Bonzo večne živý
10.03.2010 Filed in: Články
Bonzo večne živý
Nedožité šesťdesiatiny bubeníckeho hromotĺka
Šesťdesiatku má dnes už hociktorý sopliak, poznamenal svojho času môj vtedy osemdesiatročný, dnes už nebohý dedko. Bohužiaľ, nie každý sa tohto veku dožije. Osud to nedoprial jednému z najvýznamnejších rockových bubeníkov, Johnovi Bonhamovi. Zomrel v septembri 1980 ako tridsaťdvaročný. Doplatil na svoj úprimný, nefalšovane priateľský vzťah k alkoholu.
John Henry Bonham, prezývaný Bonzo, sa narodil 31. mája 1948 v anglickom meste Redditch, grófstvo Worcestershire. Hre na bicie nástroje sa začal venovať už v detstve. Ako päťročný si postavil „sadu“ z plechoviek od kávy a napodobňoval svoje vtedajšie idoly – Gene Krupu a Buddy Ritcha. Keď mal desať rokov, jeho matka (Boh jej žehnaj za to rozhodnutie) mu kúpila jeho prvý malý bubon (alebo ak chcete „rytmičák“, prípadne „šroťák“, eventuálne „virbel“). V pätnástich už mlátil do svojej prvej ozajstnej sady značky Premier. Mimochodom, solídne hudobné vzdelanie sa mu vyhlo, ale pri jeho talente to nemožno považovať za handycap.
V detstve a mladosti neprejavoval veľký záujem o štúdium. Na jednom z jeho prvých školských vysvedčení pedagóg formuloval hodnotenie „skončí buď ako zametač, alebo ako milionár“. Veľmi trefné a jasnozrivé. Našťastie pre Bonhama, správne bolo „B“. Po ukončení štúdia na Wiltan House Public School pracoval v otcovej stavebnej firme ako robotník a zároveň hrával s rôznymi miestnymi kapelami (Terry Webb and the Spiders, The Nicky James Movement, The Blue Star Trio, The Senators, A Way of Life, Crawling King Snakes so spevákom Robertom Plantom, The Nicky James Movement, Steve Brett and The Mavericks, Band of Joy - opäť s Plantom). Od roku 1968 sa živil hrou na bicie ako profík, ale spočiatku to nebol ktovieako výnosný biznis. Hral v doprovodnej skupine amerického speváka menom Tim Rose, ale jeho kredit stúpal a poškuľovali po ňom aj Joe Cocker a Chris Farlowe. Neboli jediní. Keď Robert Plant a Jimmy Page hľadali bubeníka do novovznikajúcej kapely, postavenej na základoch rozpadnutých Yardbirds, Plant si spomenul na excelentného hromotĺka, s ktorým sa v minulosti stretol v kapele Band of Joy. Bol to John Bonham.
KAPELA
Bonham týmto nápadom nebol vôbec nadšený. Honorár 40 libier týždenne za účinkovanie v kapele Tima Rosea mu pripadal v porovnaní s ponukou od Pagea a Planta ako onen známy vrabec v hrsti. Úlohy uloviť Bonhama sa ujal nový manažér kapely Peter Grant, bezmála dvojmetrový valibuk, ktorý nerozumel slovnému spojeniu „nedá sa“. Page a Grant nakoniec Bonhama dostrkali k rozhodnutiu prijať ponuku na spoluprácu a vznik kapely bol na dosah ruky. Post basgitaristu obsadil výnimočne talentovaný muzikant John Paul Jones. Hneď prvá skúška v malom londýnskom štúdiu na Gerrard Street naznačila obrovský potenciál zoskupenia. Repertoár vznikol v krátkom čase a kapela vyrazila na prvé turné po Škandinávii pod názvom New Yardbirds. Onedlho nato sa rozhodli zmeniť si názov na Led Zeppelin. Rozpisovať podrobnú históriu Led Zeppelin by bolo asi zbytočné. Bola to kráľovská jazda štyroch rockerov, ktorí sa stali ikonami hardrocku a hviezdami prvej svetovej veľkosti. Záujemcom odporúčam publikáciu A celebration z pera Dave Lewisa (Champagne avantgarde, Bratislava 1994) alebo Schody do nebe: Led Zeppelin bez cenzury autorov Richarda Colea a Riacharda Trubo (Volvox globator, Praha 1998). Príbeh skupiny Led Zeppelin je príbehom ako vystrihnutým podľa šablóny „sex, drogy a rock & roll“, pričom v prípade Johna Bonhama zohral svoju rolu okrem drog hlavne alkohol. V lekárskej správe o jeho smrti bolo uvedené, že zomrel na otravu alkoholom po požití štyridsiatich štandardných odmeriek vodky (0,8 litra) v priebehu dvanástich hodín a následným zadusením vlastnými zvratkami v spánku. Stalo sa to 25. septembra 1980. Mal tridsaťdva rokov. Smrť Johna Bonhama znamenala zánik skupiny Led Zeppelin. Napriek fámam, že na miesto bubeníka v kapele kandidujú takí borci ako Cozy Powell, Carl Palmer, Aynsley Dunbar, Carmine Appice, Barriemore Barlow, Simon Kirke, či Bev Bevan, pokračovanie činnosti bolo pre zvyšok kapely nepredstaviteľné. Bonzova smrť bola nenahraditeľnou stratou. 4. decembra 1980 Led Zeppelin uverejnili tlačové vyhlásenie: „Radi by sme dali na vedomie, že strata nášho vzácneho priateľa a hlboká úcta k jeho rodine spoločne s vedomím nerozlučnej jednoty, ktorú zdieľame s našim manažérom, nás viedli k rozhodnutiu, že nemôžeme ďalej pokračovať“.
