Duran Duran
07.06.2012 Filed in: Reportáž
Žiť a prežiť v obyčajnom svete
Veľmi dobrý koncert. Skvelý zážitok. Intenzívna, vrúcna energia. Sexy Simon. Radosť z toho, že sme tu a teraz. To sú hlavné a celkové dojmy z koncertu Duran Duran v bratislavskej hale Incheba Expo Aréne.
Najprv bolo treba prečkať vystúpenie predkapely Lavagance, ktorá predviedla jednoduchučký, pompézne sa tváriaci rock s občasným presahom do akéhosi cosmo-disca. Členovia skupiny však mali zo svojej hry očividne veľkú radosť.
Potom si bolo treba počkať asi trištvrte hodiny, kým sa objavili Durani: mimoriadne dobre vyzerajúci Simon Le Bon (spev), ako vždy vyumelkovaný a vytrblietaný Nick Rhodes (klávesy), bývalý hlavný idol dievčat John Taylor (basová gitara), stále rovnaký, najjednoduchší a najnenápadnejší zo skupiny Roger Taylor (bicie), gitarista Dom Brown, saxofonista Simon Willescroft a podporná speváčka, čierna kráska Anna Ross.
Nástup Duran Duran na scénu sprevádzala hudba z playbacku, no krátko nato sa už začalo hrať naozaj a hralo sa po celý čas, temperamentne a bez jediného hluchého miesta. Vyvážene sa striedali staré hity s pesničkami z posledného albumu. Začalo to úplne prvým hitom skupiny Planet Earth z roku 1978. Je zaujímavé, že táto pieseň dnes, po viac než tridsiatich rokoch, pôsobí veľmi aktuálne, priam environmentalisticky a ako zahájenie tohto koncertného programu vpodstate naznačila, o čo pôjde: o prepojenie nás všetkých na tomto svete, v tejto prítomnej chvíli.
Príjemným prekvapením bola prastará inštrumentálka Tiger Tiger (lahôdka pre mňa, keďže mojím obľúbencom zo skupiny v čase, keď som ešte bola fanatická duranistka, bol Nick Rhodes s jeho klávesami; vždy si pri nej spomeniem aj na báseň Williama Blakea Tiger...). Skladba, ktorá vtedy v dávnej minulosti prezradila, aký umelecký potenciál má Duran Duran; žiaľ, neskôr si do jeho hĺbky dovolili načrieť len pri projekte Arcadia. Simon v osemdesiatych rokoch otvorene vyhlásil: „Vzdali sme sa myšlienky robiť skutočné umenie. Ide nám o zábavu a tanečnú hudbu.“ (voľný citát)
Nick Rhodes na mňa chvíľu nato urobil dojem miniprednáškou o Egonovi Schielem (Nicka som v puberte milovala nielen kvôli klávesom, ale aj kvôli jeho záujmu o výtvarné umenie – a iste aj kvôli jeho androgýnnemu vzhľadu), na čo žiaľ tí fanúšikovia, ktorých buď obrazy a šialení umelci nebavia, alebo nerozumejú po anglicky, nemali nervy a takmer ho vypískali. A Nick chcel povedať len toľko, že netušil, že Bratislava je tak blízko Viedne a Českého Krumlova, s ktorými bol výrazne spojený život Egona Schieleho, expresionistického maliara, ktorý bol po mnohých škandáloch odsúdený za pedofíliu (Nick to nazval slušnejšie, len ako „problémy s dievčatami“). Zaujímavejšia však bola Nickova zmienka o tom, že vraj so Simonom chceli natočiť v Českom Krumlove videoklip, ale napokon sa k tomu nedostali. Škoda, že o tom nepovedal viac, napríklad k akej pesničke mal byť. Český Krumlov je každopádne úchvatné mestečko a niet divu, že dvom umelecky založeným členom DD učarilo.
Slovné prejavy mal, samozrejme, aj frontman Simon. Pred skladbou Ordinary World nám všetkým pripomenul, že nie všade na svete sa majú ľudia dobre a že nik nechce bojovať ani zápasiť o prežitie – každý si chce žiť len svoj obyčajný život. Svätá pravda a krásna pieseň.
V ten večer Simon dvakrát vošiel medzi ľudí s mikrofónom, prvýkrát vybral mladíka, ktorý mal predspievať jednoduchý popevok na úvod Reflexu. V závere koncertu po predstavení ostatných členov DD opäť vstúpil do publika a vybral peknú dlhovlasú dámu, aby predstavila ona jeho.
