Ľudová hudba a worldmusic na Slovensku
10.03.2010 Filed in: Seriály
Ľudová hudba a worldmusic na Slovensku
Vývoj, súčasný stav a trendy
2. časť
V prvej časti seriálu o ľudovej hudbe som hovoril o významnom postavení ľudovej piesne a tradičnej ľudovej hudby vo vývine slovenskej kultúry a umenia v priebehu 19. a v prvej polovici 20. storočia. Ľudová hudba bola nielen v tom čase, ale ešte aj dlho potom prevládajúcou formou hudobnej komunikácie tejto krajiny.
Krátko po 2. svetovej vojne tendencie vzájomného ovplyvňovania tradičnej ľudovej a rozširujúcej sa populárnej hudby prirodzene pokračovali naďalej, avšak vznikom komunistického režimu sa folklór stal základom oficiálnej kultúry a prirodzený vývoj sa narušil. Najmä v mestách vznikali, na profesionálnej i amatérskej báze, veľké folklórne súbory podľa sovietskeho vzoru. Množstvo nadšených ľudí sa zapojilo do napĺňania oficiálnej tézy komunistických estetikov o „pozdvihnutí ľudovej piesne“.
V snahe o takéto pozdvihnutie sa mnohé z tradičných hodnôt rýchlo vytrácali, presadzovala sa artistnosť pred prirodzenou umeleckosťou.
Pre potreby veľkých hudobno-tanečných telies komponovali takmer všetci slovenskí skladatelia. Vznikali zborové a orchestrálne diela na rôznej umeleckej úrovni, ktoré viac či menej reflektovali niektoré charakteristické črty tradičnej ľudovej hudby regiónov Slovenska. Bolo úplnou samozrejmosťou, že aj skladatelia, ktorí využívali hudobné prejavy z konkrétnych lokalít a regiónov a nazývali svoje diela ľudovými skladbami z obce XY, naprávali „nesprávne vedenie hlasov“ v nádherných starobylých viachlasých spevoch Horehronia, opravovali „nesprávne sledy akordických funkcií“ u harmonicky úžasne vyspelého zemplínskeho kontráša, či predpisovali spiccatovú hru v šestnástinách proti neuveriteľne rytmicky pulzujúcej synkopickej hre terchovského predníka. Tieto skladby, ale aj štylizované skladby z rozhlasovej produkcie boli dôležitou súčasťou rozhlasového, neskôr televízneho vysielania a koncertného života v mestách a dedinách. Čo si o tom mysleli ľudia, ktorí milovali ľudovú muziku takú, aká bola vo svojej pôvodnej rozmanitosti a nápaditosti, prirodzenej muzikálnosti, fantastickej vyhratosti a presnosti muzikantov a spevákov, ako aj citlivosti k rôznorodým spoločenským situáciám a celkovej interaktívnosti, môže ilustrovať výrok jedného tradičného muzikanta pri pohľade na výkon do nôt sa pozerajúcich členov orchestra nemenovaného folklórneho súboru: „My sme nehrávali z nôt, my sme museli, pozerať na tancujúcich svadobčanov, poslúchať pokyny starejšieho a svadobného družbu, svadobných rodičov a všetkých spievajúcich hostí. Aj keby sme noty poznali, to by sa nedalo, to by bolo jak bez rozumu!“
Mladí ľudia sa neučili hrať prirodzene od starých muzikantov, ale učili sa hrať klasiku na ľudových školách umenia a potom sa vo folklórnom súbore učili podľa notového zápisu hudobného skladateľa. Na vidieku v druhej polovici 20. storočia rýchlo pokračoval rozklad tradičného spôsobu života. Napriek tomu sa hudobné tradície, ako jeden z dôležitých faktorov kultúrnej identity, zachovávali a vyvíjali nezávisle na oficiálnej štátnej a médiami šírenej kultúre.
Do tradičných muzík sa v niektorých lokalitách, pod spomínaným vplyvom svetovej a domácej populárnej hudby, dostávali nové nástroje ako saxofón, čoraz častejšie sa využíval akordeón na úkor husľovej, či violovej kontry, šírili sa aj bubny. Populárne boli aj tzv. šramle - podľa slávnych viedenských hudobníkov Johanna a a Josefa Schrammlovcov, ktorí sa preslávili v polovici 19. storočia kombinovaním ľudového a umeleckého štýlu. Hrávali v obsadení dvoje husle, klarinet a gitara. V našom prostredí išlo o hybridné hudobné zoskupenia zložené z rôznych dychových, sláčikových a brnkacích nástrojov. Smelo o týchto zoskupeniach môžeme povedať, že boli predzvesťou dnešnej worldmusic.
