Hudba s dotykom strateného
23.07.2010 Filed in: Články
PACO DE LUCIA
„Sú aj iné druhy hudby, ktoré obdivujem, ale žiadna mi nedáva taký pocit a naplnenie, aké mi dáva flamenco."
Paco de Lucia je synonymom pre umenie, akým v každej dobe dokážu osloviť iba výnimoční tvorcovia - autori a interpreti, schopní spracovať všetky vplyvy pred nimi, dať im svoju vlastnú pečať a posunúť zavedené pravidlá o kus ďalej. Jeho meno sa stalo pojmom formujúcim a zároveň presahujúcim hranice svojho žánru.
Prvé kroky
Narodil sa 21. 12. 1947 v ulici San Francisco č. 8 v meste Algeciras, blízko Cádizu v južnej Andalúzii, ako Francisco Sánchez Goméz. Bol najmladším z piatich detí. Jeho otcom bol profesionálny flamenco gitarista Antonio Sánchez Pecina a jeho matka Lucia Goméz Gonzáles pochádzala z Castro Marin v Portugalsku.
Na gitaru začal hrať už v piatich rokoch, kedy sa aj celá rodina presťahovala do Bajadilla blízko Barcelony. Tu sa pod vedením svojho otca začal učiť flamenco. Antonio Pecina bol gitaristom v skupine Campo de Gibraltar a mal pseudonym El Gitano Rubio (Biely Cigán), hoci cigánom nebol. Starší brat Ramón, tiež gitarista, hral so slávnym Niňom Ricardom v skupine speváka Juanita Valderramu. Prijal umelecké meno Ramón de Algeciras a štýlom Ricardovej hry ovplyvnil aj malého Francisca. V jedenástich rokoch prestal mladý Paco navštevovať základnú školu. Po siedmich rokoch dôkladného štúdia gitary - cvičil desať aj dvanásť hodín denne, nahral ako štrnásťročný svoj prvý album. Ako spevák na ňom účinkoval tiež jeho brat Pepe de Lucia. Ich duo malo názov Los chiquitos de Algeciras (Chlapci z Algecirasu) a v roku 1962 vyhralo súťaž v Jeréz de la Frontera. V tej dobe sa celá rodina sťahuje do Madridu. Paco a Pepe podnikli v nasledujúcom roku deväťmesačné turné po Amerike v skupine tanečníka Josého Greca. Tam sa Paco stretol už druhý raz so slávnym cigánskym gitaristom Sabicasom, ktorý ho presvedčil, aby opustil štýl hry Niňa Ricarda a rozvíjal svoj vlastný. Paco na stretnutie doteraz často spomína ako na veľký životný impulz.
V roku 1964 nahráva album s gitaristom Modregom. Vystupuje tu už pod umeleckým menom Paco de Lucia (prevzatým po mame Lucii) a v roku 1967 prichádza so svojím prvým sólovým albumom Fabulosa guitarra de Paco de Lucia. Bol to začiatok dlhej cesty sólových gitarových projektov, ktoré sú odborníkmi považované za „precízne vypracovanú novú reč flamenco gitary“. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov si získava v odborných kruhoch rešpekt korunovaný viacerými hudobnými a umeleckými cenami.
Mimoriadny talent a pracovitosť dali vyniknúť jeho famóznej technike a dokonalému precíteniu pri interpretácií. Pacovým veľkým záujmom bolo hľadanie nových, nevyšliapaných cestičiek vo flamencu, nové techniky a „neobvyklé široké“ harmónie, avšak bez straty čistoty, pravého cítenia a kvality. „Keď som bol mladý, uvedomil som si, že flamenco je jazyk, ktorého slovník má desať slov.
A moja teória bola, že sa dá rozšíriť, aby mal tisíc slov, ak sa dodrží jeho duch, esencia, charakter a osobnosť." V tomto období Paco úspešne kombinuje kariéru sólistu s doprevádzaním iných umelcov a nahráva s rôznymi vynikajúcimi spevákmi, ale hlavne so svojím priateľom a neskôr najslávnejším flamenco spevákom všetkých čias, Camarónom de la Isla, s ktorým spolupracoval až do jeho smrti v roku 1992.
