Poďakovanie

Milí hudobní sponzori, v prvom rade Vám chcem poďakovať za to, že tak štedro dotujete umelcov, podujatia a všetkých pridružených nosičov Vášho loga. Viem, čo sa sluší a patrí a bol som už aj poučený, že názov festivalu sa nesmie vysloviť ani napísať tak, že by sa pred jeho menom neuviedol Váš titul. V ústnej konverzácii napríklad takto: „Kam ideš? Ále, na festival Prvá Slovenská Dezorientačná, Božie žabky pri Hlohovci.“ Skoro ako tie obrovské šeky, čo v televízii „vo všetkej skromnosti a nezištnosti“ odovzdávajú páni v oblekoch na charitatívne účely. Samotné charitatívne účely pritom slúžia iba ako lubrikant. Iný príklad - v meste si zahrá pár „friendly“ kapiel, väčšina ľudí čo sa o tom dozvie, ani nevie čo vlastne hrali, prípadne čo vôbec hrajú, ale všetci chtiac-nechtiac vedia, ktorý operátor na to z našich predražených paušálov veľkoryso prispel, prípadne aká poisťovňa, vykazujúca zisk aj z našich zbytočných poistiek, ktoré sme nestihli včas písomne odhlásiť, sa rozhodla vylepšiť svoj profil v očiach hudbychtivej verejnosti. Umelý svet marketingu pritom tú priepasť medzi realitou a potenciálnym zdrojom finančnej podpory ešte zväčšuje. Kreatívci zvýrazňujú rukopis chlebodarcov čitateľný na čele niektorých umelcov už predtým, než títo vymyslia čo len jednu zmysluplnú notu. Hold a vďačnosť treba vzdať, ale odtiaľ potiaľ. Milí sponzori, zoberte si príklad zo štátu a jeho grantovej politiky. Ten je štedrý a skromný zároveň. Štedrý uvážlivo a cielene a pri svojej štedrosti nechce byť videný tak, ako operátori či banky. Niekedy by bol radšej, keby nebol videný vôbec. Keby sme len grantových úradníkov nerušili v ich bohumilej, na výsosť spravodlivej činnosti. Treba hlavne splniť, alebo aj nesplniť, všetky formálne požiadavky, neobťažovať otázkami, ktoré sú zodpovedané v sofistikovanej spleti informácií na webových stránkach s doménou gov.sk, obehať úrady, zaplatiť kolky, všetko stihnúť, aj za cenu že všetko ostatné sa zanedbá, vystáť si pred polnocou rad na jedinej nonstop otvorenej pošte a zaradiť sa do komparzu žiadateľov. S napätím potom sledujeme on-line priebeh vyhodnocovania, pozorujeme, ako stúpajú jednotlivé grafy, aby sme napokon dostali do schránky list s rozhodnutím „nepodporiť“ a to „nie len v kontexte celkovej výšky disponibilných finančných prostriedkov, ale aj v kontexte kvality ostatných predložených projektov“. Ako každý rok, bez slova ďalšieho vysvetlenia. Asi žiadame veľa, alebo niečo robíme zle, len keby sme tak vedeli čo?! Nakoniec iba pokrčíme plecami a ide sa ďalej. Tak nízkonákladovo, ako je to len možné. S podporou spriatelených, často drobných firiem, ktoré, tak ako my, tri krát obrátia v ruke každé prácou zarobené euro, kým sa rozhodnú, či ho investujú do svojho rozvoja, do tovaru, alebo do inzercie, ktorá je zároveň vyjadrením dôvery a podpory dobrej veci, o ktorú sa medzi riadkami snažíme. Poďakovanie na konci roka patrí čitateľom, ktorí si to všimli a sú s nami, všetkým spolupracovníkom, vydavateľstvám, našim inzerentom a všetkým tým, ktorí poctivo prispievajú na ten ťažkotonážny mechanizmus nad našimi hlavami, napriek ktorému to ešte stále ako tak funguje.

Martin Chrobák, šéfredaktor