Frank Winter
The Western Sky
Slnko records
***1/2

Britský pesničkár žijúci v Bratislave si pre svoj druhý album zvolil trochu odlišný prístup, než v prípade debutu How To Be Alone (2008). Obvyklá komorná atmosféra Winterových piesní je ešte viac umocnená striedmou inštrumentáciou a spontánnou atmosférou nahrávania. Piesne nie sú založené na silných, samonosných melodických motívoch, ale ich atmosféra dokážu poslucháča vtiahnuť možno ešte viac práve vďaka ich neuchopiteľnosti a prchavosti. Základ aranžmánov spočíva na akustických gitarách a vrstvených viachlasoch, len kde tu spestrených elektrickou gitarou, husľami, klavírom či akordeónom. Ospalá nálada piesní, práca s vokálmi a naliehavosť v polorecitovanom speve občas pripomenie akustické nahrávky Pink Floyd, ale aj keď v promomateriáloch k Winterovým nahrávkam sa spomínajú nadväznosť na mená ako Bob Dylan, Neil Young či Johnny Cash, ja osobne vidím oveľa viac duchovnej spriaznenosti Franka Wintera s pesničkármi novej lo-fi generácie ako sú Billy Callahan (aka Smog), alebo Bonnie Prince Billy.

Miloš Janoušek

Tags: recenzie