Gitara z lásky, blues z presvedčenia
21.01.2010 Filed in: Články
Robben Ford
Gitara z lásky, blues z presvedčenia
Muzika Robbena Forda je dôkazom, že bluesový hudobník nemusí špekulovať nad novými štýlmi, lámať si hlavu nad novými figúrami, používať netradičné nástrojové kombinácie, a napriek tomu môže byť dokonalým originálom s darom podmaniť si publikum silou svojej osobnosti. Ford patrí k tej sorte muzikantov, z koncertov ktorých ľudia odchádzajú spokojní a emocionálne naplnení. O svojich kvalitách dokáže presvedčiť ako sólový umelec, ale aj ako tímový hráč v službách takých osobností ako Jimmy Whiterspoon, Miles Davis, George Harrison, Joni Mitchell, či Bonnie Raitt. Nasledujúca debata s týmto vynikajúcim gitaristom je o všetkom a o ničom. Zámienkou pre vznik rozhovoru bola jeho nová živá nahrávka, realizovaná v líniách bluesrocku, so všetkými charakteristikami Fordovej tvorby.
Ako by si definoval sám seba ako sólového umelca?
Skladanie a hranie vlastných skladieb je výsadou hádam každého rockového hudobníka. Na koncertoch sa snažím, aby to nebola len „one man show“, ale aby sa do popredia dostala aj moja kapela. Nesnažím sa byť za každú cenu stredobodom pódia, ale veď s takým Milesom Davisom to ani nie je možné. Každý s kým sa postavím na pódium, každý kto si samostatne buduje svoj sound a výraz, je dôležitý a jedinečný. Ja sa snažím len dosiahnuť celistvý zvuk, a preto bez akéhokoľvek člena stráca to ktoré zoskupenie na svojej jedinečnosti. Špecifickosť môjho prejavu, alebo kapiel v ktorých som hrával, narastala s každým jedným živým hraním, alebo skúšaním.
Kedy si sa hudbe začal venovať?
Bolo to v mojich desiatich rokoch a začal som hrať na saxofón, pretože na jednej zábave som videl niekoho na tento nástroj hrať a mňa to vtedy úplne dostalo. Bol to prvý nástroj, ktorý mi učaroval a rozbehol moju hudobnú kariéru. Obaja moji rodičia boli muzikanti, otec sa tomu venoval profesionálne a celá naša rodina mala hudobné sklony. Môj starší brat hrával na bicie a najmladší zase na fúkaciu harmoniku, a tak sme mali aj rodinnú kapelu, čo bolo v puberte úžasné. Volala sa Charles Ford Band.
A kedy si objavil gitaru?
Okolo gitary som sa začal obšmietať asi v trinástich. Otec mi ukázal zopár akordov a ja som sa následne sám začal snažiť reprodukovať to, čo som počul na nahrávkach. Väčšinu akordov som sa naučil z odbornej literatúry a zbytok som dosiahol iba tvrdým cvičením, počúvaním a zase hraním a počúvaním...
Čo sa udialo, keď si odišiel zo svojho rodného mesta Ukiah do Los Angeles?
Nešiel som do Los Angeles, ale najprv to bola Bay Area v blízkosti San Francisca, vlastne aj teraz žijem vo Friscu. Vtedy tam pôsobili mnohé kapely a ja som na chvíľku hral so svojím starším bratom. Mali sme spolu takú malú bluesovú kapelku a možnosť pracovať s už vtedy legendárnym Charlie Musselwhitom.
To bolo tvoje prvé profesionálne pôsobisko?
Hej, mal som iba osemnásť rokov.
Aké to bolo?
Bol to skôr nepríjemný zážitok, lebo Charliemu sa nepáčila moja hra na gitaru, skôr ma bral ako dobrého hráča na saxofón. Je ale pravdou, že nepotreboval saxofonistu, ale dobrého feelingového gitaristu, a tak to musel so mnou skúsiť, hahaha...
V tej dobe ale gitara nebol tvoj hlavný nástroj, alebo sa mýlim?