Svetový triumf
„Otázkou bolo, čo ďalej? Keď je vaším stimulom hlad, je vymýšľanie nových vecí jednoduché. Ale keď je vaším zámerom byť len dobrým gitaristom, pokiaľ možno najlepším, je to viac komplikovanejšie, pretože duša je nenásytná; žalúdok sa nasýti ľahšie, ale duše nie."
Nečakaný úspech rumby Entre dos Aguas (Mezi dvoma vodami) zabezpečil v nasledujúcích rokoch Pacovi bohatú koncertnú činnosť. Významným medzníkom v jeho kariére bol album Paco de Lucia plays Manuel de Falla (1978). K jeho nahrávaniu prizval skupinu Dolores s flautistom Jorge Pardom, basgitaristom Carlosom Benaventom a cajonistom, perkusionistom Rubenom Dantasom. A práve vďaka nim Paco pridáva nové, avšak dnes už vo flamencu štandardné nástroje - flautu, basgitaru a cajón. O tri roky neskôr sa začala štúdiová spolupráca s Al Di Meolom a nasledovalo obrovské mezinárodné turné s ďalšími jazzrockovými gitaristmi Johnom McLaughlinom a Larry Coryellom, ktorého neskôr vystriedal Di Meola. Z tejto doby pochádza vynikajúci album Friday Night in San Francisco, na ktorom je nahratý živý koncert tria gitaristov. Viac ako šesť miliónov predaných nosičov tohto titulu znamenal Pacov svetový triumf.
Či už v priebehu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov hrával Paco v sextete, alebo flamencovom gitarovom triu, jeho prístup charakterizuje snaha pozdvihnúť emotívny prejav gitary a jej význam v hudobnej zložke flamenca na úroveň spevu. Napriek tomu, že ako silná osobnosť vniesol do flamenca novátorské prvky, venoval sa aj štúdiu prameňov a flamencu v jeho čistej forme. Hoci do sveta klasickej hudby vstupoval iba príležitostne, úroveň jeho osobitej interpretácie mu vyslúžila rešpekt aj na tomto poli. Skladateľ Joaquín Rodrigo, vyhlásil, že nikto predtým nehral jeho Concierto de Aranjuez tak exoticky, ohnivo a nápadite. Svoj zatiaľ posledný album Cositas Buenas vydáva Paco po osemročnej odmlke v roku 2004.
Maestro dnes
V súčasnosti Paco de Lucia trávi svoj voľný čas so svojím najmladším štvorročným synom na ranči v Mexiku alebo vile v starom centre Toleda, pripravujúc svoj nový, v poradí už dvadsiaty šiesty sólový album. Začiatkom roka 2010 zahájil so svojou vynovenou a omladenou skupinou svetové turné, počas ktorého zavítal po vyše dvadsiatich rokoch opäť aj do Bratislavy. Ešte pred jeho druhým zastavením na Slovensku sme využili príležitosť položiť mu niekoľko otázok.
Flamenco je svojím spôsobom etnická hudba, ktorá okrem formálnych znalostí a technickej výbavy vyžaduje presvedčivé emotívne nasadenie. Je podľa vás možné, aby to dosiahol aj hudobník bez andalúzskych koreňov? Kde je tá tenká línia, za ktorou ožíva duch flamenca?
Možno by sme to mohli prirovnať ku kresťanovi, ktorý sa stal budhistom. Aby ste mu skutočne porozumeli, pravdepodobne by ste ho museli konzumovať a žiť ním od raného detstva. Môžete samozrejme tú hudbu študovať, ale je za tým niečo viac. Feeling, tradícia, životný štýl - vplyvy, ktoré sa nedajú získať inak, než osobnou skúsenosťou.
Mnoho ľudí vás vníma ako virtuóza. Čo je za tou ľahkosťou, ktorou vyjadrujete svoje emócie aj pri technicky náročných pasážach? Pravdepodobne to nie je iba zásluhou pilného cvičenia...
