Funková babenka s altkou
21.01.2010 Filed in: Články
Funková babenka s altkou
Je dobré, že organizátori džezákov zaraďujú na záver trojdňového maratónu headlinerov, ktorí vypĺňajú širší priestor žánrového záberu - dobré podľa mňa hneď z dvoch príčin. Po prvé preto, že vďaka tejto dramaturgii som videl v nedávnej minulosti svojich obľúbencov Level 42 a Al Jarreaua. Po druhé preto, lebo ortodoxní džezoví puristi opúšťajú na protest najlepšie fleky v prvom rade a tým uvoľňujú nabitú strategickú plochu pod pódiom, ktorú som vďačne zaujal aj so svojím synom a jeho priateľkou, čím sme dostali funkovú smršť z prvej ruky.
Holandská saxofonistka Candy Dulfer (40) si priviezla šesťčlennú kapelku Funky Stuff, a to bieleho gitaristu, basistu, bubeníka a trumpetistu, čiernu speváčku a zjavne kapele veliaceho dvestokilového čierneho klávesáka v apartnom klobúčiku. Uprostred tejto zostavy trónila neprehliadnuteľná Candy s nabrúsenou altkou v atraktívnych sexi minišatách, ktoré mužské oko museli povinne potešiť.
Skvele hrajúca a zohratá kapela naplno rozbalila svoju zmesku popu, rocku a jazzu s akcentom na funkovú rytmickú mašinériu, ktorá publikum vytešila a rozhýbala. Osobne mám veľmi rád fúziu, kde sa na platforme popovej pesničky rozvíja funky-rocková rytmika a nad tým sa vznášajú jazzové harmónie a melódie. Tak tomu naozaj bolo a potvrdili to aj v playliste zaradené skladby Princea a Micheala Jacksona.
Kto sa pôvodne domnieval, že saxofón v ženských rukách je len atraktívna rekvizita, toho Candy presvedčila o opaku. Hrala virtuózne a jej tón už presvedčivo rozoznám. Možno nie je taký formát ako D. Sanborn, ale Kenny G. by mohol ísť na malé školenie, ako sa „odsladiť“.
Funkové groovy rýchlo odsýpali a prevažne inštrumentálna muzika bola vkusne prepletená spievanými refrénmi a speváckymi tančekmi oboch ženských protagonistiek. „Viete, ja som hrala s pánom Princeom...“ povedala pred záverom Candy. Nuž áno, vieme. A je poznať, že bola na úspešnom školení. Mimochodom, P. Lipa, ktorý s ňou hovoril, mi prezradil pikošku, ako sa dostala k Princeovi. Keď bol v Holandsku, robila mu predkapelu a Prince sa tak zľakol, že ju zrušil. Candy sa nedala a rozmazala v novinách, že je bojko. Prince vymyslel kompromis a ponúkol jej miesto v kapele vedľa Meceo Parkera. Tak to je naozaj dobré.
Publikum po 90 minútach odmietlo kapelu pustiť do šatne, takže prišiel prídavok Lilly Was Here a ešte jedna funková vypaľovačka, po ktorej sme sa mohli už len rozlúčiť s kapelou a jej frontmankou. Priniesla ženskú krásu, eleganciu, šarm, sexepíl, spev, tanec, vtipné rozhovory s publikom, skvelú hru na saxofón a pravú funkovú dravosť a radosť. Málo? Pre mňa dosť. Až až.
Je dobré, že organizátori džezákov zaraďujú na záver trojdňového maratónu headlinerov, ktorí vypĺňajú širší priestor žánrového záberu - dobré podľa mňa hneď z dvoch príčin. Po prvé preto, že vďaka tejto dramaturgii som videl v nedávnej minulosti svojich obľúbencov Level 42 a Al Jarreaua. Po druhé preto, lebo ortodoxní džezoví puristi opúšťajú na protest najlepšie fleky v prvom rade a tým uvoľňujú nabitú strategickú plochu pod pódiom, ktorú som vďačne zaujal aj so svojím synom a jeho priateľkou, čím sme dostali funkovú smršť z prvej ruky.
Skvele hrajúca a zohratá kapela naplno rozbalila svoju zmesku popu, rocku a jazzu s akcentom na funkovú rytmickú mašinériu, ktorá publikum vytešila a rozhýbala. Osobne mám veľmi rád fúziu, kde sa na platforme popovej pesničky rozvíja funky-rocková rytmika a nad tým sa vznášajú jazzové harmónie a melódie. Tak tomu naozaj bolo a potvrdili to aj v playliste zaradené skladby Princea a Micheala Jacksona.
Kto sa pôvodne domnieval, že saxofón v ženských rukách je len atraktívna rekvizita, toho Candy presvedčila o opaku. Hrala virtuózne a jej tón už presvedčivo rozoznám. Možno nie je taký formát ako D. Sanborn, ale Kenny G. by mohol ísť na malé školenie, ako sa „odsladiť“.
Funkové groovy rýchlo odsýpali a prevažne inštrumentálna muzika bola vkusne prepletená spievanými refrénmi a speváckymi tančekmi oboch ženských protagonistiek. „Viete, ja som hrala s pánom Princeom...“ povedala pred záverom Candy. Nuž áno, vieme. A je poznať, že bola na úspešnom školení. Mimochodom, P. Lipa, ktorý s ňou hovoril, mi prezradil pikošku, ako sa dostala k Princeovi. Keď bol v Holandsku, robila mu predkapelu a Prince sa tak zľakol, že ju zrušil. Candy sa nedala a rozmazala v novinách, že je bojko. Prince vymyslel kompromis a ponúkol jej miesto v kapele vedľa Meceo Parkera. Tak to je naozaj dobré.
Publikum po 90 minútach odmietlo kapelu pustiť do šatne, takže prišiel prídavok Lilly Was Here a ešte jedna funková vypaľovačka, po ktorej sme sa mohli už len rozlúčiť s kapelou a jej frontmankou. Priniesla ženskú krásu, eleganciu, šarm, sexepíl, spev, tanec, vtipné rozhovory s publikom, skvelú hru na saxofón a pravú funkovú dravosť a radosť. Málo? Pre mňa dosť. Až až.
Marcel Daniš
