MILOŠ ŽELEZŇÁK
07.06.2012 Filed in: Recenzie
Blue (Ž ako Že blues)
Hevhetia
Púšťam si prvú skladbu a hneď je mi jasné: tomu chlapovi niet pomoci. Koľko len skvelých rád dostal od všelijakých rádiových odborných spúšťačov plejlistov (než ho svinským krokom hnali z rádií aj s jeho ponúkanými cédečkami)! Žiadnu si nevzal k srdcu – zostal samosvoj, príliš takýto, málo onaký. Nepoučiteľný. Už len ten sprostý názov albumu! A prvá skladba, ktorou poučenejší obvykle vysielajú ústretový pozdrav, mu znie ako po opici rozšantená nástupová fanfára hereckého súboru nejakého avantgardného podzemného divadielka... no uznajte! Áno, mal pred desiatimi rokmi takú chvíľu, keď to vyzeralo, že by sa s ním dalo aj do rádií – album Ďalšia pieseň o láske (2002, apa). Nahral ho, ako keď sa holič opýta zákazníka: ako si to pán bude želať? a ukáže krásny vzorkovník. Od prvej titulnej piesne s gitarami ostro jedovatými ako od Magic bandu Kapitána Hovädzieho srdca, cez efektne vyleštené world-etno s hosťujúcim Kuricom, nemenej efektným a efektívnym džezovým Lipom, milo starogrúlivým rytmendbluesovým vlkom Barinom až, povedzme, po chytľavé, takmer popové Šarkany s Josifoskou. Už-už to vyzeralo, že Železňák začína šípiť, kde najbližšie je sever. Lenže na ďalšom albume Rusnacké (Hevhetia 2008) z tej pekne naznačenej cesty zišiel. Zase len to jeho pidlikanie na bendžá, mandolíny a všelijaké iné buzuluki, džezovo aj ináč poprekrúcaných čudesných melódií... ešte k tomu rusnackých... no uznajte! Toto do plejlistov ani omylom! Ozvali sa vtedy, pravda, všelijaké holosy, najmä z východu republiky, že oj, dobré, zaujímavé, hlboké!, aj že „hodnoverný vokál“ má tento humenský rodák Železňák, ale ináč nepoužiteľné. Pre slovenské rádiá rozhodne.
A čo teda na novom Železňákovom albume?, opýtajme sa už normálne a kašlime na rádiových špecialistov. Zrejmá je tu na prvé počutie jedna vec: Miloš-spevák odhodil zábrany a rozhodol sa spoliehať len na svoj muzikantský, šťúply, syčivý hlas-nehlas (čo ťa popáli). Sám o ňom hovorí ako o „nevýkonnom, s dvojtónovým rozsahom“, čo je isteže trochu nadsádzka, ale keby sa dával Aurel za nevšednú spevácku odvahu, nemohol by ho minúť. Lebo niečo také nebrúsené sa v slovenskej hudbe, a tuším ani v českej, bežne počuť nedá. Ten hlások vás spočiatku dráždi, doslova až v krku, ale počúvajte ho dlhšie v celom tom obkľúčení – a ste chytení. Určite napríklad pri štvrtej piesni Je to vždy jednoduché a pri šiestom Majáku už celkom iste aj vy, najodolnejší. Dôležité je totiž, ako ten antispev ladí so všetkým ostatným na albume. Napríklad so silnými, no jazykovo aj ináč hravými textami Štefana Baláža z Humenného, ktorý patrí a vždy patril medzi najužšiu pesničkársku textársku špičku – určite už odvtedy, čo som ho počul hrať na Martinskom folkfóre so Železňákom v duu PVC Huba. Má výrazný rukopis – Saponát boží – a práve jeho jemne ironické texty skvele ladia s ľahkým Milošovým speváckym odstupom i s hravým muzikantstvom celej kapely – miniatúra Mesačné blues.
Blues (Ž ako Že blues) je kvalitný album naplnený džezovo a bluesovo ladenými pesničkami so skvelými textami, zahratý výbornými muzikantmi. Miloš Železňák, vychytený, omnipotentný multiinštrumentalista, ktorého výnimočné kvality ocenili všetci, čo s ním kedy hrali – jednoduchšie by bolo asi vymenovať, s kým na Slovensku nehral - je až nápadne nenápadná, ale o to významnejšia postava slovenskej hudby. Týmto albumom akoby chcel utvrdiť aj seba, že byť iný než samosvoj nemá cenu. Svätá pravda!
