Hudba je sloboda
21.01.2010 Filed in: Články
David Kollar
HUDBA JE SLOBODA
Prešovský gitarista David Kollar nepatrí len medzi talentovaných muzikantov. Je to aj poriadny workoholik. Riadi sa heslom, čo si nevydrieš sám, to za teba nik iný neurobí. Za rok stihol spraviť päť soundtrackov ku krátkometrážnym filmom a podieľať sa na niektorých ako producent aj autor a pri projekciách spoločnosti Kovebo Group obstaráva filmom živý hudobný doprovod. V prešovskom kine Scala pripravil na december dramaturgiu z filmov Andreja Tarkovského a zaradil aj filmový dokument o Dežovi Ursinym (Momentky). Začiatkom roka sa zoznámil na myspace stránkach s maďarským bubeníkom Adamom Markóm a niekedy pred letom začali spolu hrať. Adam pritiahol svojho kamaráta Gergelyho a rytmická sekcia, ktorá pulzuje pomedzi Davidove gitarové tóny, bola na svete. Volajú sa David Kollar International Project a ambície majú naozaj nadnárodné.
Najprv si bol samouk, potom si sa učil od Andreja Šebana a teraz stojíš na vlastných nohách, máš svoj medzinárodný projekt. Ako to vnímaš a aké možnosti sa ti otvorili?
Ako posun, povedzme obdobie dospelosti v mojom hudobnom živote, kedy naozaj nemám potrebu sa s niekým radiť o tom, čo robím. K samostatnosti som dospel, stojím pevnými nohami na zemi a robím to, čo uznám za vhodné. Samozrejme, človek niekedy urobí chybu, popáli sa, ale to ťa iba viacej zocelí. Keď som začal hrať s mojimi maďarskými kolegami, paralelne som začal robiť filmovú muziku. A idem stále ďalej. Som sám sebou, pracujem na sebe.
Obklopil si sa novými muzikantmi. Akí sú?
Adam (Markó) a Gergely (Barányi) sú muzikanti, ktorí neustále pracujú. Sú otvorení novým podnetom, spontánne sa inšpirujú muzikou, ktorú som objavil - nedávno napríklad nahrávku Johna Zorna Naked City a navyše čítajú literatúru. Nie sú to nejakí zabednenci alebo zaškatuľkovaní ľudia a je zázrak, že sme sa takto traja stretli, pretože si veľmi dobre rozumieme aj po ľudskej stránke. Sme si oporou a učíme sa od seba navzájom.
Kopírovali Adam a Gergely staré postupy tvojich skladieb?
Tie staré skladby sú v podstate kostry pesničiek, kde máš tému, časť B, C a part, kde sa viac menej improvizuje. Tam je na hráčovi, koľko zo seba do toho dá. Základ je, aby to šliapalo, aby to bolo farebné, dynamické. Prišli však s niekoľkými návrhmi, ktoré boli lepšie ako som si to predstavoval ja sám. S nimi som oslobodený od mnohých maličkostí, ktoré teraz ako gitarista nemusím riešiť. Zahrám svoj nápad, môj spoluhráč mi dá na výber tri alebo štyri variácie. Každá má iný charakter, ale všetky tam sedia. Jednoznačne prišli s novými a lepšími variáciami, ako sa skladba dá urobiť. A repertoár ktorý hráme, sú v podstate veľmi jednoduché skladby. Pracujeme na nových, ktoré budú typické pre toto trio. K tým starým sa mi už nechce vracať.
Tento rok sa tvojmu medzinárodnému projektu darilo na medzinárodných pódiách.
Odohral som európske turné a poľské turné, čo som kedysi považoval za nemožné. V Poľsku je trh strašne presýtený. Musíš sa tam dostať osobitosťou, alebo niečím ohúriť, aby si ťa zapamätali. Momentálne máme rozjednané veci s poľskou agentúrou, ktorá zastrešuje napr. kapelu Yellow Jackets a vyzerá to tak, že to bude fungovať. To isté aj v Aténach, v Londýne a Belehrade. V Budapešti sme nahrali pod hlavičkou David Kollar International Project live DVD s názvom One Night In Budapest, ktoré vyšlo teraz v decembri.