Nabudúce o oživení záujmu o tradičné formy ľudovej hudby v 60. rokoch 20. storočia.
Vývoj, súčasný stav a trendy
2. časť
V prvej časti seriálu o ľudovej hudbe som hovoril o významnom postavení ľudovej piesne a tradičnej ľudovej hudby vo vývine slovenskej kultúry a umenia v priebehu 19. a v prvej polovici 20. storočia. Ľudová hudba bola nielen v tom čase, ale ešte aj dlho potom prevládajúcou formou hudobnej komunikácie tejto krajiny.
Krátko po 2. svetovej vojne tendencie vzájomného ovplyvňovania tradičnej ľudovej a rozširujúcej sa populárnej hudby prirodzene pokračovali naďalej, avšak vznikom komunistického režimu sa folklór stal základom oficiálnej kultúry a prirodzený vývoj sa narušil. Najmä v mestách vznikali, na profesionálnej i amatérskej báze, veľké folklórne súbory podľa sovietskeho vzoru. Množstvo nadšených ľudí sa zapojilo do napĺňania oficiálnej tézy komunistických estetikov o „pozdvihnutí ľudovej piesne“.
V snahe o takéto pozdvihnutie sa mnohé z tradičných hodnôt rýchlo vytrácali, presadzovala sa artistnosť pred prirodzenou umeleckosťou.
Pre potreby veľkých hudobno-tanečných telies komponovali takmer všetci slovenskí skladatelia. Vznikali zborové a orchestrálne diela na rôznej umeleckej úrovni, ktoré viac či menej reflektovali niektoré charakteristické črty tradičnej ľudovej hudby regiónov Slovenska. Bolo úplnou samozrejmosťou, že aj skladatelia, ktorí využívali hudobné prejavy z konkrétnych lokalít a regiónov a nazývali svoje diela ľudovými skladbami z obce XY, naprávali „nesprávne vedenie hlasov“ v nádherných starobylých viachlasých spevoch Horehronia, opravovali „nesprávne sledy akordických funkcií“ u harmonicky úžasne vyspelého zemplínskeho kontráša, či predpisovali spiccatovú hru v šestnástinách proti neuveriteľne rytmicky pulzujúcej synkopickej hre terchovského predníka. Tieto skladby, ale aj štylizované skladby z rozhlasovej produkcie boli dôležitou súčasťou rozhlasového, neskôr televízneho vysielania a koncertného života v mestách a dedinách. Čo si o tom mysleli ľudia, ktorí milovali ľudovú muziku takú, aká bola vo svojej pôvodnej rozmanitosti a nápaditosti, prirodzenej muzikálnosti, fantastickej vyhratosti a presnosti muzikantov a spevákov, ako aj citlivosti k rôznorodým spoločenským situáciám a celkovej interaktívnosti, môže ilustrovať výrok jedného tradičného muzikanta pri pohľade na výkon do nôt sa pozerajúcich členov orchestra nemenovaného folklórneho súboru: „My sme nehrávali z nôt, my sme museli, pozerať na tancujúcich svadobčanov, poslúchať pokyny starejšieho a svadobného družbu, svadobných rodičov a všetkých spievajúcich hostí. Aj keby sme noty poznali, to by sa nedalo, to by bolo jak bez rozumu!“
Mladí ľudia sa neučili hrať prirodzene od starých muzikantov, ale učili sa hrať klasiku na ľudových školách umenia a potom sa vo folklórnom súbore učili podľa notového zápisu hudobného skladateľa. Na vidieku v druhej polovici 20. storočia rýchlo pokračoval rozklad tradičného spôsobu života. Napriek tomu sa hudobné tradície, ako jeden z dôležitých faktorov kultúrnej identity, zachovávali a vyvíjali nezávisle na oficiálnej štátnej a médiami šírenej kultúre.
Do tradičných muzík sa v niektorých lokalitách, pod spomínaným vplyvom svetovej a domácej populárnej hudby, dostávali nové nástroje ako saxofón, čoraz častejšie sa využíval akordeón na úkor husľovej, či violovej kontry, šírili sa aj bubny. Populárne boli aj tzv. šramle - podľa slávnych viedenských hudobníkov Johanna a a Josefa Schrammlovcov, ktorí sa preslávili v polovici 19. storočia kombinovaním ľudového a umeleckého štýlu. Hrávali v obsadení dvoje husle, klarinet a gitara. V našom prostredí išlo o hybridné hudobné zoskupenia zložené z rôznych dychových, sláčikových a brnkacích nástrojov. Smelo o týchto zoskupeniach môžeme povedať, že boli predzvesťou dnešnej worldmusic.
Nabudúce o oživení záujmu o tradičné formy ľudovej hudby v 60. rokoch 20. storočia.
Samo Smetana
