Martin Konrád
Sám sebou...
Forza Music
***

Z východzieho postavenia malej senzácie superhviezdnej reality show sa Martin Konrád po dvoch rokoch pokúša vykročiť ďalej - ako inak, než vlastným albumom. Jeho debutu bude pravdepodobne vytýkaná inšpirácia ostrovným gitarovým rockom a starým slovenským bigbítom sedemdesiatych rokov. Ako spevák obstojí dobre v kľudných popových vodách, kde len niektoré spodné prúdy rozoznejú dravšie nálady, ale aj v tvrdých rockových polohách, aj keď tých je na CD poskromne. Konrádov mierne kultivovaný, skôr jednoduchý bigbít sa necháva strhnúť do štadiónových popevkov podkreslených zľahka agresívnymi aranžmánmi. Nevedno, koho tým chcel viac osloviť. Či indierockovú scénu, gitarovú obec, alebo nebodaj zvyšky britpopových fanúšikov? Ortodoxného rockera odchovaného na klasikách určite tieto kúsky neprivedú ani len do predstieraného headbangingu. Martin ako keby chcel vytvoriť album pre každého, čo však nie je reálne. Na to, aby jeho pesničky obstáli v tejto kategórii, sú len priemerne nápadité. Aj keď to vyvažuje vynikajúcim drajvom a jeho vokál nadobudol istotu, vyložene pekných melódií, či dobrých nápadov je tu naozaj málo. Kompozície sú uvoľnené, nevtieravé, zdravo rockové, no príliš okaté svojou inšpiráciou a zároveň bez výrazných hitových ambícií - snáď len okrem zaujímavej skladbičky Nie si sám, ktorá je stvorená s patričným zápalom a nefalšovaným nadšením. Celkovo tu však chýba viac života, napätia aj energie. Ani bez nich tento počin nie je krok úplne zlým smerom - ako celok je to pevné, filozoficky jasné a v mnohom príťažlivejšie ako iné slovenské rockovinky, len hlavný protagonista by sa mal kúsok vrátiť a zobrať to ešte raz - obchádzkou cez pole inšpirácie a lúku progresu. Kapela komponuje a skúša spojiť garážové bláznenie s dynamikou seriózneho rocku, ale skladby nie sú dostatočne presvedčivé. Pri troche šťastia by chlapci ďalšiu iskru získali hľadaním nových melodických nápadov, kde majú ešte rezervy.

Martin Hoza

Tags: recenzie