Speváčka, textárka a basgitaristka Shina pôsobí vo dvojici s Danielom Salontayom už jedenástu sezónu. Napriek nepriazni rádií, ktoré ich vytrvalo ignorujú, stali sa Longital najzaujímavejším pojmom domácej alternatívnej scény. Jana „Shina“ Lokšenicová je zároveň zakladateľkou a prevádzkovateľkou úspešného vydavateľstva Slnko Records. O tom, že jej vplyv na domácu scénu je citeľný aj prostredníctvom vkusnej vydavateľskej dramaturgie a profesionálneho prístupu, svedčí Cena za prínos slovenskej populárnej hudbe, ktorú spolu s ďalšími dvoma lejblami - Hevhetia a Deadred Records - získala pri tohtoročnom udeľovaní Radio_Head Awards.



Ktorý moment v živote považujete za odrazový mostík vašej kariéry?
Rozhodnutie v roku 2000 venovať sa už len hudbe a nerobiť iné náhradné práce.

Longital sa na našej alternatívnej scéne radí k tomu najlepšiemu. Kde je podľa vás hranica, ktorá oddeľuje alternatívu od komercie?
Komerčné veci sa hádam robia kvôli zisku, ale samozrejme, produkt musí byť dobrý, lebo by sa ináč nepredal. Alternatívna scéna je ako taký pokusný skleník na všelijaké nové obsahy, nové spôsoby prevedenia, nové zvuky, čokoľvek. Niektorí tvorcovia nestoja vôbec o to, aby sa do ich experimentovania peniaze miešali, lebo majú pocit, že by to proces poškodilo. Ide im o to, aby sa nakoniec ich veci dostali k ľuďom, tí ich ocenili a prípadne si ich kúpili, ale nie je to prvotný zámer. Tam niekde sme, stále experimentujeme, ale peniazom sa nebránime.

Od prvého albumu Dlhých Dielov už uplynul nejaký ten piatok. Neletí vaše auto príliš veľkou rýchlosťou? Aký máte pocit z bavorákov, ktoré ste počas rokov predbehli, aj keď kubatúra vášho vozidla vás k tomu vôbec nepredurčovala?
My hlavne jazdíme vlakmi, a teda s inými autami nesúťažíme. Myslím, že ideme tak nejako primerane, nemám pocit, že by sme nestačili vnímať, čo sa deje okolo, práveže v tých vlakoch je veľa času a fungujú ako prirodzený spomaľovač. Keď sadneme do vlaku, síce všetko letí okolo, ale my sa paradoxne zastavíme. Vždy si pomyslím, že je obrovský dar, mať niekoľko hodín denne len sám pre seba, nič nerobiť a len sa dívať ako letí ten rýchly svet okolo. A s tým nejako súvisí aj desať rokov, čo máme za sebou. Boli rýchle a intenzívne, ale až tak nás to neunavilo.

Často koncertujete, nakoľko je to vyčerpávajúce?
Našli sme si príjemný spôsob ako to celé zvládať. Má to veľa spoločného s organizáciou času a so životosprávou. Takže nakoniec na cesty sa vždy tešíme a hranie bolo a aj je nabíjajúce. Čo je trochu vyčerpávajúce, je celé naplánovať a zorganizovať ten čas medzi. To práve riešime.

Vaše texty sú čisté i úprimné, ale nájsť sa v nich je dosť náročné. Uvedomujete si pri písaní, že porozumieť im nebude pre poslucháča jednoduché?
Texty ku mne prídu, či sa mi páči alebo nie a mojou úlohou je čo najlepšie ich podať ďalej. Niekedy sú aj pre mňa samú záhadou a tým, že ich denne spievam, sa mi odkrýva ich význam. Je to ako nejaká hra, ktorú so mnou niekto hrá. Niekedy sa v tom, čo chcem povedať, vyznám celkom dobre, niekedy mi to dôjde až po čase.

Považujete spätnú väzbu zo strany poslucháčov za najväčšiu satisfakciu vášho autorského úsilia?
Zo začiatku bolo pre mňa najväčšou satisfakciou, keď som vôbec dokázala hudbu a texty zachytiť a pretvoriť do niečoho, čo sa mne samej páči. Neskôr, keď mi to už išlo ľahšie, začala som pozerať okolo seba, či aj niekto iný je tým nadšený. Niekedy je, niekedy nie je, toto je ale veľmi premenlivé a nestále, keby som mala svoju tvorbu opierať o toto, dlho by som nevydržala. A niekedy to cítim ako svoju povinnosť, skrátka mi tento druh činnosti bol pridelený a musím sa mu venovať, či sa to ľuďom páči alebo nie. A skúšala som aj nerobiť - a to bolo najťažšie. Ako keby som nežila svoj pravý život. Niečo také.

Myslíte si, že je veľa tých, ktorí sú odhodlaní žiť radostne so všetkými skúškami a prekážkami, ktoré sú pred nich postavené?
Jediné, podľa mňa, s čím majú ľudia naozaj problém, je žiť radostne, nech sa deje čo sa deje. Skúšky a prekážky tu vždy boli a budú, neexistuje niečo, akože teraz vyriešim toto a už bude všetko OK. A aj môj problém je nepripúšťať si celú túto hru príliš k telu. Pozerať sa na všetko z nadhľadu a robiť si svoje. Tých, ktorí to dokážu je málo, pre nás ostatných je to výzva.

Vaša interpretácia a prednes pôsobia presvedčivo. Existuje nejaká emócia, ktorá vám robí problém?
Sama sebe si pripadám skôr triezva a viac než emócie mi niekedy robí problém vypnúť rozum, ktorý sa stále do všetkého pletie, hodnotí a posudzuje. Umelecký prednes môže byť naozaj silný vtedy, keď sa mi to podarí.

Aká je Shina v súkromí?
Varí, veľa číta, veľa chodí, štrikuje, je v záhrade, má okolo seba mačky.

Každý má svoj vytúžený sen. Aký je ten váš?
To sa mení. Kedysi som sa chcela venovať hudbe, lebo som nemohla. Mala som sen venovať sa jej naplno a zarobiť si tým na živobytie. To sa mi podarilo a teraz nemám ďalší sen tohto druhu, som spokojná. Volá ma však les a to dosť intenzívne, ale ešte neviem, čo to presne znamená. Chcela by som asi tráviť oveľa viac času mimo civilizácie v neporušenej prírode a v tichu. Ale to bude asi tým, že teraz trávim väčšinu času v mestách, s množstvom nových a rôznych ľudí. Pripadám si niekedy preplnená.

Róbert Buček

Tags: rozhovor