alebo čo Slovák, to muzikant

Po OSLObodzujúcom páde železnej opony nás západná Európa začala zasa vnímať ako súčasť kontinentu a blahosklonne nám udelila právo byť rovnocenným účastníkom podujatia s pompéznym názvom Eurovision Song Contest popri takom Izraeli, či Turecku. Skutočne zábavné. Po úvodných divokých kartách pre Elán, Tublatanku, Marcela Palondera a Katarínu Hasprovú, z ktorých ani jeden žiadnu veľkú vodu nenamútil (Palonder skončil na peknom 18. mieste), sa teraz kvalifikujeme cez predkolá. Tomu predchádzajú kolá národné a ja po tri víkendy čučím vždy v piatok a v nedeľu večer do „bedne“ a „zírám“ ako blázon. Keďže z etablovanej a mediálne známej domácej popovej (prepytujem) špičky sa chce s amatérskymi a zábavovými kapelami súťažiť málokomu (Jožo už radšej doma v klídku pije džejmsna a fajčí kohibu), predviedla sa nám prepestrá plejáda garážových rockerov, obskúrnych diskodív, folkerov, hviezd tancovačiek z dedinských a malomestských kulturákov a kabinetných produktov samozvaných hlasových pedagógov v spoločnosti polozabudnutých superstaristov a hŕstky „indepenďáckych“ kapiel. Nuž – nie každý môže byť ako Meky Žbirka. Bezmála tridsaťpäť rokov v šoubiznise a v zásade furt na výslní s verným publikom, ktoré sa navyše generačne obmieňa. Tu však budú po šesť večerov exhibovať reprezentanti regiónov podporovaní babičkami, detičkami a vôbec celou rodnou vieskou, ktorá im bude držať palce a medzi dojením a kydaním hnoja esemeskovať odušu. Je smutné, že ešte aj v takto oslabenom pelotóne napokon nezvíťazia tí lepší, lebo SMS hlasovanie je o lobingu, fankluboch a hlavne lokálpatriotizme, nie o kvalite. Pozbierajte teda odvahu a poďte sa so mnou vrátiť k jednotlivým večerom. Budeme sa spolu liečiť šokom ako Malcolm McDowell v Kubrickovom Mechanickom pomaranči.

Večer prvý
Byť pOSLOm Slovenska na ESC 2010 v metropole Nórska sa zachcelo aj formácii Hrdza (neskôr diskvalifikovanej pre nedodržanie štatútu súťaže) s pesničkou Taká sa mi páči. Svieža vecička á la Čechomor s folklórnymi názvukmi, šteklivým textom, husličkami a dráždivými prekáračkami. Napokon to s 19,5 % hlasov vyhrali. Bolo to však, ako sa neskôr ukázalo, Pyrrhovo víťazstvo. Richard Čanaky & FBI prezentovali svoje Broken Wings (Zlomené krídla) s názvom vypožičaným od skupiny Mister Mister. Poprocková piesenka ničím nevybočujúca z haberovskej estetiky. Avšak ešte stále stráviteľná. Druhé miesto so ziskom hlasov o jedno percento menej ako Hrdza. Superstarista Tomáš Bezdeda sa predstavil slovenským domácnostiam vyzbrojeným slaninkovými čipsami s pesničkou Na strechách domov. Nuda. A navyše sa Tomi spevácky neposunul ani o krok ďalej. Spieva naďalej plyšákovo milo a naivne. Speváčka Michaella nás obšťastnila skladbou O nás. Zo štúdiovky sa to celkom dá. Live to už bolo problematickejšie. Tak to boli prví štyria postupujúci. Horská chata so sugestívnym titulom Myslíš, že vieš, kto som? mala vlastne štígro na úkor vypadnutej Hrdze. Ich neučesaný bigbajz s nákazlivým refrénom zrejme oslovil komunitu snowborďákov. Partička Six & Kristy s pesničkou Priestor pre dvoch zasa bodovala u R&B publika, ale na postup to nestačilo. Slovenská sloha fajn, dramaticky vystavaný anglický refrén so stúpajúcou harmóniou ešte o triedu lepší, len som nepochopila