Občas nezaškodí zastaviť sa aj pri takých zdanlivo jednoduchých veciach, ako je bluesový spev... a pri Louisovi Armstrongovi, ktorý do toho spevu vniesol trochu nedorozumení – a to len preto, lebo spieval tak, ako mu „zobák narástol“. Ale poďme zaradom. Už v tradičnom jazze sa zaužívalo, že spevu sa chytil hocijaký hráč orchestra aj bez akejkoľvek hlasovej prípravy, nehovoriac už o nejakých snahách o „bel canto“. Podobné to bolo v blues, ktorý vznikal zhruba v rovnakom čase – hlavný bol spontánny prejav a osobné vyjadrenie, takže zaspievať si mohli aj ľudia, ktorým by v tých časoch v Európe s ich hlasom nedovolili spievať ani v krčme. Ale Európa si postupne zvykala, až sa stalo, že chrapľavý spev sa začal dokonca uprednostňovať. Najmä v časoch, keď ešte platilo ako neotrasiteľná axióma, že túto hudbu dokážu poriadne robiť len čierni. Malo to súvis aj s tým, že černošské hlasy predsa len majú trochu inú farbu, čo je podmienené rasovo. A tak pri začiatkoch šírenia blues do bieleho sveta stáli dva najrozšírenejšie omyly: ak chce niekto hrať blues, musí mať rozladenú gitaru a chrapľavý hlas. Ten prvý omyl sa už dávno prežil, no ten druhý ešte straší dodnes. Hoci by stačilo trošku viac počúvať staré nahrávky a hneď by sme zistili, že tých vyložene „chrapľavých“ bola dokonca menšina. Nebudeme tu robiť veľké exkurzie do minulosti, spomeniem tu len dvoch slepcov: Blind Willie Johnsona, ktorý mal machovsky chrapľavý hlas, oproti tomu Blind Willie McTel mal krehký hlások, nehovoriac už o takom Frankie „Half-Pint“ Jaxonovi, ktorého keď začnete počúvať, tak budete chvíľu aj váhať, či to nie je náhodou žena... A sme pri základnom neporozumení posolstva Armstrongovho spevu. Pretože toto posolstvo nám vraví, že sa má spievať úprimne a hlasom, aký človek má aj keby neznel práve najľúbeznejšie, a nie tak aby sa niekto tváril, že má hlas ako „pravý černoch“. Pretože tu už sme veľmi blízko pri kolotočoch, imitátoroch či bruchovravcoch. Komediantstvo je priamy protiklad bluesovej úprimnosti. Na to boli iné formy, napr. medicine shows či jug bandy. Veľmi krátko sa pristavím pri našej scéne, lebo nechcem nikomu liezť do svedomia. Vždy som radšej pomáhal, aj keď som si pritom občas musel zahryznúť do jazyka. Vyššie spomenuté veľmi dobre chápu naši špičkoví bluesoví vokalisti, ako napr. Silvia Josifoska či Juraj Turtev, ktorí nepotrebujú kašírovať nijaký drsný hlas. A prednosti Nora Červenáka sú úplne inde, ako len v jeho prirodzene chrapľavom hlase, ktorý vzhľadom na tradíciu pôsobí ako celkom milá pridaná hodnota. A pripomeniem ešte Erica Claptona, u ktorého má človek dojem, že ani v priemerne hlučnom pube by sa nemohol s nikým porozprávať, lebo by ho nebolo počuť. Ale jeho bluesový spev je presne tam, kde má byť. Aj bez decibelov. To nie je z núdze cnosť, to je umenie.
Na záver už len pripomeniem, že tých pár riadkov sa netýkalo jazzového a rockového spevu, pretože tie majú trochu iné zákonitosti a pravidlá. Blues má nielen inú formu, ale v tej forme sa nevyčerpáva celý, pretože to je len časť jeho podstaty. Tie milióny fanúšikov po celom svete ho nepočúvajú len kvôli jeho jednoduchej štruktúre, ktorá by mohla niektorých fajnšmekrov dokonca aj odrádzať. Tí chcú počuť úprimnú výpoveď, naplnenú ľudskou dušou a každodennými túžbami. Podobne ako je to s našimi ľudovkami, keď sa treba spontánne rozospievať bez ohľadu na akademické putá, či hlasový formalizmus.
Ján Litecký Šveda
Tags: seriál