Nuž, isté veci musíte mať darom, ale bez cvičenia, len s talentom, by ste sa v tomto druhu hudby asi nedostali nikam. Nepoznám exaktný dôvod, prečo moja hudba oslovila toľko ľudí, ale mám z toho samozrejme veľkú radosť. Je to istá výsada a možno to má do činenia aj so skutočnosťou, že hudbu som sa nikdy neučil čítať a hral som iba to, čo pramenilo od srdca.
Čo by ste poradili mladým adeptom flamenca – čo by nemali podceniť?
Napriek tomu, že sám noty nečítam, mladý hudobník, ktorý sa skutočne chce stať umelcom nemá jednoducho inú šancu, než hrať a učiť sa koľko sa len dá. Moja rada je byť otvorený všetkým druhom hudby, veľa počúvať a to najlepšie integrovať do vlastného štýlu.
Čím je pre vás rytmus?
Bez rytmu niet hudby. To je fakt. Rytmus vo flamencu bol odjakživa jedným z jeho dvoch základných pilierov. Do mojej hudby som zaangažoval perkusie používané v latinskoamerickej hudbe a v džeze. Zatiaľ čo rytmus poskytuje základ, melódia dáva hudbe život - možno to je ten správny vzorec...
Koľko hodín denne sa gitare venuje slávny Paco de Lucia v súčasnosti?
Je to rôzne. Niekedy celé dni necvičím vôbec, inokedy zase hrávam veľmi veľa. Zvlášť počas turné sa pred koncertom rozohrávam aj niekoľko hodín.
Kde sa zrodila vaša potreba hrať flamenco inak, než tradičným spôsobom? Čo vás motivovalo začleniť prvky džezu, klasickej hudby a použiť nové nástroje? Prečo vás neuspokojilo flamenco vo svojej tradičnej forme?
Mal som možnosť cestovať po svete už ako veľmi mladý. A bol som pritom vnímavý! Na cestách som stretol množstvo skvelých hudobníkov čo otvorili moje oči a uši pre nástroje, improvizáciu aj harmónie, ktoré boli pre mňa niečím úplne novým. Postupne som začal objavovať tú slobodu v hudbe, ktorú som necítil v tradičnom flamencu. Jednoducho som sa tomu poddal. Nebolo to plánovité, jednoducho som si v praxi overoval nové možnosti. Teraz viem, že oslobodiť tradíciu od zamrznutých štruktúr a preniesť ju do súčasného sveta bolo veľmi dôležité. Dnes som veľmi hrdý na to, keď vidím, že mladí hráči flamenca koncertujú v koncertných sálach a divadlách po celom svete!
Kto bol pre vás najväčšou inšpiráciou?
Začalo to mojím otcom, ktorý ma učil hrať na gitare, potom som si našiel svoj vzor ako každý iný začínajúci flamenco gitarista, ale čoskoro som začal hrať vlastné kompozície. Potom som po mnoho rokov spolupracoval s úžasným spevákom menom Camaron de la Isla, ktorý ma veľmi ovplyvnil. Najradikálnejšie zmeny však prišli, keď som sa zoznámil s takými výnimočnými umelcami ako Chick Corea a John McLaughlin, ktorí mi otvorili brány do sveta džezovej hudby.
Mnoho ľudí sa zoznámilo s vaším menom a hudbou práve vďaka obdobiu spolupráce s Johnom McLaughlinom, Al di Meolom a legendárnemu albumu Friday Night in San Francisco. Existuje viac podobných albumov, ale tento je niečím zvláštny. Prečo bola práve „Piatková noc“ tak úspešná?
Sami sme boli tým úspechom veľmi prekvapení. Tri akustické gitary, koho by to zaujímalo?! Nuž zrejme sme našli tú správnu cestu do sŕdc mnohých ľudí. Odhliadnuc od virtuozity, keď sa započúvate do tých melódií, môžete si ich v duchu spievať! Som si istý, že práve v tom to spočíva - virtuozita kombinovaná s krásou a chytľavosťou melódií.
Môžeme sa tešiť na nejaké vaše ďalšie experimenty a fúzie s hráčmi alebo hudobnými telesami mimo teritória flamenca?
V tejto chvíli neplánujem nič také...