to kvázi hevymetlové gitarové sólo. Bulvárne poprepieranej Lucie Olešovej sa tentoraz ujali dvaja gitaroví mágovia – Dušky Giertl a Jano Baláž. Pripravili jej pesničku Rok a pol a napriek tomu, že si do štúdia prizvali hviezdneho škopkára Martina Valihoru, im to veľmi nepomohlo. Skladbička (zdá sa mi) čoraz horšie naživo spievajúcej krasotinky bola totiž bezfarebná ako akvarel plávajúci vo vytopenom ateliéri. To na Michala Chrenka a jeho pesničku Kto vlastne som som bola skutočne zvedavá. Talentovaný mladý spevák a muzikant tentoraz vsadil na rockovejšiu „pecku“ a ja som sa počas jeho vystúpenia nemohla zbaviť dojmu, že sa štylizuje do Kulyho speváckej maniéry. V dokrútke sa napokon národu vyznal zo sympatií k Desmodu. Napriek tomu, že patrí k tomu lepšiemu, čo sa na našej scéne v poslednej dobe urodilo, skončil tretí odzadu. Hm... Namiesto dotyku snov prišla formácia Dreamtouch s mimoriadne otravným popevkom Je to OK! v diskotékovom háve so zmenou tempa uprostred, timbalandovskou synthy témou, skrečmi a glizandovým refrénom. Keď ma už štyridsiaty siedmy raz presviedčali, že je to oukéééj, nevydržala som to a išla si niečo zobnúť do chladničky. Niekdajšia atrakcia firemných večierkov – babská kapela Margot sa postupne maskulinizuje a k bubeníkovi pribudol aj basista. Ich eurovízny príspevok s názvom Tak ma hrej sa im ani trochu nevydaril. Pre vyhlásenú speváčku Andreu Zimányiovú boli slohy prihlboko a v únavne ťahavých refrénoch sem-tam parádne distonovala. Navyše – pokorujúce posledné miesto.

Večer druhý
Mista je pseudonym, za ktorým sa skrýva babenka, čo okrem obstojného hrania na husliach a spievania holduje aj hlbinnej psychológii. Jej song Emotions s pompéznym inštrumentálnym stredom (tam si do sýtosti zafidlikala) má dobre vokálne vystavaný po anglicky spievaný refrén, v slovenských slohách ma však rozčuľovala priveľká porcia textárskeho temna a knedľa v speváčkinom hrdle. Napriek všetkému – prvá priečka večera. Operný spevák Pavol Remenár a popová speváčka Klára s kapelou Liquid Error sa predstavili publiku skladbou Figaro. Fambi a spol. si očividne (a uchočujne) zašli po inšpiráciu k nebohému Falcovi. Ten to totiž s „peckou“ Rock Me Amadeus dotiahol až na špicu americkej hitparády. V štúdiovej verzii (ktorú počas písania práve počúvam) to nevyznieva až tak násilne, ale počas živej prezentácie som bola mierne zhrozená. Hlavne Klára sa mi v štúdiovke javí byť celkom zaujímavá. Pesnička ďalšieho z liahne SuperStar Petra Bažíka Paradise vs. Babylon si u svojich priaznivcov poistila postupové tretie miesto, ale mňa príliš nepresvedčila. Peter sa podobne ako Tomáš Bezdeda spevácky nikam neposunul a jeho súťažný príspevok v poprockovom strihu na mňa pôsobil príliš pateticky. Efektná však bola modulácia po stoptime, ako vystrihnutá z Haberových hymien superstaristov. Bez debaty najvybláznenejšia vec večera Blue Sun prišla na pódium s partičkou Get Explode. Spievajúci bubeník Lacko Kováč bol ako zajačik Duracell na baterky, ktovie na čom fičal. Vysokopotentný autor zvučkovej a soapoperovej muziky, známy aj z markízackej Partičky Marián Čurko, bol so závesným keyboardom tiež fajne vydizajnovaný a patrične vystrelený. Jednoducho skvelá pódiová prezentácia hodná dekadencie zahnívajúceho západného