Under My Spell

Under My Spell
Hľadanie prameňa slobody

Oskar Rósza si svoje zámery plní na sto percent. S typickou ľahkosťou a bravúrou dotiahol do formálnej dokonalosti aj svoj azda najvýpravnejší a najosobnejší projekt, na slovenské pomery po mnohých stránkach obdivuhodný a náročný: Kantátu pre sólový soprán, zbor, perkusiový súbor a veľký orchester s názvom Under My Spell. Zvuk je skvelý, všetko klape, stroje sú perfektne namazané. Na vrchole mohutnej nablýskanej symfonickej konštrukcie, pohupujúcej sa ľahučkých pár centimetrov nad zemou ako dajaká vesmírna loď v utopickom filme, dominuje nádherný hlas krásnej mladej slovenskej opernej la femme fatale Adriany Kučerovej. Výpravne nákladné je tu všetko, aj knižne viazaný obal CD plný obrázkov výtvarníka Mareka Ormandíka. Už len podstrčiť nahrávku Petrovi Jacksonovi a je možné, že super-dolby symfonické dunenie k jeho ďalšiemu pokračovaniu Pána prsteňov nebude z pera pána Howarda Shorea, ale Slováka Oskara Rózsu.

Undermyspell
Ako vznikla idea vytvoriť takéto monumentálne orchestrálne dielo?
Po rokoch spolupráce s väčšinou slovenských umelcov z oblasti pop music sa nečakane zjavila sopranistka Adriana Kučerová, ktorú sme spolu s Ľuborom Priehradníkom a textárom Petrom Kollárom oslovili na spoluprácu pri projekte The Hermit & The Ferryman. Adriana vtedy naspievala skladbu Silhouettes, ktorá bola neskôr použitá vo filme „Polčas rozpadu“ režiséra Vlada Fišera. Jej úžasná muzikalita, výraz a umelecká charizma ma okamžite očarili a začali sme uvažovať aj o ďalšej spolupráci. Pôvodne mal vzniknúť komorný, introvertný album piesní...
Zároveň som mal v „šuflíku“ veľké množstvo orchestrálnych tém a skíc, ktoré boli pôvodne určené pre ambiciózny projekt počítačovej hry, ktorý bohužiaľ zlyhal vstupom zahraničných partnerov.Vtedy môj manažér a priateľ Matej Drlička prišiel s vykupiťelským nápadom, spojiť tieto dve koncepcie. Začali sme s Kollárom pracovať na spojení jeho básní s mojou hudbou a postupne sa začala črtať forma, ktorá nás všetkých prekvapila svojou rozsiahlosťou.

Dramatický vývoj a kontrasty pôsobia, akoby hudobná zložka čosi ilustrovala. Tvorí kostru hudby vopred známy dej?
Nie. Apriórne sme sa chceli vyhnúť akejkoľvek tematickej prvoplánovosti. V textoch sa síce zaoberáme vzťahom ľudskej bytosti k rôznym aspektom duchovného prežívania, respektíve vzťahom dobra a zla v širšom kontexte, ale všetko sa odohráva v metaforickej, poetickej rovine.

Názov Under my spell by sme mohli preložiť ako „v mojej moci“, čo pôsobí viacvýznamovo. Mohol by si objasniť jeho význam?
Under My Spell je vlastne názov titulnej skladby (Kollárovej básne), ktorá hovorí o manipulácii. S bytosťami okolo nás, o manipulácii systému s nami samými, o manipulácii nás samých so samými sebou. V podstate som chcel aby naše dielo inšpirovalo ľudí zamyslieť sa, kde vlastne pramení pocit slobody v nás... aký má pre nás zmysel a hlavne čo a kto nás úmyselne vzďaľuje od prirodzenosti bytia.

