Ľudová hudba a worldmusic na Slovensku
10.03.2010 Filed in: Seriály
Ľudová hudba a worldmusic na Slovensku
Vývoj, súčasný stav a trendy
4. časť
Koncom 70-tych a v 80-tych rokoch 20. storočia nastali v programových profiláciách veľkých mestských folklórnych súborov zmeny smerom k väčšej akceptácii pôvodných tradičných hudobných a tanečných foriem. Naďalej sa však uplatňovala a uplatňuje prax sprostredkovaného prenášania tradícií – bez osobného kontaktu interpreta s tradíciou. Členov súborov učia, s problematikou viac či menej oboznámení, vedúci (najčastejšie bývalý člen najuznávanejšieho súboru Lúčnica), podľa pokynov „odborníkov“. To je zväčša odborne zorientovaný choreograf priamo z nácviku (tiež bývalý člen Lúčnice, alebo absolvent tanečnej katedry VŠMU) a hudobný upravovateľ (vyštudovaný skladateľ alebo samouk, ktorý má prístup do niektorého z inak uzavretých archívov nahrávok) prostredníctvom notového zápisu. Speváci, tanečníci a hudobníci prevažnej väčšiny slovenských folklórnych súborov v danej lokalite nikdy neboli, pôvodných tanečníkov, spevákov a muzikantov osobne nepoznali a aj jestvujúce nahrávky nikdy nielenže neštudovali, ale ani nepočuli. Je všeobecne rozšírený názor, že my (akože členovia mestského folklórneho súboru) tancujeme, spievame a hráme lepšie ako tí dedkovia a babky z dedín. S takto nacvičenými programami vystupujú na veľkých i malých folklórnych festivaloch a iných podujatiach, čím spätne pomáhajú kontaminovať folklórnu tradíciu v pôvodných lokalitách nesúrodými prvkami. Mladí členovia dedinských folklórnych skupín túžia byť úspešní ako veľké mestské súbory snažia sa ich napodobňovať. Veľkým prínosom folklórnych súborov je úprimný, i keď zväčša povrchný záujem o folklór ďalšej a ďalšej generácie mladých ľudí nielen z vidieka, ale aj z miest. Vo svojom voľnom čase vyvíjajú zmysluplnú aktivitu, pri ktorej sa výrazne osobnostne kultivujú. Na medzinárodných folklórnych festivaloch amatérskych súborov v zahraničí, prípadne v rámci medzištátnych kultúrnych podujatí reprezentujú vtedajšie Československo zväčša veľmi úspešne. Medzinárodné publikum oceňuje najmä temperament a pestrosť tanečných čísel, ale tiež rôznorodosť a krásu ľudových krojov na pekných a sympatických ľuďoch. Slovenské amatérske folklórne súbory, ktorých členovia sú motivovaní aj možnosťou dostať sa na inak nedostupný Západ, v porovnaní so západoeurópskymi amatérskymi folklórnymi súbormi pôsobia profesionálnejšie. Na Slovensku v tomto období jestvuje množstvo ľudových muzík – či už aktuálnych členov folklórnych súborov, alebo minulých - ktoré sa snažia účinkovať aj mimo súboru. Hrajú zväčša na rodinných a spoločenských oslavách, tie najlepšie príležitostne samostatne koncertujú. Ich kvalita je veľmi rôznorodá, ale v priebehu desaťročí má vcelku stúpajúcu úroveň, najmä čo sa týka technickej stránky hry a postupne sa zvyšuje aj isté povedomie o štýlovosti hry niektorých najpopulárnejších regiónov. Okrem profesionálnych ľudových hudieb a orchestrov – SĽUK-u, Lúčnice, súboru ukrajinskej menšiny PUĽS-u a rozhlasového OĽUN-u, v ktorých účinkujú hráči s klasickým profesionálnym hudobným vzdelaním a ktoré interpretujú štylizovaný folklór symfonického, prípadne komorno-orchestrálneho rázu s výrazovými prostriedkami obdobia romantizmu 19. storočia, sa v 80-tych rokoch presadzujú viaceré samostatné ľudové hudby, ktoré prostredníctvom monopolnej štátnej umeleckej agentúry Slovkoncert koncertujú v dedinských a mestských kultúrnych domoch so schválenými programami, najčastejšie v spolupráci s ľudovým rozprávačom (Ďatelinka, Muchovci, Hudci, ĽH M. Dudíka, ĽH Št. Molotu a iné). Niektorým z týchto veľmi populárnych muzík vychádzajú vo vydavateľstve OPUS samostatné LP platne. Tento fakt z nich spraví obrovské hviezdy a piesne z platní sa stanú megahitmi slovenského folklórneho sveta.