šoubiznisu. Frontman so silným mejkapom v lurexových legínach. Veľká jazda! A pesnička? Dala sa. Chlapci zabili. A zo štvrtého miesta nakoniec postúpili. Matka Guráž – to už aký brechtovský názov si dala skupina, ktorá slovenskej pospolitosti (nemýliť si s rovnomennou organizáciou) zahrala a zaspievala pesničku s chytľavým refrénom Listobranie. Akoby som to už niekde počula. Sympatické, ale na postup to, žiaľ, nestačilo. A už sú tu nestarnúci rockeri pod vedením svojho kapelníka Petra Sámela. Ten napísal hudbu i text pesničky Keď strácam dych a skupina Metalinda ju odohrala s príznačnou patinou staromilského (neprajníci by povedali „zastydlého“) bigbítu á la Whitesnake. Aktuálny spevák R. Čief má také coverdaleovsko – gillanovské vibrato a fajn zemitú farbu hlasu. Matej Koreň bol svetlým zjavom karaoke súťaže SHS. Jeho eurovízny príspevok s názvom Kocka pána Rubika na mňa zapôsobil uvoľnenou civilnosťou, zahučal však na rozpačitom živom prejave protagonistu, hoci v štúdiovke je všetko ok. Škoda. Víťazka speváckej súťaže Elán je Elán Viki Matušovová, s úderkou Bruna Oravca v backgrounde, vsadila s pesničkou Uhol pohľadu na ukričanosť (chcel to byť drive?) a mne osobne spôsobila akurát tak koprívku. K tomu ešte to violové sólo pod tónom – brrr! Príspevok Dominiky Mirgovej začal ako slaďák, potom sa rozbehol do oldskúloveho, soulom poučeného diska. V Ceste snov sa Dominika predstavila ako talentovaná, ale stále ešte nevyzretá speváčka. Navyše jej uleteli nervy a tlačila vo výraze na pílu. Pesnička sa mi však aj tak vcelku páčila. Rozhodne si nezaslúžila predposledné miesto. A už vôbec nie retropartička Funny Fellows a ich Obrázok. Nehovorím, že je to to, čo by nás malo v Oslo reprezentovať. Predsa však, pokorujúca porážka nezodpovedá ich kvalitám.

Večer tretí
Robo Opatovský je taký snaživý. Sympatický a bezkonfliktný. Trpezlivý. No a napriek hendikepu výpadku vysielania zo strany STV pred jeho vstupom, ktorému predchádzal tučný brum Kontúrovho mikrofónu v zákulisí, za aký by sa nemusela hanbiť ani školská akadémia v telocvični, stále pozitívne naladený prišiel, odspieval a...zvíťazil. Jeho romantický song venovaný manželke (aké dojímavé) Niečo máš mi v refréne niečo opäť silno pripomínal. Prešovská á capella formácia Free Voices ma dostala spontánnym a silno uveriteľným prejavom svojho sólistu a slušným beat boxom. Babenky ale boli na mňa moc trávnicové. Ich pesnička Z osnov si napokon vybojovala postup z druhého miesta celkom zaslúžene. To sa však nedá povedať o produkcii dámskeho dua Renáta Čonková a Martina Polievková. Pesnička Dúha bola postavená na súzvuku rozcíteného zastretého hlasu a pseudooperného ujúkania a to ma odrovnalo. Ale čím menšia vieska, tým väčšie nadšenie. Postup z tretieho miesta. Ty kokso! Niekdajší idol emobabeniek Martin Konrád a finalista tretej SHS už má svoj debutový album. Pesničkou Ja viem so sekano frázovaným refrénom ma dostal do rozpakov, či sa mi to páči, alebo nie. Romantický text, príjemná farba hlasu, charizmatický pohľad. Každopádne to stačilo na postup zo štvrtej priečky s odratými ušami pred nepostupujúcou Hudbou z Marsu. Tá sa v skladbe Final Song zjavne inšpirovala Kusturicovými filmami s Bregovičovou hudbou, ako aj produkciou režisérovej vlastnej kapely