15. I. 1941 – 17. XII. 2010

Tento rok je úrodný na nekrológy. Neviem, čo hovorí štatistika, ale môj pocit je skľučujúci a keď som sa v piatok 17. decembra dozvedel o smrti Captaina Beefhearta, okrem ťaživého smútku ma zachvátilo podozrenie, že zubatá sa začína sústreďovať na ľudí, ktorých mám rád. Bože, nevieš si predstaviť, s akou radosťou by som jej všetky tie smeče vyblokoval! Narodil som sa v čase, keď mal už Captain za sebou prvé dve elpéčky a potreboval som ešte ďalších šestnásť rokov, kým som sa vôbec dozvedel, že existuje. To už on sám pomaly uzatváral svoju muzikantskú púť albumom Ice Cream For Crow. Čo viac si želať? Ako dospievajúci bigbítovo-bohémsky tínedžer som nemohol dostať kvalitnejšiu porciu experimentálnej bluesrockovo-avantgardnej psychedélie, navyše občas naservírovanej na pekne podivnom surreálnom tanieri, slintal som ako teriér a samozrejme som sa tváril, že tomu všetkému rozumiem. Nerozumel som a keby som povedal, že dnes už rozumiem, klamal by som. Ale Captainova muzika je podmanivá v každej polohe, vo vyškriekanom blues, karamelovej balade aj totálne ufičanom dekompozičnom úlete, za aký sa schoval v kópii masky pstruha. Trout Mask Replica sa mimochodom umiestnil na 58. priečke z 500 najlepších albumov časopisu Rolling Stone. Netreba ho pitvať a analyzovať, treba ho počúvať.
Pred pár dňami odišiel Captain žúrovať s kamarátom Zappom, ale nechal tu niekoľko skvelých platní. Mne bude spievať tým svojím naštiepeným hlasiskom, o ktorom kolujú legendy typu „popraskané sklo“, minimálne do mojej vlastnej záverečnej a ak existuje život „po tom“ prisahám, že si ho nájdem! Chcel by som ho totiž vidieť naživo.

Waldemar Švábenský

Tags: články | spomienka