Je to diskutabilné, lebo mňa čoraz viac priťahovala gitara, ale Charliemu sa veľmi páčil môj brat Pat a ten si dal podmienku, že musí zobrať aj mňa. A tak vlastne vďaka Patovi som dostal svoj prvý profesionálny džob.
Čo bolo ďalej, myslím po spolupráci s Musselwhitom?
Po skúsenostiach s Charliem som dal dokopy kapelu a snažil som sa viac hrať hudbu, ktorú som vtedy považoval za skutočný jazz. Žiadny chicagský blues, ale hudbu, ktorá sa mi v tom čase páčila. Kapela sa skladala z hudobníkov na miestnej úrovni, ktorých som našiel práve v Bay Area. Náš tretí alebo štvrtý koncert bolo predskakovanie Jimmy Witherspooonovi. Vystupoval iba s gitaristom a opýtal sa nás, či by sme sa na víkend nestali jeho kapelou. My sme po tejto príležitosti skočili a vyšlo to.
Ako si dostal k Joni Mitchell?
Behom dvoch rokov, keď som spolupracoval s Jimmym Witherspoonom, som sa stretol s mnohými ľuďmi z branže a medzi nimi boli aj členovia LA Express, ktorí vtedy robili doprovodnú kapelu na turné Joni Mitchell. Tom Scott, klávesák Roger Kellaway a basgitarista Max Bennett. Max ma počul hrať s Witherspoonom a Kellaway ma zase videl hrať na jednom festivale, kde som vystupoval ako gitarista sám za seba. Požiadali ma, aby som sa pripojil k skupine a ja som skoro celý rok 1974 strávil s nimi na turné Joni Mitchell. Behom tejto doby, keď sme boli v Anglii som sa stretol aj s George Harrisonom a koncom toho istého roku som s ním odohral jeho koncertnú šnúru. Takže do októbra som pracoval s Joni Mitchell, v novembri som nahrával druhý (pre mňa prvý) album LA Express, potom som s Tomom Scottom išiel na skúšky k Georgovi a s ním sme cestovali ďalšie dva mesiace.
Takže si hral blues, potom rock, ale veď ty si vyrástol na jazze, nie?
To je pravda, aj vtedy som počúval hlavne Johna Coltranea a Milesa Davisa. A nesmierne som miloval tvorbu hráčov na saxofón ako boli Wayne Shorter, Ornette Coleman a Archie Sheep. To bola hudba, v ktorej som hľadal inšpiráciu.
Veľa muzikantov sa snaží hrať len jeden štýl, ale tvoj repertoár je od začiatku široký a pestrý...
Vždy som mal rád rôzne druhy hudby a čo som naozaj miloval od začiatku, bol blues, jazz a klasická hudba. Moje korene siahajú od tradičných amerických foriem až po Európu. To sú veci, ktoré som počúval ako prvé. Samozrejme, že ako malý chlapec som frčal na pope, tak ako všetci moji kamaráti. Junior Walker & The All-Stars, Otis Redding, Aretha Franklin a rhythm&bluesoví interpreti, ktorí predchádzali britskej invázii beatových kapiel.
A ako to bolo s Yellowjackets?
Dal som dohromady kapelu, ktorá by mi pomohla nahrať môj prvý sólový album pre Elektru (The Inside Story). Táto kapela nahrala album, ale len Russell Ferrante bol voľný a mohol ísť so mnou na turné, takže s ním som pokračoval v spolupráci. Kapela sa o čosi neskôr znova dala dokopy a môj manažér navrhol, aby sme pre kapelu dohodli osobitnú zmluvu. Ja už som mal zmluvu s Elektra Records, ale kapela zmluvu nemala. V tom čase som sa začal približovať viac k vokálne orientovanej hudbe, zatiaľ čo kapela hrala fusion. Tak sme dojednali osobitnú zmluvu pre Yellowjackets a ja som sa stal hlavným umelcom kapely, ktorú som založil.
Ktoré hudobné zážitky považuješ za najdôležitejšie?
