce túto čudnú dobu dvojtaktových kráľov ulice a postavia kapelu, čo bude tak sviežo nadväzovať na jazzrockový fermátovský odkaz a pritom si tak šikovne a múdro vezme z toho súčasného to pozitívne. Navyše s pokorou hráčov, ktorí to so svojimi nástrojmi túžia aj poriadne osoliť. Darí sa im to bezpodmienečne.
Vtiahnutý do ich sveta som zrazu zbadal, že na mojom nebi je bezoblačno. Tie ich harmónie ma naladili ako staré zaprášené piano a ja som si uvedomil, že v Krakove môže byť rovnako dobre, ako vo Zvolene.

Waldemar Švábenský

---

Tags: reportáž