SÓLA
Jedinečnou prezentáciu originálnej a virtuóznej hry boli Bonzove sóla na bicích, pravidelná súčasť koncertných show skupiny Led Zeppelin. Bonzove sólo bolo spravidla súčasťou skladby Moby Dick z druhého albumu Zepelínov. Táto skladba patrila do koncertného repertoáru od novembra 1969 až do roku 1977. V roku 1975 Bonzo doplnil do sóla motív zo skladby Whole Lotta Love, ktorý hral na elektronicky snímaných tympanoch. Dĺžka exhibície kolísala podľa Bonzovej chuti a invencie, spravidla trvala približne dvadsať minút. Krátke inštrumentálne intro skladby prechádzalo do improvizácie na tomoch a kotloch. Bonzo pritom varioval tempo a rytmus skladby, zabával sa vyludzovaním zvukov a rytmických motívov pomocou paličiek i pästí, prípadne dlaní. Jedinečná lahôdka pre odborníkov i laikov. Zvyšok kapely si medzi tým doprial cikpauzu.
ZVUK
Spievať ódy na Bonhamovo brutálne hromobitie by bolo nosením dreva do lesa, no spomínať naň a nepripomenúť jeho priekopnícky sound by bolo trestuhodné. Sotva ale možno oddeliť jedno od druhého. Bonzo prenášal obrovskú silu svojich paží a nôh do svojich bicích a vôbec ich pritom nešetril. Jeho technik, Jeff Ochletree, ktorý absolvoval s Led Zeppelin v sedemdesiatych rokoch dve turné, konštatoval „Bonzove bicie zneli skvelo na pódiu i v štúdiu. Dôvodov bolo niekoľko: skvelý výkon hráča, správny spôsob umiestnenia mikrofónov a nahrávanie v „živých“ priestoroch – nahrával v štúdiách s vysokým stropom, drevenou podlahou a množstvom akustických odrazových plôch.“ Zvukový majster Eddie Kramer, ktorý často nahrával s Bonzom, mu nevnucoval svoj koncept, ale prijal a rozvinul ten Bonzov. V snahe autenticky zachytiť jeho divoký, razantný štýl, volil optimálny pomer medzi kontaktným a priestorovým snímaním, pričom umiestnil mikrofóny relatívne ďaleko od bicích, aby dosiahol priestorový, dunivý zvuk. Bonzo používal rezonančnú blanu veľkého bubna bez otvoru, pričom bol „kopák“ snímaný dvoma mikrofónmi: jedným v strede blany a druhým bližšie k okraju bubna. Osobitou kapitolou je tlmenie (muffling). Bonzo takmer úplne vylúčil používanie „dusítok“, tlmiacich rezonanciu blán. Blany na veľkom bubne netlmil vôbec, výnimočne na to používal nastrihaný novinový papier. Keď jeho technik Jeff Ochletree raz menil blany a zabudol vložiť novinový papier do „kopáka“, Bonzovi sa zvuk bubna zapáčil a konštatoval, že znie dobre. Jeff poznamenal, že zabudol dať do bubna noviny, načo Bonzo zareagoval tak, že naňho zazrel ako diabol a povedal „Začínaš určovať pravidlá, čo?“ Bez ohľadu na značku a typ bicích, blán, činel, spôsob ladenia a snímania zvuku bicích, rozhodujúcim faktorom bol Bonzo sám. Bol exaktným dôkazom, že skutočný muzikant tvorí svoj, autentický a nezameniteľný sound. Bonzo si ho zobral so sebou do hrobu a všetci jeho napodobovatelia boli a sú málo úspešní. Ale Bonzo napriek tomu, že už 28 rokov nie je medzi živými, ostal medzi nami vo svojich nahrávkach. Dovolím si parafrázovať komunistických ideológov a pozmeniť ich slogan o nesmrteľnosti: vďaka svojmu bubeníckemu kumštu je Bonzo večne živý.