Bola to spolupráca s Joni Mitchell a Jimmy Witherspoonom. Hlavne Jimmy - jedna z veľkých osobností na javisku -, bol veľký vodca a mňa to k nemu nesmierne priťahovalo. Bolo to ako v tej otrepanej fráze „kamkoľvek ideš, človeče, som tu s tebou.“
Mala Joni Mitchell jasnú predstavu o tom, čo chcela robiť?
Nie je to tak veľmi o predstavách - hoci, samozrejme, nápady tu sú - ale je to skutočne o tom, že oni sú tak sami sebou. Joni je génius a bola na vrchole svojej kariéry, keď som s ňou spolupracoval. Court&Spark bol ten album, vrchol jej kariéry, takže bol pri tom práve v tom šťastnom období, keď vrcholila jej sláva. LA Express bola partia skvelých a už dozretých muzikantov a ja som práve dozrieval (smiech). Vtedy som sa naučil to, ako hudba nemá byť o tom istom, pretože ja som hral výlučne blues a jazz. Naučili ma byť všestranným hudobníkom.
Pokiaľ viem, hral si aj s Milesom Davisom?
To, čo sa stalo s Milesom bolo niečo ako korunovácia. Bolo to ako prijať členstvo v rytierskom ráde. Prešiel som utrpením a hudobným rastom a nakoniec som dosiahol, že mi Miles Davis povedal: „Áno, ty si hodný.“ Z toho som bol úplne rozhodený. To bola naozaj jediná vec v mojej kariére, ktorá ma totálne dostala. Keď som bol prijatý do LA Express na turné s Joni, neuvedomoval som si aká je to príležitosť, ale pri Milesovi som bol veľmi hrdý na svoj úspech. Všetci sa tam ku mne správali úplne rovnocenne.
Koľko si mal rokov, keď to celé začalo, tak naozaj?
Mal som len dvadsaťdva, keď som bol na turné s Joni a dvadsiate tretie narodeniny som oslávil na šnúre s George Harrisonom, ktoré bolo po Joni.
S kým si ešte hral?
Tesne pred spoluprácou s Milesom som bol ako člen doprovodnej kapely na turné s Michaelom McDonaldom, s ktorým som tu a tam spolupracoval asi dva roky. Vtedy som skúšal spievať a hľadať svoju vokálnu podobu. Samozrejme som sa snažil aj skladať, ale zatiaľ mi to nejako extra nešlo. Potom však prišiel zlom a aj napriek tomu, že som hral ešte stále s Milesom, podpísal som zmluvu s Warner Bros a svojou vlastnou vinou som zapríčinil, že moja sólovka Talk To Your Daughter vyšla v roku 1988. Jednalo sa o čiste bluesový album nominovaný na Grammy ako Best Contemporary Blues Recording. To bol naozajstný začiatok mojej sólovej kariéry.
Tvoja ďalšia nahrávka Robben Ford & the Blue Line vyšla až v roku 1992.
Nuž, keď v roku 1988 vyšla Talk To Your Daughter, vtedy som si pomyslel "OK, toto som ja, robím si svoje veci a som na vlastnom turné. Vtedy začali veci do seba zapadať, ale na ďalší album kvôli nezáujmu nahrávacích spoločností ešte nedozrel čas.
Tvoj album Tiger Walk bol funkový. Zaujímalo by ma, ako vznikol.
Chcel som urobiť niečo, čo by bolo zábavné a nie vokálne orientované. Nechcel som písať texty a spievať. Páčila sa mi kapela, ktorá nahrávala albumy Keitha Richardsa. Zložil som hudbu pre túto kapelu, prizval producenta Niko Bolasa a tak vznikol tento rock - r&b album.
Čo by si povedal o svojom poslednom štúdiovom albume Truth?
Tento album považujem za to najlepšie, čo som doteraz urobil. Pre mňa znamená obdobie kedy som svoj štýl doviedol do dokonalosti aj ako spevák a gitarista, ale tiež ako skladateľ. Som naň veľmi hrdý. Samozrejme, nesmiem zabudnúť aj na poslednú „lajfku“ Soul on Ten, o ktorej som presvedčený, že je to poctivý bluesový koncertný záznam.
Čo plánuješ robiť v budúcnosti?
Pravdepodobne začnem onedlho nahrávať nový album. Nikdy nerozmýšľam nad tým, čo bude, pretože vždy je všetko inak.