Spieva sa tu latinsky, anglicky aj slovensky. Prečo?
Odpočiatku som chcel, aby bolo dielo multilinguálne a hľadali sme kľúč, ako prirodzene a logicky pospájať časti, ktoré budú spievané v rôznych jazykoch. Latinčina ako archaický jazyk symbolizuje v kantáte hlas „vyššej moci“, hlas anjela, ktorý sa díva a ponúka cestu, angličtina naopak symbolizuje dnešný svet, so všetkými špecifikami našej doby, tlakom, stresom, ľahostajnosťou, či bezcitnosťou... Jediný chorál „Deti moje“ je naspievaný v slovenčine. Kollár mal fantastický nápad a napísal nádherný text, v podstate Otčenáš, ale vice versa. Nie človek modliaci sa k Bohu, ale Boh modliaci sa k ľudom. Je to výnimočná myšlienka a pripadlo mi nesmierne dôležité, aby bol text zrozumiteľný v originálnej podobe.

Možno v tomto prípade hovoriť o kantáte? Bol výber hudobnej formy jasný hneď od začiatku?
S ideou nazvať celok kantátou prišiel Vladislav Šarišský, mladý a veľmi talentovaný skladateľ, ktorý so mnou spolupracoval pri inštrumentácii diela a zároveň bol pre mňa asi najdôležitejším poradným hlasom v otázkach hudobných detailov. Bolo pre mňa veľmi dôležité mať pri sebe človeka s prirodzeným hudobným citom a umeleckým vnímaním. Byť sám sebe producentom je vpodstate nemožné, nakoľko autor nemá dostatočný odstup od svojho diela a častokrát nedokáže vidieť veci v širšom a nezaujatom kontexte. Aj keď Under My Spell neobsahuje formálne znaky tradičnej kantáty, rozhodli sme sa pre tento podtitul. Hovoríme o duchovných témach, spievame po latinsky, dielo má 16 častí, inštrumentálnych, arióznych aj zborových, čiže do veľkej miery spĺňa formové kritériá kantáty.

Niektoré tracky pripomínajú romantizmus, iné zase filmovú hudbu (Goran Bregovič/Angelo Badalamenti). Čo ťa viedlo k takému žánrovému rozptylu?
Skôr by som podotkol, že väčšina orchestrálnej filmovej hudby nápadne pripomína romantizmus (úsmev). Ja som vyštudoval orchestrálne dirigovanie a vyrástol som na symfonickej tradícii. Ako skladateľ som nikdy nemal ambície písať „súčasnú hudbu“, ktorú nikto nemá rád, lebo neznie a jediné čo vyžaduje, je teatrálny intelektuálny ponor. Konieckoncov väčšina súčasných skladateľov, ktorí dosahujú hlbšiu výpovednú hodnotu vo svojej hudbe sa bez hanby a s pokorou odvolávajú na tradíciu. Nemajú problém vyjadriť sa cez širšiu tonalitu, ale bez toho, aby to znelo banálne a lacno. Taktiež za roky zbierania skúseností v iných žánroch ako je jazz, pop, elektronická muzika a pod., rád využívam ich signifikantné prvky, pokiaľ to pracuje v prospech celku. V dnešnej dobe je veľmi ťažké tvoriť bez toho, aby niekto na konci nepovedal, že mu to znie ako to, alebo ono. Poslucháč má rád, keď sa dokáže identifikovať s formálnymi znakmi. Dôležité je, o čom hudba prehovára, či žije a či dokáže inšpirovať ľudskú dušu.

Vytvoriť tak náročný projekt nie je jednoduché nielen po stránke umeleckej, ale ani časovej a finančnej. Čo umožnilo jeho realizáciu?
Jednak absolútne fantastická spolupráca celého nášho kreatívneho tímu a veľkorysý postoj všetkých zúčastnených, ktorí boli ochotní bez nároku na honorár investovať kvantum zo svojho času a energie pri všetkých fázach realizácie. Vďaka Adriane, Petrovi, Matejovi, Marekovi Ormandíkovi a Vladkovi a všetkým ostatným zúčastneným ľuďom som mohol komfortne a dôsledne napĺňať svoju predstavu. V neposlednom rade veľkorysá podpora z Ministerstva kultúry a niekoľkých láskavých sponzorov nám umožnila zrealizovať album a knihu bez akýchkoľvek finančných limitov, za čo im patrí moja veľká vďaka.