No Smoking Orchestra a ich obľúbenou funerálnou estetikou. Chytľavá vecička. Nebohý Janko Melkovič by sa tešil. Slovenské slohy, cigánske refrény, neumelo anglický rap na spôsob Pittbulla či Kalašnikova. Východoslovenská formácia Reverz Park s frontmanom v arafatke silno pripomínajúcim Rasťa Kopinu zo skupiny Nocadeň, nám Po kvapkách dávkovala svoj rezký rockový nárez. Psychedelický inštrumentálny stred podporený stroboskopmi bol celkom cool. Aj zábavne pribratý Robo Šimko je rocker každým cólom. S kapelou MassRiot za chrbtom odspieval pesničku Podľa vlastnej hlavy a svojich skalných akiste nesklamal. Jeho sýty hlas deklamujúci mravoučný text v bonjoviovskej melodike má svoju charizmu. Countryfolková Lekra je vo svojom žánri vraj ovenčená hneď niekoľkými oceneniami. V ich pesičke Dolina, dolina sa všetko postupne pekne rozbieha. A aj ich violoncellistka je aspoň taká krásna ako tá z Cigánskych diablov. Postarším harcovníkom s ťažko zrozumiteľnou slovenčinou zo skupiny Guru Brothers to sympaticky dobre „šlapalo“. Je zrejmé, že sú parádne vyhratí. Ich skladba Príčina sa niesla na vlnách najlepších tradícií maďarského poprocku, čo pôsobilo v domácom kontexte osviežujúco. Najmenej hlasujúcich sa nadchlo pre moralitku Andrey Sulovskej Život. Po tom, čo som si vypočula štúdiovku tejto pesničky, musím konštatovať, že skladba ani jej aranžmán nie sú vôbec hlúpe. Text síce insitne morfondíruje o živote a Andrein hlas je taký akýsi sacharínový, ale čo je to v porovnaní s postupujúcou Dúhou. Ajvaj...

Večer štvrtý
Pochyboval niekto o tom, že zvíťazí Martina Schindlerová? Sama predsa v dokrútke povedala, že: „Pravda a láska zvíťazí a kvalita sa presadí“. Fíha! Každopádne jej pieseň Môžeš ísť bola v každom ohľade nadpriemerná. Skôr muzikálová, než popová melodika, slušná interpretácia...len to aranžmán! Nepochopiteľne brutálne bicie a syntetizéry na pôdoryse krehkej akustickej nylonovej gitary. Je to jedna z melódii, ktorej refrén som si na prvé počutie zapamätala a stále som si ho schopná zanôtiť. Druhá priečka patrí Tónu interpreta Maya a ja sa nemôžem zbaviť rozpakov, prečo má taký pekný chlapec potrebu exhibovať v spievode lepých huslistiek na eurovíznom pódiu. V texte sa vyznáva, že chce iba držať tón a práve to mu robí nemalé problémy. Pesnička inak nemá zlý základný riff, ale Mayo (hoci sa už oženil) na speváka ešte nedorástol. Skupina Alone zahrala a zaspievala song Strašne mi chýbaš a popravde tomu skutočne niečo chýbalo. To povestné ťažko definovateľné „čosi“. Melancholickej poprockovej skladbe v zásade niet čo vytknúť, ale mňa jednoducho nenadchla. Z tretieho miesta však vďaka SMS hlasom postupuje do semifinále. Rovnako tak nákazlivo bláznivá Petra Humeňanská s rovnako vystrelenou segrou a ďalšími nezávislácky sa zubiacimi babenkami. Ich folkáčska Rosa rosí s prvoplánovou fujarou v intre oslovila dostatočný počet hlasujúcich, aby sa zo štvrtej priečky prebojovala ďalej. Košičan Pavol Kusý pôsobil od samého začiatku akosi zatrpknuto. Akoby tušil, že so svojou skupinou No Frost ostanú s pesničkou Slzy v daždi tesne za bránami postupu. Ďalšia z melancholických poprockoviek, nič viac, nič menej. Paľo ani spevácky príliš nepresvedčil. Čelný náraz Barbory Šulíkovej je taký babenskovský bigbajz, ktorý zo