Gitara z lásky, blues z presvedčenia
Muzika Robbena Forda je dôkazom, že bluesový hudobník nemusí špekulovať nad novými štýlmi, lámať si hlavu nad novými figúrami, používať netradičné nástrojové kombinácie, a napriek tomu môže byť dokonalým originálom s darom podmaniť si publikum silou svojej osobnosti. Ford patrí k tej sorte muzikantov, z koncertov ktorých ľudia odchádzajú spokojní a emocionálne naplnení. O svojich kvalitách dokáže presvedčiť ako sólový umelec, ale aj ako tímový hráč v službách takých osobností ako Jimmy Whiterspoon, Miles Davis, George Harrison, Joni Mitchell, či Bonnie Raitt. Nasledujúca debata s týmto vynikajúcim gitaristom je o všetkom a o ničom. Zámienkou pre vznik rozhovoru bola jeho nová živá nahrávka, realizovaná v líniách bluesrocku, so všetkými charakteristikami Fordovej tvorby.
Skladanie a hranie vlastných skladieb je výsadou hádam každého rockového hudobníka. Na koncertoch sa snažím, aby to nebola len „one man show“, ale aby sa do popredia dostala aj moja kapela. Nesnažím sa byť za každú cenu stredobodom pódia, ale veď s takým Milesom Davisom to ani nie je možné. Každý s kým sa postavím na pódium, každý kto si samostatne buduje svoj sound a výraz, je dôležitý a jedinečný. Ja sa snažím len dosiahnuť celistvý zvuk, a preto bez akéhokoľvek člena stráca to ktoré zoskupenie na svojej jedinečnosti. Špecifickosť môjho prejavu, alebo kapiel v ktorých som hrával, narastala s každým jedným živým hraním, alebo skúšaním.
Kedy si sa hudbe začal venovať?
Bolo to v mojich desiatich rokoch a začal som hrať na saxofón, pretože na jednej zábave som videl niekoho na tento nástroj hrať a mňa to vtedy úplne dostalo. Bol to prvý nástroj, ktorý mi učaroval a rozbehol moju hudobnú kariéru. Obaja moji rodičia boli muzikanti, otec sa tomu venoval profesionálne a celá naša rodina mala hudobné sklony. Môj starší brat hrával na bicie a najmladší zase na fúkaciu harmoniku, a tak sme mali aj rodinnú kapelu, čo bolo v puberte úžasné. Volala sa Charles Ford Band.
A kedy si objavil gitaru?
Okolo gitary som sa začal obšmietať asi v trinástich. Otec mi ukázal zopár akordov a ja som sa následne sám začal snažiť reprodukovať to, čo som počul na nahrávkach. Väčšinu akordov som sa naučil z odbornej literatúry a zbytok som dosiahol iba tvrdým cvičením, počúvaním a zase hraním a počúvaním...
Čo sa udialo, keď si odišiel zo svojho rodného mesta Ukiah do Los Angeles?
Nešiel som do Los Angeles, ale najprv to bola Bay Area v blízkosti San Francisca, vlastne aj teraz žijem vo Friscu. Vtedy tam pôsobili mnohé kapely a ja som na chvíľku hral so svojím starším bratom. Mali sme spolu takú malú bluesovú kapelku a možnosť pracovať s už vtedy legendárnym Charlie Musselwhitom.
To bolo tvoje prvé profesionálne pôsobisko?
Hej, mal som iba osemnásť rokov.
Aké to bolo?
Bol to skôr nepríjemný zážitok, lebo Charliemu sa nepáčila moja hra na gitaru, skôr ma bral ako dobrého hráča na saxofón. Je ale pravdou, že nepotreboval saxofonistu, ale dobrého feelingového gitaristu, a tak to musel so mnou skúsiť, hahaha...
V tej dobe ale gitara nebol tvoj hlavný nástroj, alebo sa mýlim?
Je to diskutabilné, lebo mňa čoraz viac priťahovala gitara, ale Charliemu sa veľmi páčil môj brat Pat a ten si dal podmienku, že musí zobrať aj mňa. A tak vlastne vďaka Patovi som dostal svoj prvý profesionálny džob.
