Melos - Étos
05.04.2014 Filed in: Články
12. medzinárodný festival súčasnej hudby • Bratislava, 8.-14. XI. 2013
Melos
- sled tónov vytvárajúcich melódiu; spevnosť, melódia (v protiklade k rytmu); melodické bohatstvo skladby
Étos
- mravný základ, charakter, charakternosť
Je nepochybné, že v Bratislave sa špičková kreatívna kultúra deje. No frekvencia, s akou sa deje v porovnaní s našimi najbližšími susedmi, Viedňou, Prahou a Budapešťou, je žalostne nízka. Zápas fantázie a kreativity s obmedzenosťou akoby bol u nás na Slovensku ťažší než inde. Našťastie, neustáva. A práve festival súčasnej hudby Melos‑Étos považujem za vlajkovú loď nádeje v tomto zápase v slovenskom hudobnom priestore.
Festival Melos‑Étos sa realizuje ako bienále každý nepárny rok. Rovnako ako v prípade 11. ročníka, aj o 12. ročníku si trúfam povedať, že sa kultúrne a umelecky jednalo o jednu z najkreatívnejších a najinšpiratívnejších zvukových udalostí roka. Hrá sa nová moderná „klasika“, čiže hudba výrazne intelektuálna obsahom a náročná interpretačne aj poslucháčsky. Ako som písal už pred dvomi rokmi, je to hudba, ktorej komponovanie vyžaduje rozsiahle vzdelanie, obrovský talent a vášeň pre hudbu, mimoriadny rozhľad a osobnostné dispozície. Podobné nároky sú kladené aj na jej interpretov a poslucháčov. To je aj dôvodom, prečo je okruh jej vyznávačov výrazne menšinový. Paradoxne, o čo menšinovejší a skromnejší tento intelektuálne elitársky tvorivý priestor je, o to väčší môže byť jeho vplyv na kultúrny vývoj celej spoločnosti. Je to vplyv zásadný, avšak tichý, decentne na pozadí doby pôsobiaci. Miera umeleckého nasýtenia tohto priestoru a jeho kreatívneho potenciálu patrí k zásadným indikátorom kultúrnej vyspelosti spoločnosti.
Kaije Saariaho
Novým rozmerom tohto ročníka Melos‑Étos bolo zahájenie medzinárodnej spolupráce a koprodukcie. Bohatá a odvážna dramaturgia obsiahla prepojenie s medzinárodným festivalom súčasnej hudby ISCM WNMD a realizáciu projektu European Bridges. European Bridges Ensemble predviedol skladby pre performerov a sieť, ktorá ich prepojila. Aktéri prepojenia boli umiestnení vo vychýrenom viedenskom jazzovom klube Porgy a Bess a v bratislavskej Dvorane VŠMÚ. Vrcholom medzinárodnej spolupráce bolo pozvanie svetovej hviezdy súčasnej hudby, mimoriadnej osobnosti, fínskej skladateľky Kaije Saariaho. Pani Saariaho strávila v Bratislave takmer týždeň. V rámci svojho bohatého programu (workshopy, rozhovory, multimediálna inštalácia, účasť na predvedeniach jej diel) prezentovala aj svetovú premiéru komornej verzie svojho známeho hudobno‑scénického diela La Passion de Simone.
Páči sa mi orientácia festivalu na premiéry nových diel. Aj tohto roku sa hralo mnoho skladieb vytvorených na objednávku festivalu. Týka sa to aj Kaije Saariaho. Pre slovenských skladateľov, ako etablovaných tak aj začínajúcich, je to jedinečná príležitosť. Za strategický taktiež považujem nápad, aby zahraničné orchestre tieto diela nacvičili a na festivale predviedli. Diela sa tak stanú súčasťou ich repertoáru, čím výrazne vzrastie potenciál ich šírenia na európskych pódiách.