Obecenstvo tvorila vo výraznej väčšine stredná generácia, ktorá prežívala s hudbou Duranu roky dospievania v osemdesiatych rokoch. Podarenou výnimkou bolo malé dievčatko na otcových pleciach, ktoré takmer všetky pesničky oduševnene odspievalo.
Z technického hľadiska mi trochu vadilo, že spev dosť zanikal v dunení basy a bubnov. Keďže Simon Le Bon má veľmi pekný hlas, spieva v pomerne širokej škále a pesničky Duranu sú výrazne melodické, žiadalo by sa, aby hudba spev skôr podfarbovala, než prehlušovala. (Kvalita zvuku v sále sa líšila v závislosti od miesta posluchu možno výraznejšie, ako u iných produkcií, ktoré sme tu už mali možnosť vidieť. Pozn. red.) Podstatnejšie ako technická stránka však bolo, že tieto slávne pop-idoly sa do ničoho nesilili, pôsobili uvoľnene a úprimne. Prekvapilo ma, keď som sa po koncerte dozvedela, že Simon bol chorý (prechladnutý) – vôbec to na ňom nebolo poznať. Bol v skvelej forme, pôsobil veľmi sexy a celkovému dobrému dojmu len pridalo, že niekdajšie tanečné pohyby dôstojne minimalizoval. Zato John nevyzeral najlepšie. Bývalý oficiálne najväčší krásavec skupiny sa s pribúdajúcim vekom podobá tak trochu na vysušenú múmiu s divne vyčesanými vlasmi. Okrem toho sa celý čas trochu nepríčetne usmieval od ucha k uchu. A Roger mal pri bicích plyšovú žabku, zrejme symbol svojej starej prezývky Froggy (žabiak).
Atmosféru celý čas dotvárali pekné, pomerne jednoduché svetelné efekty, občasné premietanie na tri menšie plátna umiestnené vedľa seba – žiadna príliš pompézna show, ale pôsobivý a vkusný vizuálny zážitok.
Celé vystúpenie bolo jednou veľkou radostnou oslavou a zábavou. Duran Duran nám naozaj odovzdali posolstvo „teraz“ (povinné čítanie: Eckhart Tolle, Sila prítomného okamihu), radosti zo života, ocenenia toho, že sme všetci (ešte stále) tu, na tomto úžasnom svete, relatívne zdraví a vpodstate sa majúci dobre. Pri Sunrise som doslova cítila slnko a nádej, nech to znie akokoľvek banálne.
Nečakaný bol prechod hymny The Wild Boys do Relaxu od Frankie Goes to Hollywood. Nedá sa povedať, že by išlo o cover verziu, keďže to znelo perfektne identicky s originálom (vrátane Simonovho hlasu). Mne osobne sa to veľmi páčilo. Relax potom opäť prešiel do refrénu Wild Boys. Ďalší hit Notorious, uvedený Simonom ako „something funky, funky, funky“, mal skvelý drive a dokázal, aké výborné to bolo vždy, keď Duran Duran využili saxofón. Škoda, že tak nespravili v najnovšej tvorbe.
Čo sa týka najnovšej tvorby, piesne z All you Need is Now som na živom vystúpení vedela oceniť oveľa viac ako doma z CD. Baladická Before the Rain a tajomná The Man Who Stole a Leopard sú z môjho pohľadu na tomto albume to najlepšie. Titulná skladba je silnejšia textovým posolstvom než samotnou hudbou a Girl Panic nie je hudobne zaujímavá vôbec.
Zo starších vecí treba ešte spomenúť nádherne živočíšnu (samozrejme na poetický a slušný novoromantický spôsob) Hungry Like the Wolf, bondovskú A View to a Kill a „natiahnutú“ verziu Girls on Film, venovanú predstavovaniu kapely v záverečnej časti vystúpenia. Pri tej príležitosti venoval Simon Johnovi asi trojminútový popevok „Play the fucking base, John!“ Popovému Duranu však tento tón moc nesadol (podobne ani Johnove, zvláštnymi obrazcami potetované ramená).
Trochu rázne pôsobilo ukončenie celého koncertu. Po predstavení kapely, ktoré bolo zároveň rozlúčkou, sa ešte zahralo tanečné Rio – a dosť. Svetlá zhasli, jasne hovoriac, že žiadne vytlieskavanie by nemalo šancu. Toto bol asi jediný neveľmi sympatický moment celého koncertu, náznak, že napriek všetkému tomu ostatnému pozitívnemu ide predsa len hlavne o show-business...
