Editorial
09.07.2011 Filed in: Články
Milé deti,
kde bolo tam bolo, boli kedysi takí muzikanti, ktorí žili a užíval si s nástrojom. Učili sa hrať a ak boli dobrí, chytali a prenášali emócie. Neskôr sa k remeslu hudobníka pridalo aj remeslo zvukára. Od tých čias sa muzikanti oslobodili a nahrávajú svojpomocne. Každý je spevák, textár, producent, sólista a hudba podľa toho vyzerá. Niekedy celkom dobre, inokedy len tak vyzerá. Aj s tým sa dá žiť, nie každému ale stačí zavesiť muziku na internet a čakať. A tak došlo na ďalšie remeslo. Z muzikanta-zvukára sa stal aj marketingový odborník. Veď súčasťou talentu je aj schopnosť presadiť sa. Treba byť v médiách, na festivaloch a nie je na škodu občas dostať nejakú tú cenu. Médiá, vedomé si svojej nahraditeľnosti, si muziku vyberajú, prispôsobujú svoj vkus vkusu, ktorý im diktujú najaté marketingové agentúry a svet zaplavujú svojim šumom. Kapely už marketing považujú za neoddeliteľnú súčasť kreatívnej činnosti. My, poslucháči, vnímame tie výtvory s nabrúseným rádiovým zvukom a snažíme sa oddeliť zrno od pliev. Ak sme diplomati, priznáme rešpekt zvládnutému remeslu, ak sa ale pýtame úprimne svojich zmyslov, čo z tej hudby nás naozaj chytilo za srdce, potom je hromada pliev v pomere k hromádke zŕn nepomerne väčšia. Hudobníci znalí svojho remesla skladajú, nahrávajú, menežujú, tvoria weby, obaly cédéčiek... snažia sa vyhovieť médiám, marketingovému vkusu a tak vytvárajú projekty a produkty. Svoj úspech merajú podľa toho, ako sa im podarilo presadiť v umelo vytvorenom svete, ktorý všetci nejako znášajú, ale nikto ho úprimne nechce. V tomto duchu vznikajú obskurné logá a hymny, ako tie, ktoré nás majú reprezentovať na MS v ľadovom hokeji. Veď čo má spoločné bezzubý vĺčik s hokejkou a ten jeho hravý ej-ej densflór? Dobrý vkus a zdravý úsudok to asi nebude. Kolega, ujo Kocábek povedal, že sa „vyhýba kapelám, čo majú manažéra a promofotky skôr než prvý koncert” a snáď už aj vám postupne dochádza, prečo.
Takže milé deti, na záver len toľko. Môžete mať v škole etickú výchovu, počúvať rádio, navštevovať detských psychológov, alebo čítať tento editorial, nespoliehajte sa ale na názory iných. Mnohí vás ešte budú presviedčať o správnosti svojej pravdy, ale na to, čo je pre vás naozaj dobré, by ste mali prísť vy samé. Ak sa pritom popálite, hlavne sa nespáľte a nezabudnite si priebežne klásť otázku, či je vaša radosť z hudby a zo života úprimná, alebo je to len ilúzia v službách niečieho marketingu.
kde bolo tam bolo, boli kedysi takí muzikanti, ktorí žili a užíval si s nástrojom. Učili sa hrať a ak boli dobrí, chytali a prenášali emócie. Neskôr sa k remeslu hudobníka pridalo aj remeslo zvukára. Od tých čias sa muzikanti oslobodili a nahrávajú svojpomocne. Každý je spevák, textár, producent, sólista a hudba podľa toho vyzerá. Niekedy celkom dobre, inokedy len tak vyzerá. Aj s tým sa dá žiť, nie každému ale stačí zavesiť muziku na internet a čakať. A tak došlo na ďalšie remeslo. Z muzikanta-zvukára sa stal aj marketingový odborník. Veď súčasťou talentu je aj schopnosť presadiť sa. Treba byť v médiách, na festivaloch a nie je na škodu občas dostať nejakú tú cenu. Médiá, vedomé si svojej nahraditeľnosti, si muziku vyberajú, prispôsobujú svoj vkus vkusu, ktorý im diktujú najaté marketingové agentúry a svet zaplavujú svojim šumom. Kapely už marketing považujú za neoddeliteľnú súčasť kreatívnej činnosti. My, poslucháči, vnímame tie výtvory s nabrúseným rádiovým zvukom a snažíme sa oddeliť zrno od pliev. Ak sme diplomati, priznáme rešpekt zvládnutému remeslu, ak sa ale pýtame úprimne svojich zmyslov, čo z tej hudby nás naozaj chytilo za srdce, potom je hromada pliev v pomere k hromádke zŕn nepomerne väčšia. Hudobníci znalí svojho remesla skladajú, nahrávajú, menežujú, tvoria weby, obaly cédéčiek... snažia sa vyhovieť médiám, marketingovému vkusu a tak vytvárajú projekty a produkty. Svoj úspech merajú podľa toho, ako sa im podarilo presadiť v umelo vytvorenom svete, ktorý všetci nejako znášajú, ale nikto ho úprimne nechce. V tomto duchu vznikajú obskurné logá a hymny, ako tie, ktoré nás majú reprezentovať na MS v ľadovom hokeji. Veď čo má spoločné bezzubý vĺčik s hokejkou a ten jeho hravý ej-ej densflór? Dobrý vkus a zdravý úsudok to asi nebude. Kolega, ujo Kocábek povedal, že sa „vyhýba kapelám, čo majú manažéra a promofotky skôr než prvý koncert” a snáď už aj vám postupne dochádza, prečo.
Takže milé deti, na záver len toľko. Môžete mať v škole etickú výchovu, počúvať rádio, navštevovať detských psychológov, alebo čítať tento editorial, nespoliehajte sa ale na názory iných. Mnohí vás ešte budú presviedčať o správnosti svojej pravdy, ale na to, čo je pre vás naozaj dobré, by ste mali prísť vy samé. Ak sa pritom popálite, hlavne sa nespáľte a nezabudnite si priebežne klásť otázku, či je vaša radosť z hudby a zo života úprimná, alebo je to len ilúzia v službách niečieho marketingu.
Veľa šťastia a sladké sny!
Váš ujo Martin