Aj výber koncertných priestorov bol skvelý. Perfektne harmonizoval s hudobnou dramaturgiou. Hralo sa opäť po celom meste: vo zvukovo výborných sálach rozhlasu, v industriálne alternatívnom A-4 Nultom priestore v YMCA, vo Filharmónii, v starom SND, v Dóme svätého Martina, vo Veľkom evanjelickom kostole, v divadle P.O. Hviezdoslava, v Klariskách, v Mirbachovom paláci, v skvelej Dvorane VŠMU, či na zvonkohre v exteriéri na Kamennom námestí.
Hralo sa po sedem dní. Popísať všetko, respektíve poskytnúť čo i len krátku rešerš z vynikajúceho, viac ako 240-stranového programového bulletinu na priestore, ktorý tu mám k dispozícii, je prakticky nemožné. Vrátim sa teda selektívne ku koncertom, ktoré som mal šťastie vidieť.
oenm
Páčil sa mi poľský Orkiestra Muziky Nowej, ktorý v pondelok v rozhlasovom štúdiu s príjemným nasadením odohral výborne dramaturgicky zostavenú sériu skladieb Lutosławského, Beneša, Duchnowského, Zeljenku, Borzíka a Zubelovej. Speváčka Agata Zubel predviedla v skladbách Duchnowského a svojej vlastnej na text Samuela Becketta, výraznú hlasovú škálu posilnenú elektronikou s priestorovým kvadrofónnym zvukovým výstupom. Brilantná a typicky vtipná bola skladba „Mutácie“ Ilju Zeljenku. Mňa osobne očarila vo svojej priezračnosti aj hlboko duchovná skladba mladého skladateľa Lukáša Borzíka „nie si a si“ pre mezzosoprán a komorný orchester na text básne Daniela Pastirčáka.
V utorok som vo Dvorane VŠMU videl veľmi kultivovaný rakúsky orchester oenm . österreichisches ensemble für neue musik. Hrala v ňom aj naša klaviristka Nora Škuta a huslistka Ivana Pristašová‑Zaugg. Výber skladieb bol opäť výborne zostavený. Autormi boli Beat Furrer, Branka Popović, Misato Mochizuki, Johannes Maria Staud, Nicolas Tzortizis, Peter Zagar a Bernhard Gander.
V stredu, v A-4 Nultom priestore, ktorý sa presťahoval do špecificky bratislavských post industriálne‑alternatívnych katakomb YMCA, sa odohral magický multimediálny happening. Novému priestoru A-4 trónila osobnosť performera Milana Adamčiaka a presvedčivá nekonvenčnosť výborného českého orchestra experimentálnej a súčasnej vážnej hudby Agon Orchestra pod vedením Petra Kofroňa. V Adamčiakových partitúrach nie sú noty, hudba je vyjadrená graficky. A týchto grafických partitúr urobil Adamčiak neuveriteľne veľa. Sú fascinujúco pestré a majú umelecký zmysel aj ako výtvarné objekty. No na svoju zvukovú podobu čakali pomerne dlho. Za veľmi vydarenú realizáciu možno považovať minuloročný projekt Agon Orchestra, ktorý nám bol v A-4 predvedený. Sedem generačne a štýlovo blízkych skladateľov vytvorilo kompozície na základe Adamčiakových grafických partitúr. Obrazy boli zafixované do nôt. Autormi notových fixácií sú Peter Machajdík, Martin Burlas, Marek Piaček a členovia Agon Orchestra Jan Jirucha, Ivan Acher, Peter Kofroň a Petr Wajsar. Show bola skvelá. Grafické partitúry a animácie sa premietali, elektronicky upravený hlas Adamčiaka znel a všetko skončilo mimozemským vstupom živého fascinujúceho Milana Adamčiaka na záver vystúpenia. Publikum jačalo.