Neustále sa venuješ cvičeniu. Nakoľko to reálne využívaš vo svojich skladbách alebo priamo počas koncertu?
Ja si myslím, že na sto percent, aj keď sú veci, ktoré sa podaria samé od seba ešte krajšie ako tie, ktoré sú nacvičené, ale aj v tom je radosť z umenia. Je dôležité zistiť, kde máš hranice. Zvládnuť to, v čom sa chceš v rámci svojich hraníc vyjadrovať a neskôr ich rozširovať. Všetky nacvičené veci sa ti v hlave uložia a neskôr zistíš, o koľko ľahšie sa ti hrá. Myslím si, že je nevyhnutné, aby muzikant cvičil a udržoval sa vo forme. Aj keď sú takí, ktorí si myslia, že je to škodlivé.
Aký svet sa ti otvoril, keď si začal robiť hudbu k filmom?
Otvorila sa mi moja predstavivosť, ktorú som musel pestovať. Keď dostaneš film, v ktorom nie je ani nota, musíš si ho celý pozrieť, nájsť nejakú myšlienku filmu, nech je akákoľvek a dostať to tam. Dosť som sa s tým natrápil, no po čase som sa postavil o ďalší meter, dva nad muziku, ktorú robím. Viem sa na to pozrieť zhora. Čo to robí, ako sa to chová a kam to má ísť. A naozaj, muzika je absolútna sloboda. Môžeš robiť, čo chceš. Len si to treba vedieť obhájiť. Som šťastný, že je to takto.
Čo plánujete s kapelou v nasledujúcom roku?
Posledný rok bol veľmi úrodný a náročný. Našim najambicióznejším plánom je dokončiť prípravy na turné Praha, Berlín, Paríž, Amsterdam, Londýn. V marci ideme nahrávať platňu a chcem, aby nás neobmedzoval čas. Tiež sa nám črtá turné po Balkáne a Grécku. Mňa osobne čaká tvrdá práca na hudbe k celovečernému filmu Mira Rema s názvom Comeback, kde by mal hrať aj Richard Müller.
HUDBA JE SLOBODA
Prešovský gitarista David Kollar nepatrí len medzi talentovaných muzikantov. Je to aj poriadny workoholik. Riadi sa heslom, čo si nevydrieš sám, to za teba nik iný neurobí. Za rok stihol spraviť päť soundtrackov ku krátkometrážnym filmom a podieľať sa na niektorých ako producent aj autor a pri projekciách spoločnosti Kovebo Group obstaráva filmom živý hudobný doprovod. V prešovskom kine Scala pripravil na december dramaturgiu z filmov Andreja Tarkovského a zaradil aj filmový dokument o Dežovi Ursinym (Momentky). Začiatkom roka sa zoznámil na myspace stránkach s maďarským bubeníkom Adamom Markóm a niekedy pred letom začali spolu hrať. Adam pritiahol svojho kamaráta Gergelyho a rytmická sekcia, ktorá pulzuje pomedzi Davidove gitarové tóny, bola na svete. Volajú sa David Kollar International Project a ambície majú naozaj nadnárodné.
Ako posun, povedzme obdobie dospelosti v mojom hudobnom živote, kedy naozaj nemám potrebu sa s niekým radiť o tom, čo robím. K samostatnosti som dospel, stojím pevnými nohami na zemi a robím to, čo uznám za vhodné. Samozrejme, človek niekedy urobí chybu, popáli sa, ale to ťa iba viacej zocelí. Keď som začal hrať s mojimi maďarskými kolegami, paralelne som začal robiť filmovú muziku. A idem stále ďalej. Som sám sebou, pracujem na sebe.
Obklopil si sa novými muzikantmi. Akí sú?