Veľmi dobrý koncert. Skvelý zážitok. Intenzívna, vrúcna energia. Sexy Simon. Radosť z toho, že sme tu a teraz. To sú hlavné a celkové dojmy z koncertu Duran Duran v bratislavskej hale Incheba Expo Aréne.
Najprv bolo treba prečkať vystúpenie predkapely Lavagance, ktorá predviedla jednoduchučký, pompézne sa tváriaci rock s občasným presahom do akéhosi cosmo-disca. Členovia skupiny však mali zo svojej hry očividne veľkú radosť.
Potom si bolo treba počkať asi trištvrte hodiny, kým sa objavili Durani: mimoriadne dobre vyzerajúci Simon Le Bon (spev), ako vždy vyumelkovaný a vytrblietaný Nick Rhodes (klávesy), bývalý hlavný idol dievčat John Taylor (basová gitara), stále rovnaký, najjednoduchší a najnenápadnejší zo skupiny Roger Taylor (bicie), gitarista Dom Brown, saxofonista Simon Willescroft a podporná speváčka, čierna kráska Anna Ross.
Nástup Duran Duran na scénu sprevádzala hudba z playbacku, no krátko nato sa už začalo hrať naozaj a hralo sa po celý čas, temperamentne a bez jediného hluchého miesta. Vyvážene sa striedali staré hity s pesničkami z posledného albumu. Začalo to úplne prvým hitom skupiny Planet Earth z roku 1978. Je zaujímavé, že táto pieseň dnes, po viac než tridsiatich rokoch, pôsobí veľmi aktuálne, priam environmentalisticky a ako zahájenie tohto koncertného programu vpodstate naznačila, o čo pôjde: o prepojenie nás všetkých na tomto svete, v tejto prítomnej chvíli.
Príjemným prekvapením bola prastará inštrumentálka Tiger Tiger (lahôdka pre mňa, keďže mojím obľúbencom zo skupiny v čase, keď som ešte bola fanatická duranistka, bol Nick Rhodes s jeho klávesami; vždy si pri nej spomeniem aj na báseň Williama Blakea Tiger...). Skladba, ktorá vtedy v dávnej minulosti prezradila, aký umelecký potenciál má Duran Duran; žiaľ, neskôr si do jeho hĺbky dovolili načrieť len pri projekte Arcadia. Simon v osemdesiatych rokoch otvorene vyhlásil: „Vzdali sme sa myšlienky robiť skutočné umenie. Ide nám o zábavu a tanečnú hudbu.“ (voľný citát)
Nick Rhodes na mňa chvíľu nato urobil dojem miniprednáškou o Egonovi Schielem (Nicka som v puberte milovala nielen kvôli klávesom, ale aj kvôli jeho záujmu o výtvarné umenie – a iste aj kvôli jeho androgýnnemu vzhľadu), na čo žiaľ tí fanúšikovia, ktorých buď obrazy a šialení umelci nebavia, alebo nerozumejú po anglicky, nemali nervy a takmer ho vypískali. A Nick chcel povedať len toľko, že netušil, že Bratislava je tak blízko Viedne a Českého Krumlova, s ktorými bol výrazne spojený život Egona Schieleho, expresionistického maliara, ktorý bol po mnohých škandáloch odsúdený za pedofíliu (Nick to nazval slušnejšie, len ako „problémy s dievčatami“). Zaujímavejšia však bola Nickova zmienka o tom, že vraj so Simonom chceli natočiť v Českom Krumlove videoklip, ale napokon sa k tomu nedostali. Škoda, že o tom nepovedal viac, napríklad k akej pesničke mal byť. Český Krumlov je každopádne úchvatné mestečko a niet divu, že dvom umelecky založeným členom DD učarilo.
Slovné prejavy mal, samozrejme, aj frontman Simon. Pred skladbou Ordinary World nám všetkým pripomenul, že nie všade na svete sa majú ľudia dobre a že nik nechce bojovať ani zápasiť o prežitie – každý si chce žiť len svoj obyčajný život. Svätá pravda a krásna pieseň.
V ten večer Simon dvakrát vošiel medzi ľudí s mikrofónom, prvýkrát vybral mladíka, ktorý mal predspievať jednoduchý popevok na úvod Reflexu. V závere koncertu po predstavení ostatných členov DD opäť vstúpil do publika a vybral peknú dlhovlasú dámu, aby predstavila ona jeho.