Ako si, aj po toľkých rokoch, dokážete zachovať potešenie z hudby?
Myslím, že ak má niekto potešenie zo života, prenáša sa to aj do toho, čomu sa v ňom venuje. Ale je to aj otázka profesionality. Odpoveď na ňu spočíva v konkrétnej hudbe.
Ktoré zo svojich albumov považujete za najdôležitejšie?
Ťažko povedať... Každé obdobie malo svoj význam a každý z mojich albumov má svoje miesto v mojom umeleckom vývoji. Radšej by som nechal na poslucháčoch, nech to posúdia oni.
Do Bratislavy prichádzate s novou zostavou. Kto sú vaši spoluhráči?
Tento rok hrám s mladými hudobníkmi zo Španielska a jeden z nich – basista – je z Kuby. Jeho hudobný background je odlišný od toho nášho. Ani hráč na harmoniku nemá svoje korene vo flamencu, obaja sú to vzdelaním džezoví hudobníci. Na druhej strane Duquende, jeden z našich spevákov, je považovaný za „nového Camarona“ a taktiež tanečník Farruco pochádza zo známej rodiny s dlhoročnou tradíciou v pôvodnom duchu flamenca. Bude to flamenco obohatené množstvom ďalších vplyvov a bravúrnym podaním všetkých zúčastnených.
V čom spočíva význam flamenca v súčasnosti a ako vidíte jeho budúcnosť?
Som veľmi hrdý na to, že tradícia tejto hudby prežila v dnešnom svete popu a rocku. Flamenco je v súčasnosti populárnejšie, než kedykoľvek predtým. Je rešpektované a obľúbené po celom svete. Nazdávam sa, že jedným z dôvodov je, že sa jedná o originálnu hudbu, ktorá sa v poslucháčovi dotýka niečoho strateného, niečoho, na čo už zabudol. Dúfam, že flamenco tu bude už navždy a raz sa znovu zjaví nejaký mladý človek, ktorý v tomto tradičnom štýle spôsobí prevrat a vnesie doň opäť čosi nové, moderné, bez toho, že by ho vykoľajil z pôvodnej trasy.
„Sú aj iné druhy hudby, ktoré obdivujem, ale žiadna mi nedáva taký pocit a naplnenie, aké mi dáva flamenco."
Paco de Lucia je synonymom pre umenie, akým v každej dobe dokážu osloviť iba výnimoční tvorcovia - autori a interpreti, schopní spracovať všetky vplyvy pred nimi, dať im svoju vlastnú pečať a posunúť zavedené pravidlá o kus ďalej. Jeho meno sa stalo pojmom formujúcim a zároveň presahujúcim hranice svojho žánru.
Prvé kroky
Narodil sa 21. 12. 1947 v ulici San Francisco č. 8 v meste Algeciras, blízko Cádizu v južnej Andalúzii, ako Francisco Sánchez Goméz. Bol najmladším z piatich detí. Jeho otcom bol profesionálny flamenco gitarista Antonio Sánchez Pecina a jeho matka Lucia Goméz Gonzáles pochádzala z Castro Marin v Portugalsku.
Na gitaru začal hrať už v piatich rokoch, kedy sa aj celá rodina presťahovala do Bajadilla blízko Barcelony. Tu sa pod vedením svojho otca začal učiť flamenco. Antonio Pecina bol gitaristom v skupine Campo de Gibraltar a mal pseudonym El Gitano Rubio (Biely Cigán), hoci cigánom nebol. Starší brat Ramón, tiež gitarista, hral so slávnym Niňom Ricardom v skupine speváka Juanita Valderramu. Prijal umelecké meno Ramón de Algeciras a štýlom Ricardovej hry ovplyvnil aj malého Francisca. V jedenástich rokoch prestal mladý Paco navštevovať základnú školu. Po siedmich rokoch dôkladného štúdia gitary - cvičil desať aj dvanásť hodín denne, nahral ako štrnásťročný svoj prvý album. Ako spevák na ňom účinkoval tiež jeho brat Pepe de Lucia. Ich duo malo názov Los chiquitos de Algeciras (Chlapci z Algecirasu) a v roku 1962 vyhralo súťaž v Jeréz de la Frontera. V tej dobe sa celá rodina sťahuje do Madridu. Paco a Pepe podnikli v nasledujúcom roku deväťmesačné turné po Amerike v skupine tanečníka Josého Greca. Tam sa Paco stretol už druhý raz so slávnym cigánskym gitaristom Sabicasom, ktorý ho presvedčil, aby opustil štýl hry Niňa Ricarda a rozvíjal svoj vlastný. Paco na stretnutie doteraz často spomína ako na veľký životný impulz.
