Plus pre slovenskú hudobnú scénu
23.07.2010 Filed in: Články
Príbeh AC+ začína v prvej polovici osemdesiatych rokov. Ak však chceme byť dôslední, mali by sme sa vrátiť až do roku 1974 a spomenúť skupinu Snake, kde sa stretli spevák Juraj Trebuľa a gitarista Vlado „Džony“ Novák. Neskôr, v roku 1976, sa ich muzikantské cesty rozišli. Juraj zakotvil v skupine Buš a Vlado v kapele Tenor. Prišiel však rok 1982, ktorý znamenal zásadný obrat v ich hudobnej kariére. Spolu s básnikom a textárom Mirom „River Salome“ Davidom zakladajú v Malackách skupinu Termix. O dva roky neskôr vďaka jednému neúmyselnému preklepu na písacom stroji, keď z pôvodného názvu skladby „S tebou, Act 1“ vznikol „S tebou, Ac+ 1“, skupina mení svoj názov. A tak sa od roku 1984 začína písať oficiálna história AC+.
Do slovenskej hudby druhej polovice osemdesiatych rokov nastúpila generácia mladých rockových skupín. Prirodzene sa tým napĺňal dopyt poslucháčov po niečom, čo sa líšilo od oficiálnej línie formovania hudobného vkusu vtedajšími mocnými. Začali vznikať punkové a undergroundové kapely, ktoré sa vďaka svojmu žánrovému zaradeniu stali už vo svojej podstate nepriateľmi režimu. Obľuba tohto druhu hudby ale nedosahovala masové rozmery, a tak sa ho darilo vcelku úspešne eliminovať. Ignorovať však nastupujúce rockové skupiny ako Tublatanka, Team či práve AC+, nebolo také jednoduché. Aj keď moc zasahovala i tu. Dnes znie až neuveriteľne, že jeden z najväčších hitov AC+ Klára (1986) nikdy nezaznela v rozhlasovom éteri. Asociácie vznikajúce pri počúvaní textu o „dievčati stojacom na ulici“ jednoducho nespĺňali kritériá morálneho profilu budovateľa komunizmu. Napriek tomu sa jej však podarilo dostať do televíznej pesničkovej súťaže 5xP, kde trikrát za sebou zvíťazila. Aj to bolo jedným z impulzov, aby sa AC+ stali žiadanou koncertnou skupinou. Nastáva hektické obdobie s vyše stovkou vystúpení ročne, plné hitov ako Nemusíš sa tieňov báť, Na lásku nám stačí mono, Slnko letí, alebo singel Sólo pre nezvestných, ktorý vyšiel v roku 1988 v Opuse a opäť významne bodoval vo vtedajších hitparádach. Tento rockový kolotoč vyvrcholil v novembri 1989 účasťou na Koncerte pre VPN, kde kapela vystúpila so skladbou Po nociach sa túlam.
Rok 1989 priniesol pád nenávideného komunizmu, ale predznamenal aj problémy v slovenskej hudbe. Novovznikajúce rádiá dávajú prednosť zahraničnej produkcii, čo bolo svojím spôsobom prirodzeným vyrovnávaním dlhoročného deficitu. Určite to však neprospievalo slovenským hudobníkom. AC+ vydali v roku 1990 dlho očakávaný album Nemusíš sa tieňov báť a dostali ponuky na live vystúpenie v rakúskej hitparáde Ö3. Nové okolnosti, ktoré vznikli vďaka porevolučnej situácii, ale i rozbiehajúce sa podnikateľské aktivity jednotlivých členov, však viedli k nezhodám a následnému Jurajovmu rozhodnutiu rozpustiť kapelu. Na chvíľu ju síce vzkriesil pod značkou New AC+ a absolvoval s mladými posilami z Bratislavy slovenské turné, ale to bolo len akousi bodkou za jednou érou. Najbližšie roky skupina verejne prakticky nefungovala. Juraj s Riverom občas zložili nejaké piesne, tie však čakali na správny čas. Aj keď v roku 1997 vyšiel album Jedenásť vecí, návrat na hudobnú scénu sa nekonal. Prvé náznaky sa udiali v roku 2001, keď Juraj opäť dvíha vlajku AC+ a so spoluhráčmi, najprv ako trio, neskôr duo, oprášil hity skupiny na rôznych akciách. V roku 2008 spolu s Riverom vyťahujú schované piesne so zásuviek a vydávajú lo-fi album „Charašóendverygút“, čím akoby naštartovali ďalší spád udalostí. Juraj najprv skladá kapelu z úplne nových ľudí, nakoniec sa však na podnet bývalých členov dá opäť dokopy prakticky pôvodná zostava (frontman a autor hudby Juraj Trebuľa - sólový spev, gitara, Vlado Novák - gitara, Manfred Herz - basgitara, vokály, Juraj Ščibrány - bicie a River Salome – supervízia, texty). AC+ tak hlási skutočný comeback. S novým, tohtoročným albumom „Na lúke plnej červených makov“, prináša AC+ návrat k poctivému rockovému zvuku. Pre niekoho možno prekvapivý návrat ku koreňom, v ktorých nájdeme stopy blues, punku, či dokonca psychedélie, však len poukazuje na to, odkiaľ kapela vyrástla a odliepa tak nálepku, ktorou bola trochu neprávom v minulosti označená. AC+ totiž nie sú len skupinou jemných balád. Sú to vyzretí inštrumentalisti a rockeri, ktorí nás o tom čoskoro presvedčia nielen novým albumom, ale aj koncertami. A opäť majú potenciál stať sa tým, čím boli označovaní na začiatku svojej hudobnej kariéry – plusom pre slovenskú hudobnú scénu.
Do slovenskej hudby druhej polovice osemdesiatych rokov nastúpila generácia mladých rockových skupín. Prirodzene sa tým napĺňal dopyt poslucháčov po niečom, čo sa líšilo od oficiálnej línie formovania hudobného vkusu vtedajšími mocnými. Začali vznikať punkové a undergroundové kapely, ktoré sa vďaka svojmu žánrovému zaradeniu stali už vo svojej podstate nepriateľmi režimu. Obľuba tohto druhu hudby ale nedosahovala masové rozmery, a tak sa ho darilo vcelku úspešne eliminovať. Ignorovať však nastupujúce rockové skupiny ako Tublatanka, Team či práve AC+, nebolo také jednoduché. Aj keď moc zasahovala i tu. Dnes znie až neuveriteľne, že jeden z najväčších hitov AC+ Klára (1986) nikdy nezaznela v rozhlasovom éteri. Asociácie vznikajúce pri počúvaní textu o „dievčati stojacom na ulici“ jednoducho nespĺňali kritériá morálneho profilu budovateľa komunizmu. Napriek tomu sa jej však podarilo dostať do televíznej pesničkovej súťaže 5xP, kde trikrát za sebou zvíťazila. Aj to bolo jedným z impulzov, aby sa AC+ stali žiadanou koncertnou skupinou. Nastáva hektické obdobie s vyše stovkou vystúpení ročne, plné hitov ako Nemusíš sa tieňov báť, Na lásku nám stačí mono, Slnko letí, alebo singel Sólo pre nezvestných, ktorý vyšiel v roku 1988 v Opuse a opäť významne bodoval vo vtedajších hitparádach. Tento rockový kolotoč vyvrcholil v novembri 1989 účasťou na Koncerte pre VPN, kde kapela vystúpila so skladbou Po nociach sa túlam.
Vlado Houška