štúdiovej nahrávky neznie vôbec zle. Ale naživo narazila protagonistka (to sa stáva) na vlastnú rozkolísanú intonáciu a jej pohybový minimalizmus takisto nesvedčil o úplnej odviazanosti a zapálenosti pre tento song. No, a kto chce zapaľovať, ten holt musí najprv horieť sám. Formácia gitaristu Petra Biča a speváka Andyho Ďuricu Stereo sa predstavila pohodovou gitarovkou Niekde medzi tým. Mne to znelo ako bezdedovka, taká slovenská, ušitá pre uši priemerného miestneho postadolescenta. Ušitá poctivo, ale bez iskry. Na miestne pomery sľubne ambiciózny projekt Save the Cookie sledujem od ich debutového albumu a veľmi sa mi páčia. Ak niečo presahuje náš chotár, tak je to určite toto. Hoci, treba priznať, že som od nich počula už aj lepšie kúsky než súťažnú My World. Niežeby to nebola šmrncovná vecička s potenciálom prebúrať sa cez rámec provinčnosti, lenže bratislavské klubové publikum je na takéto hlasovanie predsa len málo početné. Ďalšia moralitka Zmysel života od Aleka Mala s kapelou Dolly Booster má refrén ako od Smokie a Alek v ňom spieva ležérnym chraplákom Chrisa Normana. Milá countryrocková pohodovka, ktorá nás nabáda, aby sme sa vykašľali na stres a biznis, ľahli si do trávy a písali básne. No a je tu napokon lúzer kola: Paľo Drapák Band s pesničkou Pocit vášne vsadili na osvedčený hardrockový recept, ale ten akosi v tento večer nezafungoval. Palimu sa síce rokmi prehĺbil vejár vrások okolo očí (to asi po skúsenostich s rozvodom a znovusobášom s tou istou ženou a svoje spravil aj Celebrity Camp), ale schopnosť prísť s hitom ako Jan Ámos Ďzínový, či Slnko stoj sa kamsi vyparila.

Večer piaty
Kamil Peteraj je starý fiškus a šikovný manipulátor, ktorý už pekných pár rokov popoťahuje nitkami slovenského popbiznisu. Tentoraz si „vyčíhol“ na ďalekom východe v Svidníku speváčku Kristínu, lebo, ako sám vraví, je talentovaná, krásna a má navyše srdce. Po zásahu do čierneho s úspešnou prerábkou pesničky ďalšej východniarky Beaty Dubasovej Vráť mi tie hviezdy nasledovala v slovenskom éteri frekventovane hraná Ešte váham, no a potom prišlo Horehronie. Kamil ho Kristínke ušil na mieru, veľmi pravdepodobne inšpirovaný úspechom Kirschnerovej filmovej hitovky Pokoj v duši. Eurosongová prezentácia im síce nevyšla tak celkom úplne podľa predstáv (Kristína miestami nedoťahovala tóny), ale s presvedčivými 36,7 percentami diváckych hlasov spoľahlivo zvalcovala konkurenciu. To mi niekoho pripomína. Žeby Fica? Kapela Smola a hrušky je akýmsi klonom Hudby z Marsu. Ich songu Pridaj si ma nechýbala šťava a príliš som sa nepohoršila ani na konjunkturalistickom zneužití facebookovskej mánie. Iba mi trochu vadili mierne neladiace dychy, ale nie každý môže fúkať ako Tower of Power, že? Každopádne im držím palce, aby im ich ďalšie účinkovanie v slovenskom Eurosongu prinieslo viac hrušiek, než smoly. Nezničiteľného robocopa Roba Miklu to tentoraz zavialo až do Bardejova, kde v skvelo vybavenom štúdiu Milana Hersteka naspieval jeho pesničku Voda a oheň. Keď sa zjavil na pódiu, bolo mi hneď jasné, že je tu len málo týpkov s takou výrazne uhrančivou charizmou. Ale ten jeho kričano-spievano-rozprávaný spevácky prejav všetko kazí. Keby sa medzi zničujúcimi raušami nebodaj naučil spievať, mali by sme tu klon Alice Coopera, Ozzyho