V roku 1964 nahráva album s gitaristom Modregom. Vystupuje tu už pod umeleckým menom Paco de Lucia (prevzatým po mame Lucii) a v roku 1967 prichádza so svojím prvým sólovým albumom Fabulosa guitarra de Paco de Lucia. Bol to začiatok dlhej cesty sólových gitarových projektov, ktoré sú odborníkmi považované za „precízne vypracovanú novú reč flamenco gitary“. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov si získava v odborných kruhoch rešpekt korunovaný viacerými hudobnými a umeleckými cenami.
Mimoriadny talent a pracovitosť dali vyniknúť jeho famóznej technike a dokonalému precíteniu pri interpretácií. Pacovým veľkým záujmom bolo hľadanie nových, nevyšliapaných cestičiek vo flamencu, nové techniky a „neobvyklé široké“ harmónie, avšak bez straty čistoty, pravého cítenia a kvality. „Keď som bol mladý, uvedomil som si, že flamenco je jazyk, ktorého slovník má desať slov.
A moja teória bola, že sa dá rozšíriť, aby mal tisíc slov, ak sa dodrží jeho duch, esencia, charakter a osobnosť." V tomto období Paco úspešne kombinuje kariéru sólistu s doprevádzaním iných umelcov a nahráva s rôznymi vynikajúcimi spevákmi, ale hlavne so svojím priateľom a neskôr najslávnejším flamenco spevákom všetkých čias, Camarónom de la Isla, s ktorým spolupracoval až do jeho smrti v roku 1992.
Svetový triumf
„Otázkou bolo, čo ďalej? Keď je vaším stimulom hlad, je vymýšľanie nových vecí jednoduché. Ale keď je vaším zámerom byť len dobrým gitaristom, pokiaľ možno najlepším, je to viac komplikovanejšie, pretože duša je nenásytná; žalúdok sa nasýti ľahšie, ale duše nie."
Nečakaný úspech rumby Entre dos Aguas (Mezi dvoma vodami) zabezpečil v nasledujúcích rokoch Pacovi bohatú koncertnú činnosť. Významným medzníkom v jeho kariére bol album Paco de Lucia plays Manuel de Falla (1978). K jeho nahrávaniu prizval skupinu Dolores s flautistom Jorge Pardom, basgitaristom Carlosom Benaventom a cajonistom, perkusionistom Rubenom Dantasom. A práve vďaka nim Paco pridáva nové, avšak dnes už vo flamencu štandardné nástroje - flautu, basgitaru a cajón. O tri roky neskôr sa začala štúdiová spolupráca s Al Di Meolom a nasledovalo obrovské mezinárodné turné s ďalšími jazzrockovými gitaristmi Johnom McLaughlinom a Larry Coryellom, ktorého neskôr vystriedal Di Meola. Z tejto doby pochádza vynikajúci album Friday Night in San Francisco, na ktorom je nahratý živý koncert tria gitaristov. Viac ako šesť miliónov predaných nosičov tohto titulu znamenal Pacov svetový triumf.
Či už v priebehu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov hrával Paco v sextete, alebo flamencovom gitarovom triu, jeho prístup charakterizuje snaha pozdvihnúť emotívny prejav gitary a jej význam v hudobnej zložke flamenca na úroveň spevu. Napriek tomu, že ako silná osobnosť vniesol do flamenca novátorské prvky, venoval sa aj štúdiu prameňov a flamencu v jeho čistej forme. Hoci do sveta klasickej hudby vstupoval iba príležitostne, úroveň jeho osobitej interpretácie mu vyslúžila rešpekt aj na tomto poli. Skladateľ Joaquín Rodrigo, vyhlásil, že nikto predtým nehral jeho Concierto de Aranjuez tak exoticky, ohnivo a nápadite. Svoj zatiaľ posledný album Cositas Buenas vydáva Paco po osemročnej odmlke v roku 2004.