No a nakoniec, vo štvrtok, som mal tú česť vypočuť si mimoriadne dielo Kaije Saariaho La Passion de Simone. Koncept, realizáciu a produkciu zabezpečil francúzsky orchester Compagnie La Chambre aux échos v koprodukcii s Hudobným centrom, Melos‑Étos a Festival de Siant‑Denis. Orchester, herečka a piati speváci boli spoločne umiestnení na scéne a aktívne dotvárali vizuál k dielu o ťaživom príbehu odovzdania sa druhým, akýmsi staním sa svätou, fascinujúcej postavy dejín filozofie Simony Weilovej. Toto scénické oratórium pre soprán, zbor, elektroniku a orchester, napísané na text libanonského spisovateľa Amina Maaloufa, vzdáva hold životu a duchovnému svetu tejto francúzsko – židovskej feministickej filozofky, matematičky a mystičky, ktorá v exile v Anglicku v roku 1943 ukončila svoj život najvyššou obetou. Príčina jej smrti je predmetom debát, no všeobecne sa zdôvodňuje hladovkou zo solidarity k väzňom v nacistických koncentračných táboroch. Na CD nahrávke a premiére diela v originálnej verzii v londýnskom Barbicane spievala hlavnú postavu svetová sopranistka Dawn Upshaw pod taktovkou slávneho Esa‑Pekka Salonen.
Prekvapili ma dve veci. Prvou bolo, aké veľké neporozumenie k súčasnej hudbe panuje napríklad medzi slovenskými filharmonikmi. Z komentárov hudobníkov počas skúšok bol zrejmý ich negatívny postoj, ba až pohŕdanie. Našťastie, netýka sa to všetkých. Nádejný mladý slovenský orchester Quasars Ensemble pod vedením Ivana Buffu patrí k mimoriadne vnímavým interpretom súčasnej novej hudby a intenzívne sa etabluje v tomto priestore.
Passion de Simone
Druhým zarazením bolo vyvrcholenie festivalu - predvedenie diela Passion de Simone skladateľky Kaije Saariaho v divadle P.O. Hviezdoslava. Koncerty s jej dielami sú v Európe udalosťou a sú zvyčajne vo veľkom predstihu vypredané. Na Slovensku to však neplatilo. Väčšinu publika v nenaplnenej sále tvorili hostia Fínskej ambasády, Hudobného fondu a zopár fajnšmekrov z okruhu skladateľského a interpretačného umenia. A to je málo.
Melos
- sled tónov vytvárajúcich melódiu; spevnosť, melódia (v protiklade k rytmu); melodické bohatstvo skladby
Étos
- mravný základ, charakter, charakternosť
Je nepochybné, že v Bratislave sa špičková kreatívna kultúra deje. No frekvencia, s akou sa deje v porovnaní s našimi najbližšími susedmi, Viedňou, Prahou a Budapešťou, je žalostne nízka. Zápas fantázie a kreativity s obmedzenosťou akoby bol u nás na Slovensku ťažší než inde. Našťastie, neustáva. A práve festival súčasnej hudby Melos‑Étos považujem za vlajkovú loď nádeje v tomto zápase v slovenskom hudobnom priestore.
Festival Melos‑Étos sa realizuje ako bienále každý nepárny rok. Rovnako ako v prípade 11. ročníka, aj o 12. ročníku si trúfam povedať, že sa kultúrne a umelecky jednalo o jednu z najkreatívnejších a najinšpiratívnejších zvukových udalostí roka. Hrá sa nová moderná „klasika“, čiže hudba výrazne intelektuálna obsahom a náročná interpretačne aj poslucháčsky. Ako som písal už pred dvomi rokmi, je to hudba, ktorej komponovanie vyžaduje rozsiahle vzdelanie, obrovský talent a vášeň pre hudbu, mimoriadny rozhľad a osobnostné dispozície. Podobné nároky sú kladené aj na jej interpretov a poslucháčov. To je aj dôvodom, prečo je okruh jej vyznávačov výrazne menšinový. Paradoxne, o čo menšinovejší a skromnejší tento intelektuálne elitársky tvorivý priestor je, o to väčší môže byť jeho vplyv na kultúrny vývoj celej spoločnosti. Je to vplyv zásadný, avšak tichý, decentne na pozadí doby pôsobiaci. Miera umeleckého nasýtenia tohto priestoru a jeho kreatívneho potenciálu patrí k zásadným indikátorom kultúrnej vyspelosti spoločnosti.