Je o tebe známe, že si zvukový fajnšmeker, ktorý si svoje technické vybavenie vyberá podľa kvality a renomé značky, nie podľa ceny. Popri počítačoch Apple tak preferuješ napríklad štúdiové monitory Genelec. Aký význam pripisuješ kvalitnému monitoringu a v čom ti voľba monitorov pomohla pri tvorbe tohto diela?
Ja som sa možno trochu odvážne pustil aj do finálneho mixu celej nahrávky, čo v porovnaní aj s tým najnablýskanejším popom, alebo filmovou muzikou bola úloha, ktorá presahovala moje doposiaľ získané, relatívne bohaté skúsenosti.Väčšina mojich mixov obsahovala vyše sto jednotlivých stôp, vrátane symfonického orchestra, perkusií, efektov, zboru a sólových hlasov, či nástrojov. Čiže, úloha to neľahká a rovnica jednoduchá. Najdôležitejším elementom je mať v tom celom čo najkvalitnejší posluch, ktorý neklame a je nainštalovaný v adekvátnom akustickom prostredí. Na Genelekoch pracujem už niekoľko rokov, poznám ich, dôverujem im. Zväčšil som zostavu z malých nearfieldov na rešpekt vzbudzujúce midfieldy, na ktorých sa mi pracovalo fantasticky. Sú to digitálne aktívne monitory so samokorekčným softverovým systémom, ktorý bedne nastaví na konkrétny akustický priestor.

Sú nejaké rozdiely v nárokoch na monitoring pri (post)produkcii popu-rocku-elektroniky alebo akustického orchestra?
Geneleky, ktorékoľvek od mini až po tie najväčšie, všetky hrajú fantasticky a hlavne rovnako, vpodstate sa líšia len výkonom, nie farbou. Rozdiely v nárokoch pri profi aplikáciách nie sú, respektíve by mali byť vždy maximálne, skôr by som povedal, že v každom žánri sú obľúbené typy a značky. Mne Geneleky vyhovujú a som s nimi nadmieru spokojný po všetkých stránkach.

Na projekte Under my spell si spolupracoval aj s výtvarníkom Marekom Ormandíkom. Zostala jeho výtvarná zložka (booklet, maľovanie naživo počas premiéry) iba v úrovni formálneho zatraktívnenia projektu, alebo mal Ormandík podiel aj v tvorbe celkového konceptu?
Marek bol pri celom diele už od začiatku. Chceli sme povýšiť výtvarnú stránku celého diela na rovnocennú úroveň s ostatnými zložkami (hudba, slovo, spev). Marek vytvoril výnimočnú sériu malieb inšpirovaných hudbou a slovom, ktoré nie sú popisné a deskriptívne, naopak sú samostatným pevným celkom v symbióze s celým dielom.Vlastne náš produkt je album - kniha v nádhernej pevnej väzbe. Musím povedať, že som na vizuálnu stránku UMS nesmierne pyšný a myslím si, že Marekov prínos je unikátny aj vo svetovom meradle.

Ako prebiehala spolupráca s hlavnou sólistkou, sopránistkou Adrianou Kučerovou?
Nahrávanie s Adrianou bolo veľkým zážitkom. Je to dáma s neuveriteľným energetickým potenciálom, úžasnou muzikalitou a veľmi si cením, že prijala moju ponuku. Pracovala s obrovským nasadením a skromnosťou.

Premiéra projektu UMS sa uskutočnila koncom júla na festivale Viva Musica!. S akými pocitmi si vstupoval na pódium?
Hlavne sme do poslednej chvíle tŕpli, aby nezačalo pršať, čo by bola totálna katastrofa. Snažil som sa maximálne sústrediť na výkon a odfiltrovať všetky ostatné myšlienky, lebo ísť premiérovať vlastnú skladbu pred plným námestím, ktoré netuší čo bude, je celkom zvláštny pocit... Každý koncert je „bitva“ s neistým výsledkom, ako vravieval Hector Berlioz.