Maestro dnes
V súčasnosti Paco de Lucia trávi svoj voľný čas so svojím najmladším štvorročným synom na ranči v Mexiku alebo vile v starom centre Toleda, pripravujúc svoj nový, v poradí už dvadsiaty šiesty sólový album. Začiatkom roka 2010 zahájil so svojou vynovenou a omladenou skupinou svetové turné, počas ktorého zavítal po vyše dvadsiatich rokoch opäť aj do Bratislavy. Ešte pred jeho druhým zastavením na Slovensku sme využili príležitosť položiť mu niekoľko otázok.
Flamenco je svojím spôsobom etnická hudba, ktorá okrem formálnych znalostí a technickej výbavy vyžaduje presvedčivé emotívne nasadenie. Je podľa vás možné, aby to dosiahol aj hudobník bez andalúzskych koreňov? Kde je tá tenká línia, za ktorou ožíva duch flamenca?
Možno by sme to mohli prirovnať ku kresťanovi, ktorý sa stal budhistom. Aby ste mu skutočne porozumeli, pravdepodobne by ste ho museli konzumovať a žiť ním od raného detstva. Môžete samozrejme tú hudbu študovať, ale je za tým niečo viac. Feeling, tradícia, životný štýl - vplyvy, ktoré sa nedajú získať inak, než osobnou skúsenosťou.
Mnoho ľudí vás vníma ako virtuóza. Čo je za tou ľahkosťou, ktorou vyjadrujete svoje emócie aj pri technicky náročných pasážach? Pravdepodobne to nie je iba zásluhou pilného cvičenia...
Nuž, isté veci musíte mať darom, ale bez cvičenia, len s talentom, by ste sa v tomto druhu hudby asi nedostali nikam. Nepoznám exaktný dôvod, prečo moja hudba oslovila toľko ľudí, ale mám z toho samozrejme veľkú radosť. Je to istá výsada a možno to má do činenia aj so skutočnosťou, že hudbu som sa nikdy neučil čítať a hral som iba to, čo pramenilo od srdca.
Čo by ste poradili mladým adeptom flamenca – čo by nemali podceniť?
Napriek tomu, že sám noty nečítam, mladý hudobník, ktorý sa skutočne chce stať umelcom nemá jednoducho inú šancu, než hrať a učiť sa koľko sa len dá. Moja rada je byť otvorený všetkým druhom hudby, veľa počúvať a to najlepšie integrovať do vlastného štýlu.
Čím je pre vás rytmus?
Bez rytmu niet hudby. To je fakt. Rytmus vo flamencu bol odjakživa jedným z jeho dvoch základných pilierov. Do mojej hudby som zaangažoval perkusie používané v latinskoamerickej hudbe a v džeze. Zatiaľ čo rytmus poskytuje základ, melódia dáva hudbe život - možno to je ten správny vzorec...
Koľko hodín denne sa gitare venuje slávny Paco de Lucia v súčasnosti?
Je to rôzne. Niekedy celé dni necvičím vôbec, inokedy zase hrávam veľmi veľa. Zvlášť počas turné sa pred koncertom rozohrávam aj niekoľko hodín.
Kde sa zrodila vaša potreba hrať flamenco inak, než tradičným spôsobom? Čo vás motivovalo začleniť prvky džezu, klasickej hudby a použiť nové nástroje? Prečo vás neuspokojilo flamenco vo svojej tradičnej forme?
Mal som možnosť cestovať po svete už ako veľmi mladý. A bol som pritom vnímavý! Na cestách som stretol množstvo skvelých hudobníkov čo otvorili moje oči a uši pre nástroje, improvizáciu aj harmónie, ktoré boli pre mňa niečím úplne novým. Postupne som začal objavovať tú slobodu v hudbe, ktorú som necítil v tradičnom flamencu. Jednoducho som sa tomu poddal. Nebolo to plánovité, jednoducho som si v praxi overoval nové možnosti. Teraz viem, že oslobodiť tradíciu od zamrznutých štruktúr a preniesť ju do súčasného sveta bolo veľmi dôležité. Dnes som veľmi hrdý na to, keď vidím, že mladí hráči flamenca koncertujú v koncertných sálach a divadlách po celom svete!