Obecenstvo tvorila vo výraznej väčšine stredná generácia, ktorá prežívala s hudbou Duranu roky dospievania v osemdesiatych rokoch. Podarenou výnimkou bolo malé dievčatko na otcových pleciach, ktoré takmer všetky pesničky oduševnene odspievalo.
Z technického hľadiska mi trochu vadilo, že spev dosť zanikal v dunení basy a bubnov. Keďže Simon Le Bon má veľmi pekný hlas, spieva v pomerne širokej škále a pesničky Duranu sú výrazne melodické, žiadalo by sa, aby hudba spev skôr podfarbovala, než prehlušovala. (Kvalita zvuku v sále sa líšila v závislosti od miesta posluchu možno výraznejšie, ako u iných produkcií, ktoré sme tu už mali možnosť vidieť. Pozn. red.) Podstatnejšie ako technická stránka však bolo, že tieto slávne pop-idoly sa do ničoho nesilili, pôsobili uvoľnene a úprimne. Prekvapilo ma, keď som sa po koncerte dozvedela, že Simon bol chorý (prechladnutý) – vôbec to na ňom nebolo poznať. Bol v skvelej forme, pôsobil veľmi sexy a celkovému dobrému dojmu len pridalo, že niekdajšie tanečné pohyby dôstojne minimalizoval. Zato John nevyzeral najlepšie. Bývalý oficiálne najväčší krásavec skupiny sa s pribúdajúcim vekom podobá tak trochu na vysušenú múmiu s divne vyčesanými vlasmi. Okrem toho sa celý čas trochu nepríčetne usmieval od ucha k uchu. A Roger mal pri bicích plyšovú žabku, zrejme symbol svojej starej prezývky Froggy (žabiak).
Atmosféru celý čas dotvárali pekné, pomerne jednoduché svetelné efekty, občasné premietanie na tri menšie plátna umiestnené vedľa seba – žiadna príliš pompézna show, ale pôsobivý a vkusný vizuálny zážitok.
Celé vystúpenie bolo jednou veľkou radostnou oslavou a zábavou. Duran Duran nám naozaj odovzdali posolstvo „teraz“ (povinné čítanie: Eckhart Tolle, Sila prítomného okamihu), radosti zo života, ocenenia toho, že sme všetci (ešte stále) tu, na tomto úžasnom svete, relatívne zdraví a vpodstate sa majúci dobre. Pri Sunrise som doslova cítila slnko a nádej, nech to znie akokoľvek banálne.
Nečakaný bol prechod hymny The Wild Boys do Relaxu od Frankie Goes to Hollywood. Nedá sa povedať, že by išlo o cover verziu, keďže to znelo perfektne identicky s originálom (vrátane Simonovho hlasu). Mne osobne sa to veľmi páčilo. Relax potom opäť prešiel do refrénu Wild Boys. Ďalší hit Notorious, uvedený Simonom ako „something funky, funky, funky“, mal skvelý drive a dokázal, aké výborné to bolo vždy, keď Duran Duran využili saxofón. Škoda, že tak nespravili v najnovšej tvorbe.
Čo sa týka najnovšej tvorby, piesne z All you Need is Now som na živom vystúpení vedela oceniť oveľa viac ako doma z CD. Baladická Before the Rain a tajomná The Man Who Stole a Leopard sú z môjho pohľadu na tomto albume to najlepšie. Titulná skladba je silnejšia textovým posolstvom než samotnou hudbou a Girl Panic nie je hudobne zaujímavá vôbec.
Zo starších vecí treba ešte spomenúť nádherne živočíšnu (samozrejme na poetický a slušný novoromantický spôsob) Hungry Like the Wolf, bondovskú A View to a Kill a „natiahnutú“ verziu Girls on Film, venovanú predstavovaniu kapely v záverečnej časti vystúpenia. Pri tej príležitosti venoval Simon Johnovi asi trojminútový popevok „Play the fucking base, John!“ Popovému Duranu však tento tón moc nesadol (podobne ani Johnove, zvláštnymi obrazcami potetované ramená).
Trochu rázne pôsobilo ukončenie celého koncertu. Po predstavení kapely, ktoré bolo zároveň rozlúčkou, sa ešte zahralo tanečné Rio – a dosť. Svetlá zhasli, jasne hovoriac, že žiadne vytlieskavanie by nemalo šancu. Toto bol asi jediný neveľmi sympatický moment celého koncertu, náznak, že napriek všetkému tomu ostatnému pozitívnemu ide predsa len hlavne o show-business...
Zuzana Šestáková