Čo bolo ďalej, myslím po spolupráci s Musselwhitom?
Po skúsenostiach s Charliem som dal dokopy kapelu a snažil som sa viac hrať hudbu, ktorú som vtedy považoval za skutočný jazz. Žiadny chicagský blues, ale hudbu, ktorá sa mi v tom čase páčila. Kapela sa skladala z hudobníkov na miestnej úrovni, ktorých som našiel práve v Bay Area. Náš tretí alebo štvrtý koncert bolo predskakovanie Jimmy Witherspooonovi. Vystupoval iba s gitaristom a opýtal sa nás, či by sme sa na víkend nestali jeho kapelou. My sme po tejto príležitosti skočili a vyšlo to.
Ako si dostal k Joni Mitchell?
Behom dvoch rokov, keď som spolupracoval s Jimmym Witherspoonom, som sa stretol s mnohými ľuďmi z branže a medzi nimi boli aj členovia LA Express, ktorí vtedy robili doprovodnú kapelu na turné Joni Mitchell. Tom Scott, klávesák Roger Kellaway a basgitarista Max Bennett. Max ma počul hrať s Witherspoonom a Kellaway ma zase videl hrať na jednom festivale, kde som vystupoval ako gitarista sám za seba. Požiadali ma, aby som sa pripojil k skupine a ja som skoro celý rok 1974 strávil s nimi na turné Joni Mitchell. Behom tejto doby, keď sme boli v Anglii som sa stretol aj s George Harrisonom a koncom toho istého roku som s ním odohral jeho koncertnú šnúru. Takže do októbra som pracoval s Joni Mitchell, v novembri som nahrával druhý (pre mňa prvý) album LA Express, potom som s Tomom Scottom išiel na skúšky k Georgovi a s ním sme cestovali ďalšie dva mesiace.
Takže si hral blues, potom rock, ale veď ty si vyrástol na jazze, nie?
To je pravda, aj vtedy som počúval hlavne Johna Coltranea a Milesa Davisa. A nesmierne som miloval tvorbu hráčov na saxofón ako boli Wayne Shorter, Ornette Coleman a Archie Sheep. To bola hudba, v ktorej som hľadal inšpiráciu.
Veľa muzikantov sa snaží hrať len jeden štýl, ale tvoj repertoár je od začiatku široký a pestrý...
Vždy som mal rád rôzne druhy hudby a čo som naozaj miloval od začiatku, bol blues, jazz a klasická hudba. Moje korene siahajú od tradičných amerických foriem až po Európu. To sú veci, ktoré som počúval ako prvé. Samozrejme, že ako malý chlapec som frčal na pope, tak ako všetci moji kamaráti. Junior Walker & The All-Stars, Otis Redding, Aretha Franklin a rhythm&bluesoví interpreti, ktorí predchádzali britskej invázii beatových kapiel.
A ako to bolo s Yellowjackets?
Dal som dohromady kapelu, ktorá by mi pomohla nahrať môj prvý sólový album pre Elektru (The Inside Story). Táto kapela nahrala album, ale len Russell Ferrante bol voľný a mohol ísť so mnou na turné, takže s ním som pokračoval v spolupráci. Kapela sa o čosi neskôr znova dala dokopy a môj manažér navrhol, aby sme pre kapelu dohodli osobitnú zmluvu. Ja už som mal zmluvu s Elektra Records, ale kapela zmluvu nemala. V tom čase som sa začal približovať viac k vokálne orientovanej hudbe, zatiaľ čo kapela hrala fusion. Tak sme dojednali osobitnú zmluvu pre Yellowjackets a ja som sa stal hlavným umelcom kapely, ktorú som založil.
Ktoré hudobné zážitky považuješ za najdôležitejšie?
Bola to spolupráca s Joni Mitchell a Jimmy Witherspoonom. Hlavne Jimmy - jedna z veľkých osobností na javisku -, bol veľký vodca a mňa to k nemu nesmierne priťahovalo. Bolo to ako v tej otrepanej fráze „kamkoľvek ideš, človeče, som tu s tebou.“
Mala Joni Mitchell jasnú predstavu o tom, čo chcela robiť?