Čo nové si sa pri tvorbe a realizácii tohto projektu naučil? Aká to bola pre teba skúsenosť? Ovplyvnilo to v niečom ďalšie smerovanie?
Áno, jednak mi to dodalo odvahu v tvorbe vlastnej muziky, ktorá nie je závislá na náklonnosti komerčného, konzumného poslucháča a zároveň ma to definitívne utvrdilo v názore, že je možné realizovať aj obrovské projekty, ktoré presahujú rámec priemernosti bez toho, aby človek musel byť napríklad kamoš s niekým „vplyvným“. Po skúsenosti s UMS je pre mňa akýkoľvek iný formát hravo zvládnuteľný, pokiaľ je na to dostatok prostriedkov, času a dobrých spolupracovníkov.

Zvuková stránka bola veľmi dobre zvládnutá aj pri živej prezentácii, čo pri takomto telese asi nie je jednoduché. Kto, alebo čo tomu dopomohlo?
Už na nahrávanie albumu som pozval hudobného režiséra, legendárnu postavu českej hudobnej a filmovej scény, reprezentanta „starej školy“ Jirku Zobača, ktorý stojí za väčšinou nahrávok českej kinematografie - Markétou Lazarovou a Majorom Zemanom počnúc, Nocou na Karlštejnie a Létajícím Čestmírem končiac. Jirka je totálny profesionál a úžasný človek, ktorý sa okamžite stal veľmi aktívnou postavou celého procesu realizácie diela. Mal absolútne detailne naštudovanú partitúru, vedel o každej note a pri koncertnom prevedení stál po boku zvukára, ktorému diktoval všetky dôležité zmeny. Ja som nemal veľa času riešiť tieto veci, akurát som poskytol časť mojej štúdiovej techniky, ktorá bola použitá aj pri nahrávke, aby koncertný zážitok bol zvukovo kompatibilný s nahrávkou na albume.

Neuvažoval si aj o priestorovom zázname zvuku tohto predstavenia, respektíve o jeho audio-vizuálnej podobe zachytenej na DVD/BluRay?
Samozrejme, uvažujem aj nad 5.1 aj nad DVD audio, dokonca finálne mixy mám v 196 kHz kvalite, ale v rámci koncertného záznamu si počkám na vhodný priestor a šikovného režiséra, ktorý bude vedieť, ako tento projekt nielen tradične nasnímať, ale posunie našu víziu zase o kúsok ďalej.

Kedy ľudský faktor a technika postupujú spoločným smerom a kedy sa môžu postaviť proti sebe?
Myslím, že keď sú moderné a progresívne technológie v službách človeka, ktorý má jasný zámer, funguje to. Problém je, keď sa človek stane otrokom techniky, respektíve keď sa snaží zakryť svoju priemernosť horami softvéru a jediné, čo dokáže, je teoretizovať „ako sa to robí v Amerike".

Ako vyzerá koncertná budúcnosť diela Under my spell? Máte ponuky na živé prezentovanie kantáty na Slovensku a v zahraničí?
Máme niekoľko ponúk, v tejto chvíli hlavne v zahraničí, nakoľko nové vedenie opery SND, ktorá mala ako koproducent participovať na jesennom koncertnom predstavení UMS, nám oznámilo, že tento projekt nespĺňa kritériá dramaturga opery (úsmev). UMS je v podstate dieťa, ktoré sa práve narodilo a je na nás rodičoch, aby sme ho vypravili do sveta. Snažíme sa oslovovať správnych ľudí na správnych miestach, ktorí by mohli započuť našu poetiku a majú dostatok predstavivosti a otvorenosti smerom k takému typu umeleckých diel, akým UMS je.

Martin Chrobák, Rado Tihlárik, Ľubomír Pavelka