Nedožité šesťdesiatiny bubeníckeho hromotĺka
John Henry Bonham, prezývaný Bonzo, sa narodil 31. mája 1948 v anglickom meste Redditch, grófstvo Worcestershire. Hre na bicie nástroje sa začal venovať už v detstve. Ako päťročný si postavil „sadu“ z plechoviek od kávy a napodobňoval svoje vtedajšie idoly – Gene Krupu a Buddy Ritcha. Keď mal desať rokov, jeho matka (Boh jej žehnaj za to rozhodnutie) mu kúpila jeho prvý malý bubon (alebo ak chcete „rytmičák“, prípadne „šroťák“, eventuálne „virbel“). V pätnástich už mlátil do svojej prvej ozajstnej sady značky Premier. Mimochodom, solídne hudobné vzdelanie sa mu vyhlo, ale pri jeho talente to nemožno považovať za handycap.
V detstve a mladosti neprejavoval veľký záujem o štúdium. Na jednom z jeho prvých školských vysvedčení pedagóg formuloval hodnotenie „skončí buď ako zametač, alebo ako milionár“. Veľmi trefné a jasnozrivé. Našťastie pre Bonhama, správne bolo „B“. Po ukončení štúdia na Wiltan House Public School pracoval v otcovej stavebnej firme ako robotník a zároveň hrával s rôznymi miestnymi kapelami (Terry Webb and the Spiders, The Nicky James Movement, The Blue Star Trio, The Senators, A Way of Life, Crawling King Snakes so spevákom Robertom Plantom, The Nicky James Movement, Steve Brett and The Mavericks, Band of Joy - opäť s Plantom). Od roku 1968 sa živil hrou na bicie ako profík, ale spočiatku to nebol ktovieako výnosný biznis. Hral v doprovodnej skupine amerického speváka menom Tim Rose, ale jeho kredit stúpal a poškuľovali po ňom aj Joe Cocker a Chris Farlowe. Neboli jediní. Keď Robert Plant a Jimmy Page hľadali bubeníka do novovznikajúcej kapely, postavenej na základoch rozpadnutých Yardbirds, Plant si spomenul na excelentného hromotĺka, s ktorým sa v minulosti stretol v kapele Band of Joy. Bol to John Bonham.
KAPELA
Bonham týmto nápadom nebol vôbec nadšený. Honorár 40 libier týždenne za účinkovanie v kapele Tima Rosea mu pripadal v porovnaní s ponukou od Pagea a Planta ako onen známy vrabec v hrsti. Úlohy uloviť Bonhama sa ujal nový manažér kapely Peter Grant, bezmála dvojmetrový valibuk, ktorý nerozumel slovnému spojeniu „nedá sa“. Page a Grant nakoniec Bonhama dostrkali k rozhodnutiu prijať ponuku na spoluprácu a vznik kapely bol na dosah ruky. Post basgitaristu obsadil výnimočne talentovaný muzikant John Paul Jones. Hneď prvá skúška v malom londýnskom štúdiu na Gerrard Street naznačila obrovský potenciál zoskupenia. Repertoár vznikol v krátkom čase a kapela vyrazila na prvé turné po Škandinávii pod názvom New Yardbirds. Onedlho nato sa rozhodli zmeniť si názov na Led Zeppelin. Rozpisovať podrobnú históriu Led Zeppelin by bolo asi zbytočné. Bola to kráľovská jazda štyroch rockerov, ktorí sa stali ikonami hardrocku a hviezdami prvej svetovej veľkosti. Záujemcom odporúčam publikáciu A celebration z pera Dave Lewisa (Champagne avantgarde, Bratislava 1994) alebo Schody do nebe: Led Zeppelin bez cenzury autorov Richarda Colea a Riacharda Trubo (Volvox globator, Praha 1998). Príbeh skupiny Led Zeppelin je príbehom ako vystrihnutým podľa šablóny „sex, drogy a rock & roll“, pričom v prípade Johna Bonhama zohral svoju rolu okrem drog hlavne alkohol. V lekárskej správe o jeho smrti bolo uvedené, že zomrel na otravu alkoholom po požití štyridsiatich štandardných odmeriek vodky (0,8 litra) v priebehu dvanástich hodín a následným zadusením vlastnými zvratkami v spánku. Stalo sa to 25. septembra 1980. Mal tridsaťdva rokov. Smrť Johna Bonhama znamenala zánik skupiny Led Zeppelin. Napriek fámam, že na miesto bubeníka v kapele kandidujú takí borci ako Cozy Powell, Carl Palmer, Aynsley Dunbar, Carmine Appice, Barriemore Barlow, Simon Kirke, či Bev Bevan, pokračovanie činnosti bolo pre zvyšok kapely nepredstaviteľné. Bonzova smrť bola nenahraditeľnou stratou. 4. decembra 1980 Led Zeppelin uverejnili tlačové vyhlásenie: „Radi by sme dali na vedomie, že strata nášho vzácneho priateľa a hlboká úcta k jeho rodine spoločne s vedomím nerozlučnej jednoty, ktorú zdieľame s našim manažérom, nás viedli k rozhodnutiu, že nemôžeme ďalej pokračovať“.