Osborna a Marilyna Mansona ako vyšitý. Poslednou postupujúcou sa stala mladučká Dáška Kostovčik. S tylovou podporou kapely Petra Biča zaspievala pesničku Dážď a nielenže si ňou vyspievala postupové miesto, ale navyše zanechala dobrý dojem s vizitkou talentového prísľubu. Naopak, medzi nepostupujúcich sa prepadla lunetická pieseň Správy v splne skupiny Sunlips. Mne sa náhodou celkom páčila. Terchovský agropop skupiny Arzén so spevákom Jarom Gažom sa rozhodol dOSLOva nalákať eurovízne publikum na rázovitý slovenský folklór servírovaný na lopáriku tvrdého bigbítu, ale s pesničkou Keď som išiel zaránky im to tentoraz nevyšlo. Hlohovský Exponent prišiel súťažiť so skladbou Zveste lásku z kríža a ich rocková kantiléna sa ukázala byť málo účinná v boji s prešpekulovanou konkurenciou. Spevák kapely ale ako jeden z mála s istotou ladil a akiste zahrial nejedno srdce motorkára vekovej kategórie 40+. Bystrík sa predstavil s pohodovkou Slnko nespáli a ja som z nej jasne cítila vôňu letnej lúky s blankytným horizontom v diaľke za horami. Hlasujúcich však zjavne neoslovil natoľko, aby ho poslali do semifinále. Keby sa súťažilo v tanci, Vierka Ayisi by tutovo bodovala. Spevácky však s pesničkou Je čas sa zabávať vôbec nepresvedčila. Mala problémy s dýchaním, bola permanentne nad tónom a ani frázovanie nebolo bez chyby. Samotná pesnička ma tiež nijako obzvlášť nenadchla. Marcel Berky a jeho súťažný partysong Kým sa dá sa evidentne inšpirovali tvorbou Justina Tiberlakea, ale bolo to ako s tým povestným šolétom chudobného Izáka a Sáry zo starej židovskej anekdoty. Fazuľu nahradili bôbom, krúpy ryžou a husacie droby kuracími. Keď to tak potom znechutene jedli, čudovali sa: Čo tí bohatí židia na tom šoléte majú?

Večer šiesty
Posledný štvrťfinálový večer bol plný premenlivých priebežných výsledkov a z toho plynúcich prekvapení. A tých nemilých bola väčšina. Zvíťazila Soňa s pesničkou Petra Sámela Skús ma viesť. Keby bolo na mne, ja by som už vedela, kam ich odviesť. Neviem si vysvetliť, ako sa táto pseudorocková kantiléna, ktorá by sa skvelo vynímala v akomkoľvek nemeckom zábavnom programe, mohla niekomu páčiť. Pani učiteľka navyše miestami urputne zápolila s intonáciou. O priečku nižšie sa umiestnivší Miro Jaroš vsadil so svojou pesničkou Bez siedmeho neba na posunkovú reč a dobre spravil. Jeho song mal výborný refrén, príjemný a miestami dokonca múdry text, akurát že cukríkovo vystajlovaný Mirko spieva stále ako na začiatku kariéry, teda veľmi priemerne. Totálnym prekvapením bolo tretie miesto skupiny AYA. Mierne depresívna dumka Do neba volám speváka Borisa Lettricha sa ani zďaleka nechytala na ich niekdajší hit Malý princ, ktorý cez SHS úspešne reinkarnoval Tomáš Bezdeda. Ale sú ďalej. Postúpili a za sebou nechali posledného z postupujúcich – nevidomého Maroša Bangu, ktorý mal spočiatku mrte percent a dlho to vyzeralo na víťazstvo. S pesničkou Tibora Jediného Ty tu ticho spíš oslovil milovníkov bocelliovskej kantilény s fúrou dojímavých emócií. Maroš spieva úplne supiš a navyše sa pritom tak krásne bezolstne usmieva. Úsmevom celkom iným, než sú úsmevy tých, ktorí chcú vaše prachy alebo vašu dušu. Družina ostala za bránami vytúženého semifinále a to ju odporúčali Maroš Greksa a Kuly. Koniec sveta je názov ich