Adam (Markó) a Gergely (Barányi) sú muzikanti, ktorí neustále pracujú. Sú otvorení novým podnetom, spontánne sa inšpirujú muzikou, ktorú som objavil - nedávno napríklad nahrávku Johna Zorna Naked City a navyše čítajú literatúru. Nie sú to nejakí zabednenci alebo zaškatuľkovaní ľudia a je zázrak, že sme sa takto traja stretli, pretože si veľmi dobre rozumieme aj po ľudskej stránke. Sme si oporou a učíme sa od seba navzájom.
Kopírovali Adam a Gergely staré postupy tvojich skladieb?
Tie staré skladby sú v podstate kostry pesničiek, kde máš tému, časť B, C a part, kde sa viac menej improvizuje. Tam je na hráčovi, koľko zo seba do toho dá. Základ je, aby to šliapalo, aby to bolo farebné, dynamické. Prišli však s niekoľkými návrhmi, ktoré boli lepšie ako som si to predstavoval ja sám. S nimi som oslobodený od mnohých maličkostí, ktoré teraz ako gitarista nemusím riešiť. Zahrám svoj nápad, môj spoluhráč mi dá na výber tri alebo štyri variácie. Každá má iný charakter, ale všetky tam sedia. Jednoznačne prišli s novými a lepšími variáciami, ako sa skladba dá urobiť. A repertoár ktorý hráme, sú v podstate veľmi jednoduché skladby. Pracujeme na nových, ktoré budú typické pre toto trio. K tým starým sa mi už nechce vracať.
Tento rok sa tvojmu medzinárodnému projektu darilo na medzinárodných pódiách.
Odohral som európske turné a poľské turné, čo som kedysi považoval za nemožné. V Poľsku je trh strašne presýtený. Musíš sa tam dostať osobitosťou, alebo niečím ohúriť, aby si ťa zapamätali. Momentálne máme rozjednané veci s poľskou agentúrou, ktorá zastrešuje napr. kapelu Yellow Jackets a vyzerá to tak, že to bude fungovať. To isté aj v Aténach, v Londýne a Belehrade. V Budapešti sme nahrali pod hlavičkou David Kollar International Project live DVD s názvom One Night In Budapest, ktoré vyšlo teraz v decembri.
Neustále sa venuješ cvičeniu. Nakoľko to reálne využívaš vo svojich skladbách alebo priamo počas koncertu?
Ja si myslím, že na sto percent, aj keď sú veci, ktoré sa podaria samé od seba ešte krajšie ako tie, ktoré sú nacvičené, ale aj v tom je radosť z umenia. Je dôležité zistiť, kde máš hranice. Zvládnuť to, v čom sa chceš v rámci svojich hraníc vyjadrovať a neskôr ich rozširovať. Všetky nacvičené veci sa ti v hlave uložia a neskôr zistíš, o koľko ľahšie sa ti hrá. Myslím si, že je nevyhnutné, aby muzikant cvičil a udržoval sa vo forme. Aj keď sú takí, ktorí si myslia, že je to škodlivé.
Aký svet sa ti otvoril, keď si začal robiť hudbu k filmom?
Otvorila sa mi moja predstavivosť, ktorú som musel pestovať. Keď dostaneš film, v ktorom nie je ani nota, musíš si ho celý pozrieť, nájsť nejakú myšlienku filmu, nech je akákoľvek a dostať to tam. Dosť som sa s tým natrápil, no po čase som sa postavil o ďalší meter, dva nad muziku, ktorú robím. Viem sa na to pozrieť zhora. Čo to robí, ako sa to chová a kam to má ísť. A naozaj, muzika je absolútna sloboda. Môžeš robiť, čo chceš. Len si to treba vedieť obhájiť. Som šťastný, že je to takto.
Čo plánujete s kapelou v nasledujúcom roku?
Posledný rok bol veľmi úrodný a náročný. Našim najambicióznejším plánom je dokončiť prípravy na turné Praha, Berlín, Paríž, Amsterdam, Londýn. V marci ideme nahrávať platňu a chcem, aby nás neobmedzoval čas. Tiež sa nám črtá turné po Balkáne a Grécku. Mňa osobne čaká tvrdá práca na hudbe k celovečernému filmu Mira Rema s názvom Comeback, kde by mal hrať aj Richard Müller.
Edo Kopček