Jedinečnou prezentáciu originálnej a virtuóznej hry boli Bonzove sóla na bicích, pravidelná súčasť koncertných show skupiny Led Zeppelin. Bonzove sólo bolo spravidla súčasťou skladby Moby Dick z druhého albumu Zepelínov. Táto skladba patrila do koncertného repertoáru od novembra 1969 až do roku 1977. V roku 1975 Bonzo doplnil do sóla motív zo skladby Whole Lotta Love, ktorý hral na elektronicky snímaných tympanoch. Dĺžka exhibície kolísala podľa Bonzovej chuti a invencie, spravidla trvala približne dvadsať minút. Krátke inštrumentálne intro skladby prechádzalo do improvizácie na tomoch a kotloch. Bonzo pritom varioval tempo a rytmus skladby, zabával sa vyludzovaním zvukov a rytmických motívov pomocou paličiek i pästí, prípadne dlaní. Jedinečná lahôdka pre odborníkov i laikov. Zvyšok kapely si medzi tým doprial cikpauzu.
ZVUK
Spievať ódy na Bonhamovo brutálne hromobitie by bolo nosením dreva do lesa, no spomínať naň a nepripomenúť jeho priekopnícky sound by bolo trestuhodné. Sotva ale možno oddeliť jedno od druhého. Bonzo prenášal obrovskú silu svojich paží a nôh do svojich bicích a vôbec ich pritom nešetril. Jeho technik, Jeff Ochletree, ktorý absolvoval s Led Zeppelin v sedemdesiatych rokoch dve turné, konštatoval „Bonzove bicie zneli skvelo na pódiu i v štúdiu. Dôvodov bolo niekoľko: skvelý výkon hráča, správny spôsob umiestnenia mikrofónov a nahrávanie v „živých“ priestoroch – nahrával v štúdiách s vysokým stropom, drevenou podlahou a množstvom akustických odrazových plôch.“ Zvukový majster Eddie Kramer, ktorý často nahrával s Bonzom, mu nevnucoval svoj koncept, ale prijal a rozvinul ten Bonzov. V snahe autenticky zachytiť jeho divoký, razantný štýl, volil optimálny pomer medzi kontaktným a priestorovým snímaním, pričom umiestnil mikrofóny relatívne ďaleko od bicích, aby dosiahol priestorový, dunivý zvuk. Bonzo používal rezonančnú blanu veľkého bubna bez otvoru, pričom bol „kopák“ snímaný dvoma mikrofónmi: jedným v strede blany a druhým bližšie k okraju bubna. Osobitou kapitolou je tlmenie (muffling). Bonzo takmer úplne vylúčil používanie „dusítok“, tlmiacich rezonanciu blán. Blany na veľkom bubne netlmil vôbec, výnimočne na to používal nastrihaný novinový papier. Keď jeho technik Jeff Ochletree raz menil blany a zabudol vložiť novinový papier do „kopáka“, Bonzovi sa zvuk bubna zapáčil a konštatoval, že znie dobre. Jeff poznamenal, že zabudol dať do bubna noviny, načo Bonzo zareagoval tak, že naňho zazrel ako diabol a povedal „Začínaš určovať pravidlá, čo?“ Bez ohľadu na značku a typ bicích, blán, činel, spôsob ladenia a snímania zvuku bicích, rozhodujúcim faktorom bol Bonzo sám. Bol exaktným dôkazom, že skutočný muzikant tvorí svoj, autentický a nezameniteľný sound. Bonzo si ho zobral so sebou do hrobu a všetci jeho napodobovatelia boli a sú málo úspešní. Ale Bonzo napriek tomu, že už 28 rokov nie je medzi živými, ostal medzi nami vo svojich nahrávkach. Dovolím si parafrázovať komunistických ideológov a pozmeniť ich slogan o nesmrteľnosti: vďaka svojmu bubeníckemu kumštu je Bonzo večne živý.
Peter „Yulo“ Gogola