Nie je to tak veľmi o predstavách - hoci, samozrejme, nápady tu sú - ale je to skutočne o tom, že oni sú tak sami sebou. Joni je génius a bola na vrchole svojej kariéry, keď som s ňou spolupracoval. Court&Spark bol ten album, vrchol jej kariéry, takže bol pri tom práve v tom šťastnom období, keď vrcholila jej sláva. LA Express bola partia skvelých a už dozretých muzikantov a ja som práve dozrieval (smiech). Vtedy som sa naučil to, ako hudba nemá byť o tom istom, pretože ja som hral výlučne blues a jazz. Naučili ma byť všestranným hudobníkom.
Pokiaľ viem, hral si aj s Milesom Davisom?
To, čo sa stalo s Milesom bolo niečo ako korunovácia. Bolo to ako prijať členstvo v rytierskom ráde. Prešiel som utrpením a hudobným rastom a nakoniec som dosiahol, že mi Miles Davis povedal: „Áno, ty si hodný.“ Z toho som bol úplne rozhodený. To bola naozaj jediná vec v mojej kariére, ktorá ma totálne dostala. Keď som bol prijatý do LA Express na turné s Joni, neuvedomoval som si aká je to príležitosť, ale pri Milesovi som bol veľmi hrdý na svoj úspech. Všetci sa tam ku mne správali úplne rovnocenne.
Koľko si mal rokov, keď to celé začalo, tak naozaj?
Mal som len dvadsaťdva, keď som bol na turné s Joni a dvadsiate tretie narodeniny som oslávil na šnúre s George Harrisonom, ktoré bolo po Joni.
S kým si ešte hral?
Tesne pred spoluprácou s Milesom som bol ako člen doprovodnej kapely na turné s Michaelom McDonaldom, s ktorým som tu a tam spolupracoval asi dva roky. Vtedy som skúšal spievať a hľadať svoju vokálnu podobu. Samozrejme som sa snažil aj skladať, ale zatiaľ mi to nejako extra nešlo. Potom však prišiel zlom a aj napriek tomu, že som hral ešte stále s Milesom, podpísal som zmluvu s Warner Bros a svojou vlastnou vinou som zapríčinil, že moja sólovka Talk To Your Daughter vyšla v roku 1988. Jednalo sa o čiste bluesový album nominovaný na Grammy ako Best Contemporary Blues Recording. To bol naozajstný začiatok mojej sólovej kariéry.
Tvoja ďalšia nahrávka Robben Ford & the Blue Line vyšla až v roku 1992.
Nuž, keď v roku 1988 vyšla Talk To Your Daughter, vtedy som si pomyslel "OK, toto som ja, robím si svoje veci a som na vlastnom turné. Vtedy začali veci do seba zapadať, ale na ďalší album kvôli nezáujmu nahrávacích spoločností ešte nedozrel čas.
Tvoj album Tiger Walk bol funkový. Zaujímalo by ma, ako vznikol.
Chcel som urobiť niečo, čo by bolo zábavné a nie vokálne orientované. Nechcel som písať texty a spievať. Páčila sa mi kapela, ktorá nahrávala albumy Keitha Richardsa. Zložil som hudbu pre túto kapelu, prizval producenta Niko Bolasa a tak vznikol tento rock - r&b album.
Čo by si povedal o svojom poslednom štúdiovom albume Truth?
Tento album považujem za to najlepšie, čo som doteraz urobil. Pre mňa znamená obdobie kedy som svoj štýl doviedol do dokonalosti aj ako spevák a gitarista, ale tiež ako skladateľ. Som naň veľmi hrdý. Samozrejme, nesmiem zabudnúť aj na poslednú „lajfku“ Soul on Ten, o ktorej som presvedčený, že je to poctivý bluesový koncertný záznam.
Čo plánuješ robiť v budúcnosti?
Pravdepodobne začnem onedlho nahrávať nový album. Nikdy nerozmýšľam nad tým, čo bude, pretože vždy je všetko inak.
Martin Hoza