Vývoj, súčasný stav a trendy
4. časť
Koncom 70-tych a v 80-tych rokoch 20. storočia nastali v programových profiláciách veľkých mestských folklórnych súborov zmeny smerom k väčšej akceptácii pôvodných tradičných hudobných a tanečných foriem. Naďalej sa však uplatňovala a uplatňuje prax sprostredkovaného prenášania tradícií – bez osobného kontaktu interpreta s tradíciou. Členov súborov učia, s problematikou viac či menej oboznámení, vedúci (najčastejšie bývalý člen najuznávanejšieho súboru Lúčnica), podľa pokynov „odborníkov“. To je zväčša odborne zorientovaný choreograf priamo z nácviku (tiež bývalý člen Lúčnice, alebo absolvent tanečnej katedry VŠMU) a hudobný upravovateľ (vyštudovaný skladateľ alebo samouk, ktorý má prístup do niektorého z inak uzavretých archívov nahrávok) prostredníctvom notového zápisu. Speváci, tanečníci a hudobníci prevažnej väčšiny slovenských folklórnych súborov v danej lokalite nikdy neboli, pôvodných tanečníkov, spevákov a muzikantov osobne nepoznali a aj jestvujúce nahrávky nikdy nielenže neštudovali, ale ani nepočuli. Je všeobecne rozšírený názor, že my (akože členovia mestského folklórneho súboru) tancujeme, spievame a hráme lepšie ako tí dedkovia a babky z dedín. S takto nacvičenými programami vystupujú na veľkých i malých folklórnych festivaloch a iných podujatiach, čím spätne pomáhajú kontaminovať folklórnu tradíciu v pôvodných lokalitách nesúrodými prvkami. Mladí členovia dedinských folklórnych skupín túžia byť úspešní ako veľké mestské súbory snažia sa ich napodobňovať. Veľkým prínosom folklórnych súborov je úprimný, i keď zväčša povrchný záujem o folklór ďalšej a ďalšej generácie mladých ľudí nielen z vidieka, ale aj z miest. Vo svojom voľnom čase vyvíjajú zmysluplnú aktivitu, pri ktorej sa výrazne osobnostne kultivujú. Na medzinárodných folklórnych festivaloch amatérskych súborov v zahraničí, prípadne v rámci medzištátnych kultúrnych podujatí reprezentujú vtedajšie Československo zväčša veľmi úspešne. Medzinárodné publikum oceňuje najmä temperament a pestrosť tanečných čísel, ale tiež rôznorodosť a krásu ľudových krojov na pekných a sympatických ľuďoch. Slovenské amatérske folklórne súbory, ktorých členovia sú motivovaní aj možnosťou dostať sa na inak nedostupný Západ, v porovnaní so západoeurópskymi amatérskymi folklórnymi súbormi pôsobia profesionálnejšie. Na Slovensku v tomto období jestvuje množstvo ľudových muzík – či už aktuálnych členov folklórnych súborov, alebo minulých - ktoré sa snažia účinkovať aj mimo súboru. Hrajú zväčša na rodinných a spoločenských oslavách, tie najlepšie príležitostne samostatne koncertujú. Ich kvalita je veľmi rôznorodá, ale v priebehu desaťročí má vcelku stúpajúcu úroveň, najmä čo sa týka technickej stránky hry a postupne sa zvyšuje aj isté povedomie o štýlovosti hry niektorých najpopulárnejších regiónov. Okrem profesionálnych ľudových hudieb a orchestrov – SĽUK-u, Lúčnice, súboru ukrajinskej menšiny PUĽS-u a rozhlasového OĽUN-u, v ktorých účinkujú hráči s klasickým profesionálnym hudobným vzdelaním a ktoré interpretujú štylizovaný folklór symfonického, prípadne komorno-orchestrálneho rázu s výrazovými prostriedkami obdobia romantizmu 19. storočia, sa v 80-tych rokoch presadzujú viaceré samostatné ľudové hudby, ktoré prostredníctvom monopolnej štátnej umeleckej agentúry Slovkoncert koncertujú v dedinských a mestských kultúrnych domoch so schválenými programami, najčastejšie v spolupráci s ľudovým rozprávačom (Ďatelinka, Muchovci, Hudci, ĽH M. Dudíka, ĽH Št. Molotu a iné). Niektorým z týchto veľmi populárnych muzík vychádzajú vo vydavateľstve OPUS samostatné LP platne. Tento fakt z nich spraví obrovské hviezdy a piesne z platní sa stanú megahitmi slovenského folklórneho sveta.
Samo Smetana