Kaije Saariaho
Novým rozmerom tohto ročníka Melos‑Étos bolo zahájenie medzinárodnej spolupráce a koprodukcie. Bohatá a odvážna dramaturgia obsiahla prepojenie s medzinárodným festivalom súčasnej hudby ISCM WNMD a realizáciu projektu European Bridges. European Bridges Ensemble predviedol skladby pre performerov a sieť, ktorá ich prepojila. Aktéri prepojenia boli umiestnení vo vychýrenom viedenskom jazzovom klube Porgy a Bess a v bratislavskej Dvorane VŠMÚ. Vrcholom medzinárodnej spolupráce bolo pozvanie svetovej hviezdy súčasnej hudby, mimoriadnej osobnosti, fínskej skladateľky Kaije Saariaho. Pani Saariaho strávila v Bratislave takmer týždeň. V rámci svojho bohatého programu (workshopy, rozhovory, multimediálna inštalácia, účasť na predvedeniach jej diel) prezentovala aj svetovú premiéru komornej verzie svojho známeho hudobno‑scénického diela La Passion de Simone.
Páči sa mi orientácia festivalu na premiéry nových diel. Aj tohto roku sa hralo mnoho skladieb vytvorených na objednávku festivalu. Týka sa to aj Kaije Saariaho. Pre slovenských skladateľov, ako etablovaných tak aj začínajúcich, je to jedinečná príležitosť. Za strategický taktiež považujem nápad, aby zahraničné orchestre tieto diela nacvičili a na festivale predviedli. Diela sa tak stanú súčasťou ich repertoáru, čím výrazne vzrastie potenciál ich šírenia na európskych pódiách.
Aj výber koncertných priestorov bol skvelý. Perfektne harmonizoval s hudobnou dramaturgiou. Hralo sa opäť po celom meste: vo zvukovo výborných sálach rozhlasu, v industriálne alternatívnom A-4 Nultom priestore v YMCA, vo Filharmónii, v starom SND, v Dóme svätého Martina, vo Veľkom evanjelickom kostole, v divadle P.O. Hviezdoslava, v Klariskách, v Mirbachovom paláci, v skvelej Dvorane VŠMU, či na zvonkohre v exteriéri na Kamennom námestí.
Hralo sa po sedem dní. Popísať všetko, respektíve poskytnúť čo i len krátku rešerš z vynikajúceho, viac ako 240-stranového programového bulletinu na priestore, ktorý tu mám k dispozícii, je prakticky nemožné. Vrátim sa teda selektívne ku koncertom, ktoré som mal šťastie vidieť.
oenm
Páčil sa mi poľský Orkiestra Muziky Nowej, ktorý v pondelok v rozhlasovom štúdiu s príjemným nasadením odohral výborne dramaturgicky zostavenú sériu skladieb Lutosławského, Beneša, Duchnowského, Zeljenku, Borzíka a Zubelovej. Speváčka Agata Zubel predviedla v skladbách Duchnowského a svojej vlastnej na text Samuela Becketta, výraznú hlasovú škálu posilnenú elektronikou s priestorovým kvadrofónnym zvukovým výstupom. Brilantná a typicky vtipná bola skladba „Mutácie“ Ilju Zeljenku. Mňa osobne očarila vo svojej priezračnosti aj hlboko duchovná skladba mladého skladateľa Lukáša Borzíka „nie si a si“ pre mezzosoprán a komorný orchester na text básne Daniela Pastirčáka.
V utorok som vo Dvorane VŠMU videl veľmi kultivovaný rakúsky orchester oenm . österreichisches ensemble für neue musik. Hrala v ňom aj naša klaviristka Nora Škuta a huslistka Ivana Pristašová‑Zaugg. Výber skladieb bol opäť výborne zostavený. Autormi boli Beat Furrer, Branka Popović, Misato Mochizuki, Johannes Maria Staud, Nicolas Tzortizis, Peter Zagar a Bernhard Gander.
