Vysoké C Daniela Mikletiča

Vysoké C Daniela Mikletiča

Mikletic
Môj príjem nekončí... spievali si unisono pred Vianocami tvorcovia, porotcovia a najmä majitelia dvoch stredoeurópskych televízií, magnáti bulvárnej tlače a vlastníci TV formátu. CD-čka slovenských i českých superhviezd minulých edícii dnes nájdete za euro vo výpredajoch. Ich príbeh (aj príjem) tak neslávne skončil. Ctihodná porota by niekedy mohla zavítať aj do diskusnej relácie Štefana Hríba Lampa, aby si mohla naliehavo posvietiť na hudobnú dramaturgiu – a to dokonca navrhujem ako urgentný prevoz so zapnutými výstražnými majákmi. Slovenské nezávislé „indie“ kapely sa v tejto relácii vyznačujú najmä tým, že zo zásady neladia, spievajú pre nich cudzou rečou, mumlú a tvária sa patrične zhnusene. Juraj Kušnierik ako dramaturgický kmotor Lampy by si mal dať prečistiť sluchovody. Vrcholom dekadencie slovenskej populárnej hudby sa ale stal event vyhlásenia ankety Slávik 2009. Nie som priateľom konšpiratívnych teórií, no tak ako iné voľby, tak aj Slávik ukázal v akom stave sa zámerne nachádza Slovensko. Tunelovaný, zbedačovaný a ohlupovaný ľud v dobe vlády kleptokracie si musí zaslúžiť aj takúto formu prezentácie pop-music. Poslednú sobotu v novembri stačilo prepínať zo slovenských Slávikov na paralelne vysielaných českých a priemerný divák so zbytkami hudobného sluchu (a vkusu) sa musel cítiť trápne. Výsledky neprekvapili tam či tam, rozdiel bol vo vnímaní a prezentovaní tejto udalosti. Príjemný prelet dianím nad hudobnou mapou zemí českých a moravských (dokonca za účasti baviaceho sa premiéra), širokého spektra hudobnej scény, s celkom vtipným konferansom v účelnej scéne ND, plne podriadeným prezentácii toho najlepšieho z pop-music za ostatný rok v Českej republike, ostro kontrastoval s nabubralou treťotriednou gýčovitou show, nevedno prečo nesúcou sa pod rúškom retra, s rádobyvtipnými, no neskonale neznesiteľnými vstupmi Jura a Jolany. Zúfalosť dramaturgie produkčného domu Forza a TV Markíza prepadla o tri úrovne nižšie, než ktokoľvek čakal. Slávik tak nebol o hodnotách či bilancii slovenskej pop-music, ale o akrobatických prerábkach hocakých hlavne zahraničných hitov spievaných naživo, najmä falošne a ešte aj s deformovaným zvukom. Otrasne dobrá barová kapela s Elánom a ich cover hitu Eaglesov, či podobné prečiny typu Mokrý Prince, by v civilizovanejšej krajine vyvolali požiadavky verejného bičovania. Asi siedma cover verzia hitu Po schodoch (žiaľ s mojím textom) ukázala, že Rišo Műller už nevie spievať, ale kto by sa to už dnes odvážil povedať - že kráľ je nahý? Nahá je celá slovenská pop-music. Meky úprimne a ostatní celkom zištne volajú: Marika, vráť sa! Ja odkazujem: Marika, nerob to! V mene bôžikov sledovanosti by ti dali len prespievať Madonnu a minútku na krátky rozhovor s Jolanou.