Miro Žbirka
Empatia
Universal
****1/2

Poznáte tie dni, keď vám svet lezie na nervy? Keď máte pocit, že musíte pred ním kamsi utiecť. Zavrieť sa a nabrať odvahu žiť v ňom ďalej. S niekým známym sa porozprávať a pozerať pritom do prskajúceho ohňa v krbe. Nemáte krb, odvahu, či spriaznené duše naporúdzi? Je tu štrnásť dúškov ľahkého neskorého zberu chardonnay z pražských a karpatských viníc, vyzretej harmonickej muzikantskej chuti, obohatené buketom pozitívnej nálady. Už titulná pieseň Empatia vás začne opíjať čistou výpoveďou o vciťovaní sa aj do vašej duše. Priezračné vokály Mekyho zosúladené s krehkým cítením mladučkej speváčky Magdaleny Šalamounovej vás nútia počúvať ďalej. Toto nie je album vykalkulovaný na predaj v hypermarketoch, toto je rýdza hudba, vyzretá, no ľahká, iskrivá, no nie oslepujúca efektami, nadčasová, no nie nostalgická, súčasná, no nie všedná, aranžovaná s ľahkosťou, nápaditosťou, ba až porovnateľná s aktuálnym britským popom. Priam osvietenecké verše Joža Urbana Meky majestátne pretavil do songu Biela pani tak, aby na ne mohol naviazať súčasnou reprízou limitovky Mám svoj vek, ktorá aj vo svojej odľahčenej verzii znie energetizujúco. Ani v skladbe Stratený sen s košatým navrstvením nástrojov sa Mekyho posolstvo hľadania svojho sna neutápa, no v jasnom hite Tento song musí vaša duša pookrievať. Magdalena vo verzii je éterickou bytosťou lietajúcou nad banalitou sveta spolu s Mekkym o dva levely vyššie nad všetkými mrchavými ťažobami súčasného popu. Jesenný deň plný dymu cítiť z ďalšieho gitarového popíku, no následný song Jediný tón akoby bol oproti iným komponovaný spolu s Paul McCartneym a otextovaný Mekym v spolupráci s Goethem. Typická pohodovka Naj poteší hlavne skalné fanynky, Pár slov priaznivcov bieleho albumu Beatles, I Need You možno prekvapí priateľov Kinks, Záhadná obnoví spomienky na obdobie Modusu. To bolo ale dávno, dnes v piesni Dávno už Meky nadhľadovo a s úsmevom hodnotí svet večne neplnených sľubov, aby sa napokon mohol priznať, že sa tiež občas ukrýva do svojho Kúta: „Pretože hlupákov nepresvedčí nik / vždy vtrhnú dnu a zabodnú pár dýk.“ Dáte mu za pravdu a nevypnete zvuk pred záverečnou Peterajovkou Strom, najsilnejším kódom albumu, akousi autentickou baladou (či epitafom?) 21. storočia. Z albumu mi zostal dobrý pocit. Nechám si ho poruke pre podobné sychravé večery. Vie zohrievať dušu, opíjať fantáziu, dobíjať batérie, aj vcítiť sa do sveta iných - to všetko v tónine dur. A to aj pre mňa znamená veľa.

Daniel Mikletič

Tags: recenzie