Hevhetia
Púšťam si prvú skladbu a hneď je mi jasné: tomu chlapovi niet pomoci. Koľko len skvelých rád dostal od všelijakých rádiových odborných spúšťačov plejlistov (než ho svinským krokom hnali z rádií aj s jeho ponúkanými cédečkami)! Žiadnu si nevzal k srdcu – zostal samosvoj, príliš takýto, málo onaký. Nepoučiteľný. Už len ten sprostý názov albumu! A prvá skladba, ktorou poučenejší obvykle vysielajú ústretový pozdrav, mu znie ako po opici rozšantená nástupová fanfára hereckého súboru nejakého avantgardného podzemného divadielka... no uznajte! Áno, mal pred desiatimi rokmi takú chvíľu, keď to vyzeralo, že by sa s ním dalo aj do rádií – album Ďalšia pieseň o láske (2002, apa). Nahral ho, ako keď sa holič opýta zákazníka: ako si to pán bude želať? a ukáže krásny vzorkovník. Od prvej titulnej piesne s gitarami ostro jedovatými ako od Magic bandu Kapitána Hovädzieho srdca, cez efektne vyleštené world-etno s hosťujúcim Kuricom, nemenej efektným a efektívnym džezovým Lipom, milo starogrúlivým rytmendbluesovým vlkom Barinom až, povedzme, po chytľavé, takmer popové Šarkany s Josifoskou. Už-už to vyzeralo, že Železňák začína šípiť, kde najbližšie je sever. Lenže na ďalšom albume Rusnacké (Hevhetia 2008) z tej pekne naznačenej cesty zišiel. Zase len to jeho pidlikanie na bendžá, mandolíny a všelijaké iné buzuluki, džezovo aj ináč poprekrúcaných čudesných melódií... ešte k tomu rusnackých... no uznajte! Toto do plejlistov ani omylom! Ozvali sa vtedy, pravda, všelijaké holosy, najmä z východu republiky, že oj, dobré, zaujímavé, hlboké!, aj že „hodnoverný vokál“ má tento humenský rodák Železňák, ale ináč nepoužiteľné. Pre slovenské rádiá rozhodne.
A čo teda na novom Železňákovom albume?, opýtajme sa už normálne a kašlime na rádiových špecialistov. Zrejmá je tu na prvé počutie jedna vec: Miloš-spevák odhodil zábrany a rozhodol sa spoliehať len na svoj muzikantský, šťúply, syčivý hlas-nehlas (čo ťa popáli). Sám o ňom hovorí ako o „nevýkonnom, s dvojtónovým rozsahom“, čo je isteže trochu nadsádzka, ale keby sa dával Aurel za nevšednú spevácku odvahu, nemohol by ho minúť. Lebo niečo také nebrúsené sa v slovenskej hudbe, a tuším ani v českej, bežne počuť nedá. Ten hlások vás spočiatku dráždi, doslova až v krku, ale počúvajte ho dlhšie v celom tom obkľúčení – a ste chytení. Určite napríklad pri štvrtej piesni Je to vždy jednoduché a pri šiestom Majáku už celkom iste aj vy, najodolnejší. Dôležité je totiž, ako ten antispev ladí so všetkým ostatným na albume. Napríklad so silnými, no jazykovo aj ináč hravými textami Štefana Baláža z Humenného, ktorý patrí a vždy patril medzi najužšiu pesničkársku textársku špičku – určite už odvtedy, čo som ho počul hrať na Martinskom folkfóre so Železňákom v duu PVC Huba. Má výrazný rukopis – Saponát boží – a práve jeho jemne ironické texty skvele ladia s ľahkým Milošovým speváckym odstupom i s hravým muzikantstvom celej kapely – miniatúra Mesačné blues.
Blues (Ž ako Že blues) je kvalitný album naplnený džezovo a bluesovo ladenými pesničkami so skvelými textami, zahratý výbornými muzikantmi. Miloš Železňák, vychytený, omnipotentný multiinštrumentalista, ktorého výnimočné kvality ocenili všetci, čo s ním kedy hrali – jednoduchšie by bolo asi vymenovať, s kým na Slovensku nehral - je až nápadne nenápadná, ale o to významnejšia postava slovenskej hudby. Týmto albumom akoby chcel utvrdiť aj seba, že byť iný než samosvoj nemá cenu. Svätá pravda!
Gaco Novomesský
