Vysoké C Daniela Mikletiča
21.01.2010 Filed in: Seriály
Vysoké C Daniela Mikletiča
Môj príjem nekončí... spievali si unisono pred Vianocami tvorcovia, porotcovia a najmä majitelia dvoch stredoeurópskych televízií, magnáti bulvárnej tlače a vlastníci TV formátu. CD-čka slovenských i českých superhviezd minulých edícii dnes nájdete za euro vo výpredajoch. Ich príbeh (aj príjem) tak neslávne skončil. • Ctihodná porota by niekedy mohla zavítať aj do diskusnej relácie Štefana Hríba Lampa, aby si mohla naliehavo posvietiť na hudobnú dramaturgiu – a to dokonca navrhujem ako urgentný prevoz so zapnutými výstražnými majákmi. Slovenské nezávislé „indie“ kapely sa v tejto relácii vyznačujú najmä tým, že zo zásady neladia, spievajú pre nich cudzou rečou, mumlú a tvária sa patrične zhnusene. Juraj Kušnierik ako dramaturgický kmotor Lampy by si mal dať prečistiť sluchovody. • Vrcholom dekadencie slovenskej populárnej hudby sa ale stal event vyhlásenia ankety Slávik 2009. Nie som priateľom konšpiratívnych teórií, no tak ako iné voľby, tak aj Slávik ukázal v akom stave sa zámerne nachádza Slovensko. Tunelovaný, zbedačovaný a ohlupovaný ľud v dobe vlády kleptokracie si musí zaslúžiť aj takúto formu prezentácie pop-music. Poslednú sobotu v novembri stačilo prepínať zo slovenských Slávikov na paralelne vysielaných českých a priemerný divák so zbytkami hudobného sluchu (a vkusu) sa musel cítiť trápne. Výsledky neprekvapili tam či tam, rozdiel bol vo vnímaní a prezentovaní tejto udalosti. Príjemný prelet dianím nad hudobnou mapou zemí českých a moravských (dokonca za účasti baviaceho sa premiéra), širokého spektra hudobnej scény, s celkom vtipným konferansom v účelnej scéne ND, plne podriadeným prezentácii toho najlepšieho z pop-music za ostatný rok v Českej republike, ostro kontrastoval s nabubralou treťotriednou gýčovitou show, nevedno prečo nesúcou sa pod rúškom retra, s rádobyvtipnými, no neskonale neznesiteľnými vstupmi Jura a Jolany. Zúfalosť dramaturgie produkčného domu Forza a TV Markíza prepadla o tri úrovne nižšie, než ktokoľvek čakal. Slávik tak nebol o hodnotách či bilancii slovenskej pop-music, ale o akrobatických prerábkach hocakých hlavne zahraničných hitov spievaných naživo, najmä falošne a ešte aj s deformovaným zvukom. Otrasne dobrá barová kapela s Elánom a ich cover hitu Eaglesov, či podobné prečiny typu Mokrý Prince, by v civilizovanejšej krajine vyvolali požiadavky verejného bičovania. Asi siedma cover verzia hitu Po schodoch (žiaľ s mojím textom) ukázala, že Rišo Műller už nevie spievať, ale kto by sa to už dnes odvážil povedať - že kráľ je nahý? Nahá je celá slovenská pop-music. Meky úprimne a ostatní celkom zištne volajú: Marika, vráť sa! Ja odkazujem: Marika, nerob to! V mene bôžikov sledovanosti by ti dali len prespievať Madonnu a minútku na krátky rozhovor s Jolanou.
Môj príjem nekončí... spievali si unisono pred Vianocami tvorcovia, porotcovia a najmä majitelia dvoch stredoeurópskych televízií, magnáti bulvárnej tlače a vlastníci TV formátu. CD-čka slovenských i českých superhviezd minulých edícii dnes nájdete za euro vo výpredajoch. Ich príbeh (aj príjem) tak neslávne skončil. • Ctihodná porota by niekedy mohla zavítať aj do diskusnej relácie Štefana Hríba Lampa, aby si mohla naliehavo posvietiť na hudobnú dramaturgiu – a to dokonca navrhujem ako urgentný prevoz so zapnutými výstražnými majákmi. Slovenské nezávislé „indie“ kapely sa v tejto relácii vyznačujú najmä tým, že zo zásady neladia, spievajú pre nich cudzou rečou, mumlú a tvária sa patrične zhnusene. Juraj Kušnierik ako dramaturgický kmotor Lampy by si mal dať prečistiť sluchovody. • Vrcholom dekadencie slovenskej populárnej hudby sa ale stal event vyhlásenia ankety Slávik 2009. Nie som priateľom konšpiratívnych teórií, no tak ako iné voľby, tak aj Slávik ukázal v akom stave sa zámerne nachádza Slovensko. Tunelovaný, zbedačovaný a ohlupovaný ľud v dobe vlády kleptokracie si musí zaslúžiť aj takúto formu prezentácie pop-music. Poslednú sobotu v novembri stačilo prepínať zo slovenských Slávikov na paralelne vysielaných českých a priemerný divák so zbytkami hudobného sluchu (a vkusu) sa musel cítiť trápne. Výsledky neprekvapili tam či tam, rozdiel bol vo vnímaní a prezentovaní tejto udalosti. Príjemný prelet dianím nad hudobnou mapou zemí českých a moravských (dokonca za účasti baviaceho sa premiéra), širokého spektra hudobnej scény, s celkom vtipným konferansom v účelnej scéne ND, plne podriadeným prezentácii toho najlepšieho z pop-music za ostatný rok v Českej republike, ostro kontrastoval s nabubralou treťotriednou gýčovitou show, nevedno prečo nesúcou sa pod rúškom retra, s rádobyvtipnými, no neskonale neznesiteľnými vstupmi Jura a Jolany. Zúfalosť dramaturgie produkčného domu Forza a TV Markíza prepadla o tri úrovne nižšie, než ktokoľvek čakal. Slávik tak nebol o hodnotách či bilancii slovenskej pop-music, ale o akrobatických prerábkach hocakých hlavne zahraničných hitov spievaných naživo, najmä falošne a ešte aj s deformovaným zvukom. Otrasne dobrá barová kapela s Elánom a ich cover hitu Eaglesov, či podobné prečiny typu Mokrý Prince, by v civilizovanejšej krajine vyvolali požiadavky verejného bičovania. Asi siedma cover verzia hitu Po schodoch (žiaľ s mojím textom) ukázala, že Rišo Műller už nevie spievať, ale kto by sa to už dnes odvážil povedať - že kráľ je nahý? Nahá je celá slovenská pop-music. Meky úprimne a ostatní celkom zištne volajú: Marika, vráť sa! Ja odkazujem: Marika, nerob to! V mene bôžikov sledovanosti by ti dali len prespievať Madonnu a minútku na krátky rozhovor s Jolanou.