20 rokov HEX
21.01.2010 Filed in: Články
20 rokov HEX
Keď som 27. novembra dorazil do PKO, mal som pocit déja-vu niekedy spred 16 rokov, kedy na krste druhého (mini)albumu Abrakadabra si s kapelou zahrali aj hostia. Vtedy to boli legendy – Marián Varga, Paľo Hammel, Janko Lehotský, teraz prišli hexákom pogratulovať ich rovesníci a nástupcovia(?!) - Para, O.B.D, le Payaco, Puding pani Elvisovej a ďalší. Z kapely, ktorá v roku 1993 bola „odporúčaná“ a ktorej sa patrilo pomôcť, sa stala dvadsaťročná dáma v tých najlepších pop-rockových rokoch.
Môj vzťah k Hexu prekračuje rámec obvyklých fanúšikovsko-pracovných vzťahov, nakoľko som sa do jeho histórie aktívne zapojil – najskôr ako fanúšik, neskôr ako rozhlasový popularizátor a sem tam aj indie DJ na prvých koncertných šnúrach až po pozíciu zástupcu vydavateľa, ktorý kapele najskôr zabezpečil zmluvu a napokon jej musel oznámiť jej zrušenie. Aj to prináša život, ale na našich osobných vzťahoch to nič nezmenilo. Napokon, prežili sme spolu príliš veľa úžasných a neopakovateľných zážitkov, ktoré opisujem v booklete k súborným vydaniam nahrávok Hexu na dvoch 2CD (Hex 1990-1995, resp. Hex 1996-2000) a lepšie to už nenapíšem.
S odstupom času a s uvedomením si déja-vu zážitku v PKO, môžem s uspokojením povedať: stálo za to, pomôcť tejto kapele. Postupne sa prepracovala do dnešnej príjemnej pozície – kontinuálne koncertuje, nahráva nové skladby a ku svojej existencii nepotrebuje nič, čo by priamo nesúviselo s hudbou (pozornosť bulváru). A pri spätnej inventúre jej albumov vysvitá, že na každom z nich je niekoľko skladieb, ktoré si dodnes na koncertoch pospevujú tí starí, ako aj stále pribúdajúci noví fanúšikovia.
Komunita fanúšikov Hexu je svojím spôsobom rodinná a kapela ju aktívne podporuje napr. aj festivalom Žákovic Open. Fanúšikovia z čias zrodu skupiny už majú deti, ktoré neraz objavujú hudbu svojich rodičov a spoločne sa tešia zo stále nových hexáckych skladieb. Tie sa už kapela naučila konštruovať s ohľadom na limity svojho speváka, pričom v ich zdanlivej jednoduchosti je schovaných nemálo skvelých hudobných nápadov, ktoré dokáže vyšperkovať Fefe svojimi jedinečnými textami (ktorej inej pop-rockovej kapele by ste uverili verš ... s priateľkou som sa nezhodol, tak som ju zavraždil...).
Tak trochu mi hexáci pripomínajú Paľa Hammela – sú „normálni“ tým najlepším spôsobom – nepotrebujú si dokazovať svoju výnimočnosť ničím iným, len svojou tvorbou a v oboch prípadoch majú tie dôkazy podobu skladieb čo majú na to, aby svojím spôsobom zľudoveli. U Paľa Hammela je to už definitívne, pri sledovaní reakcií publika na výročnom koncerte Hexu v PKO si myslím, že sa to Ďuďovi, Yxovi, Fefemu a Tybykemu podarilo tiež.
Môj vzťah k Hexu prekračuje rámec obvyklých fanúšikovsko-pracovných vzťahov, nakoľko som sa do jeho histórie aktívne zapojil – najskôr ako fanúšik, neskôr ako rozhlasový popularizátor a sem tam aj indie DJ na prvých koncertných šnúrach až po pozíciu zástupcu vydavateľa, ktorý kapele najskôr zabezpečil zmluvu a napokon jej musel oznámiť jej zrušenie. Aj to prináša život, ale na našich osobných vzťahoch to nič nezmenilo. Napokon, prežili sme spolu príliš veľa úžasných a neopakovateľných zážitkov, ktoré opisujem v booklete k súborným vydaniam nahrávok Hexu na dvoch 2CD (Hex 1990-1995, resp. Hex 1996-2000) a lepšie to už nenapíšem.
S odstupom času a s uvedomením si déja-vu zážitku v PKO, môžem s uspokojením povedať: stálo za to, pomôcť tejto kapele. Postupne sa prepracovala do dnešnej príjemnej pozície – kontinuálne koncertuje, nahráva nové skladby a ku svojej existencii nepotrebuje nič, čo by priamo nesúviselo s hudbou (pozornosť bulváru). A pri spätnej inventúre jej albumov vysvitá, že na každom z nich je niekoľko skladieb, ktoré si dodnes na koncertoch pospevujú tí starí, ako aj stále pribúdajúci noví fanúšikovia.
Komunita fanúšikov Hexu je svojím spôsobom rodinná a kapela ju aktívne podporuje napr. aj festivalom Žákovic Open. Fanúšikovia z čias zrodu skupiny už majú deti, ktoré neraz objavujú hudbu svojich rodičov a spoločne sa tešia zo stále nových hexáckych skladieb. Tie sa už kapela naučila konštruovať s ohľadom na limity svojho speváka, pričom v ich zdanlivej jednoduchosti je schovaných nemálo skvelých hudobných nápadov, ktoré dokáže vyšperkovať Fefe svojimi jedinečnými textami (ktorej inej pop-rockovej kapele by ste uverili verš ... s priateľkou som sa nezhodol, tak som ju zavraždil...).
Tak trochu mi hexáci pripomínajú Paľa Hammela – sú „normálni“ tým najlepším spôsobom – nepotrebujú si dokazovať svoju výnimočnosť ničím iným, len svojou tvorbou a v oboch prípadoch majú tie dôkazy podobu skladieb čo majú na to, aby svojím spôsobom zľudoveli. U Paľa Hammela je to už definitívne, pri sledovaní reakcií publika na výročnom koncerte Hexu v PKO si myslím, že sa to Ďuďovi, Yxovi, Fefemu a Tybykemu podarilo tiež.
Juraj Čurný, doživotný fanúšik Hexu