súťažnej pesničky, ktorá sa mi v dokrútkach popačovala, ale potom v absolútne zle zvolenom vysokom tempe úplne zaniklo jej čaro. Ani unisono spievajúce babenky spolu príliš nefrázovali a farebne nelícovali. Ďalší pokus o export slovenského folklóru na odstrel. Hm. Zoskupenie s názvom Stopa sa odprezentovalo skladbou Nightsong. Začala ako balada a potom sa rozprúdila na solídny bigbajz. Sólistka s hlasovým fondom a čistými, nerežúcimi výškami to celkom pohnojila so stylingom a garderóbou, keď v dokrútkach vyzerala o niekoľko tried lepšie. Ivana Poláčková celý večer zahajovala. Zoli Tóth a Jimi Cimbala jej napísali vec s názvom So mnou všetko smieš. Staccatový gitarový groove v slohách vystriedal refrén s umelými ležatými slákmi a speváčka ho odspievala s riadne vymachleným kukučom celkom entuziasticky a sugestívne. Na postup to však nestačilo. Srdiečko mi zaplesalo, keď som na jeden dúšok vyzunkla pesničku Slová slov dua Palonder's s tanečnou úderkou S.D.A. v backgrounde. Megapríjemná steviewonderovka so speváckymi prekáračkami nášho doposiaľ najúspešnejšieho eurovízneho reprezentanta so synovcom - frontmenom skupiny Love 4 Money. Marcel je pán spevák a jeho zamatový hlas dobre kontrastoval s nabrúseným vokálom ešte nevycválaného Tomáša. Rozmarný orchester Happyband so speváčkou v požehnanom stave odspieval v retrobarovej atmosfére svoju Mafiánsku s poetikou blahosklonne tolerantnou k organizovanému zločinu. Keby boli postúpili a potomok by uzrel svetlo sveta medzi fjordami, možno by mu dali meno Morten či Kjella. Kto vie. No a dno? Tentoraz plne zaslúžené. Repeťácky matador Otto Weitter s (že vraj) heavymetalovou skupinou Makar Čudra predviedli estetický suterén definovaný zúfalým nedostatkom vkusu a súdnosti. A to by mi v ich Vrtkej, akejsi zmetlovanej ponáške na ľudovku, vadili uslintané asociácie možno zo všetkého najmenej. Za celok by sa nemusel hanbiť ani Robo Kamzík, keby si nechal narásť ešte dlhšie fúzy a priodel sa do vybíjanej kože.

dOSLOv
Tak sme sa po tri víkendy vyzabávali pri prehliadke všetkých tých, čo nabrali odvahu a prostredníctvom hudby vyjavili svoju túžbu zamieriť na sever a vyspievať odtiaľ celému svetu, akí sú dobrí. Jednému z nich sa to podarí a dostane sa minimálne do predkola, kde si zmeria sily s európskou konkurenciou. Kamilovi a Nele sa minulý rok nepodarilo dostať sa cez toto sito, hoci sme boli zo všetkých strán masírovaní, akíže boli úžasní a vlastne aj úspešní. Mne sa teda to chaotické ujúkanie vôbec nepáčilo a napriek tomu, že na Eurovízii už zvíťazili aj za zombie zamaskovaní podgurážení fínski rockeri, som ani na sekundu nezapochybovala, že sú bez akejkoľvek šance dostať sa do hlavnej súťaže. Pýtate sa na môjho favorita? Nemám rada Mira Jaroša, ale má dobrú pesničku s famóznym refrénom a navyše Západ je už roky posadnutý hysterickou korektnosťou voči postihnutým, a tak by mohlo zabrať to posunkové tlmočenie ako v správach na dvojke. Myslím, že by sa mohla páčiť aj Mista a mojím miláčikom ostávajú (hoci nepostupujúci) Palonderovci. Viac sme v čase uzávierky už nestihli a je ľahko možné, že keď budete čítať moje postrehy, bude už o všetkom rozhodnuté. Lúčim sa so želaním ostrého obrazu a čistého zvuku z metropoly Nórska.

Dorota Zervanová

Tags: články | reportáž