V stredu, v A-4 Nultom priestore, ktorý sa presťahoval do špecificky bratislavských post industriálne‑alternatívnych katakomb YMCA, sa odohral magický multimediálny happening. Novému priestoru A-4 trónila osobnosť performera Milana Adamčiaka a presvedčivá nekonvenčnosť výborného českého orchestra experimentálnej a súčasnej vážnej hudby Agon Orchestra pod vedením Petra Kofroňa. V Adamčiakových partitúrach nie sú noty, hudba je vyjadrená graficky. A týchto grafických partitúr urobil Adamčiak neuveriteľne veľa. Sú fascinujúco pestré a majú umelecký zmysel aj ako výtvarné objekty. No na svoju zvukovú podobu čakali pomerne dlho. Za veľmi vydarenú realizáciu možno považovať minuloročný projekt Agon Orchestra, ktorý nám bol v A-4 predvedený. Sedem generačne a štýlovo blízkych skladateľov vytvorilo kompozície na základe Adamčiakových grafických partitúr. Obrazy boli zafixované do nôt. Autormi notových fixácií sú Peter Machajdík, Martin Burlas, Marek Piaček a členovia Agon Orchestra Jan Jirucha, Ivan Acher, Peter Kofroň a Petr Wajsar. Show bola skvelá. Grafické partitúry a animácie sa premietali, elektronicky upravený hlas Adamčiaka znel a všetko skončilo mimozemským vstupom živého fascinujúceho Milana Adamčiaka na záver vystúpenia. Publikum jačalo.
No a nakoniec, vo štvrtok, som mal tú česť vypočuť si mimoriadne dielo Kaije Saariaho La Passion de Simone. Koncept, realizáciu a produkciu zabezpečil francúzsky orchester Compagnie La Chambre aux échos v koprodukcii s Hudobným centrom, Melos‑Étos a Festival de Siant‑Denis. Orchester, herečka a piati speváci boli spoločne umiestnení na scéne a aktívne dotvárali vizuál k dielu o ťaživom príbehu odovzdania sa druhým, akýmsi staním sa svätou, fascinujúcej postavy dejín filozofie Simony Weilovej. Toto scénické oratórium pre soprán, zbor, elektroniku a orchester, napísané na text libanonského spisovateľa Amina Maaloufa, vzdáva hold životu a duchovnému svetu tejto francúzsko – židovskej feministickej filozofky, matematičky a mystičky, ktorá v exile v Anglicku v roku 1943 ukončila svoj život najvyššou obetou. Príčina jej smrti je predmetom debát, no všeobecne sa zdôvodňuje hladovkou zo solidarity k väzňom v nacistických koncentračných táboroch. Na CD nahrávke a premiére diela v originálnej verzii v londýnskom Barbicane spievala hlavnú postavu svetová sopranistka Dawn Upshaw pod taktovkou slávneho Esa‑Pekka Salonen.
Prekvapili ma dve veci. Prvou bolo, aké veľké neporozumenie k súčasnej hudbe panuje napríklad medzi slovenskými filharmonikmi. Z komentárov hudobníkov počas skúšok bol zrejmý ich negatívny postoj, ba až pohŕdanie. Našťastie, netýka sa to všetkých. Nádejný mladý slovenský orchester Quasars Ensemble pod vedením Ivana Buffu patrí k mimoriadne vnímavým interpretom súčasnej novej hudby a intenzívne sa etabluje v tomto priestore.
Passion de Simone
Druhým zarazením bolo vyvrcholenie festivalu - predvedenie diela Passion de Simone skladateľky Kaije Saariaho v divadle P.O. Hviezdoslava. Koncerty s jej dielami sú v Európe udalosťou a sú zvyčajne vo veľkom predstihu vypredané. Na Slovensku to však neplatilo. Väčšinu publika v nenaplnenej sále tvorili hostia Fínskej ambasády, Hudobného fondu a zopár fajnšmekrov z okruhu skladateľského a interpretačného umenia. A to je málo.
Rado Tihlárik