Kto bol pre vás najväčšou inšpiráciou?
Začalo to mojím otcom, ktorý ma učil hrať na gitare, potom som si našiel svoj vzor ako každý iný začínajúci flamenco gitarista, ale čoskoro som začal hrať vlastné kompozície. Potom som po mnoho rokov spolupracoval s úžasným spevákom menom Camaron de la Isla, ktorý ma veľmi ovplyvnil. Najradikálnejšie zmeny však prišli, keď som sa zoznámil s takými výnimočnými umelcami ako Chick Corea a John McLaughlin, ktorí mi otvorili brány do sveta džezovej hudby.
Mnoho ľudí sa zoznámilo s vaším menom a hudbou práve vďaka obdobiu spolupráce s Johnom McLaughlinom, Al di Meolom a legendárnemu albumu Friday Night in San Francisco. Existuje viac podobných albumov, ale tento je niečím zvláštny. Prečo bola práve „Piatková noc“ tak úspešná?
Sami sme boli tým úspechom veľmi prekvapení. Tri akustické gitary, koho by to zaujímalo?! Nuž zrejme sme našli tú správnu cestu do sŕdc mnohých ľudí. Odhliadnuc od virtuozity, keď sa započúvate do tých melódií, môžete si ich v duchu spievať! Som si istý, že práve v tom to spočíva - virtuozita kombinovaná s krásou a chytľavosťou melódií.
Môžeme sa tešiť na nejaké vaše ďalšie experimenty a fúzie s hráčmi alebo hudobnými telesami mimo teritória flamenca?
V tejto chvíli neplánujem nič také...
Ako si, aj po toľkých rokoch, dokážete zachovať potešenie z hudby?
Myslím, že ak má niekto potešenie zo života, prenáša sa to aj do toho, čomu sa v ňom venuje. Ale je to aj otázka profesionality. Odpoveď na ňu spočíva v konkrétnej hudbe.
Ktoré zo svojich albumov považujete za najdôležitejšie?
Ťažko povedať... Každé obdobie malo svoj význam a každý z mojich albumov má svoje miesto v mojom umeleckom vývoji. Radšej by som nechal na poslucháčoch, nech to posúdia oni.
Do Bratislavy prichádzate s novou zostavou. Kto sú vaši spoluhráči?
Tento rok hrám s mladými hudobníkmi zo Španielska a jeden z nich – basista – je z Kuby. Jeho hudobný background je odlišný od toho nášho. Ani hráč na harmoniku nemá svoje korene vo flamencu, obaja sú to vzdelaním džezoví hudobníci. Na druhej strane Duquende, jeden z našich spevákov, je považovaný za „nového Camarona“ a taktiež tanečník Farruco pochádza zo známej rodiny s dlhoročnou tradíciou v pôvodnom duchu flamenca. Bude to flamenco obohatené množstvom ďalších vplyvov a bravúrnym podaním všetkých zúčastnených.
V čom spočíva význam flamenca v súčasnosti a ako vidíte jeho budúcnosť?
Som veľmi hrdý na to, že tradícia tejto hudby prežila v dnešnom svete popu a rocku. Flamenco je v súčasnosti populárnejšie, než kedykoľvek predtým. Je rešpektované a obľúbené po celom svete. Nazdávam sa, že jedným z dôvodov je, že sa jedná o originálnu hudbu, ktorá sa v poslucháčovi dotýka niečoho strateného, niečoho, na čo už zabudol. Dúfam, že flamenco tu bude už navždy a raz sa znovu zjaví nejaký mladý človek, ktorý v tomto tradičnom štýle spôsobí prevrat a vnesie doň opäť čosi nové, moderné, bez toho, že by ho vykoľajil z pôvodnej trasy.
Martin Bies a Martin Chrobák
