Jedinou možnosťou, ako vyjadriť čo cítim, je hudba
05.04.2014 Filed in: Články
Slovenská hudobná scéna má novú speváčku. Jej meno je Svetlanna, ovláda hru na niekoľko hudobných nástrojov a je bývalou reprezentantkou v karate. Jej prvý singel, ku ktorému už stihla natočiť aj videoklip, sa volá L.E.N.
Kto je Svetlanna, kde sa dlhé roky skrývala a prečo používa v mene dve „n“? Má to nejaký skrytý význam?
To sa pýtam i ja niekedy samej seba, kde som toľké roky bola! Svetlanna je obyčajný človek, tak ako každý iný. Žena vo veku 26 rokov, pracujúca a „bohužiaľ, či chvála Bohu?“, žijúca s mamou, bratom a dvomi psami. A prečo mám v názve dve ,,n“? Táto otázka je skôr pre Ľuda Srnca, ktorý tento „NÁŠ“ názov a celú zostavu, súčasnej i minulej kapely, poskladal. Každopádne, keď ho môže mať Madonna či Rihanna, tak si myslím, že aj Svetlanna.
Ovládaš hru na viacero hudobných nástrojov, konkrétne flautu, gitaru, klavír. Si samouk alebo máš aj hudobné vzdelanie? A ako si sa dostala k hudbe?
K hudbe som sa dostala vďaka klavíru, ktorý vlastnila moja teta. Pamatám si to obdobie. Myslím, že som mala päť rokov. Strýko hrával rôzne piesne jeho obľúbených skupín a vždy mi dovolil, aby som mu s tým ,,pomáhala“. Nemusel ani prosiť a hneď som mu pokazila celú hru. No v tom momente som sa dostala do eufórie a cítila sa ako Ludwig van Beethoven pri skladaní Mesačného svitu. Bol to neskutočný pocit, ktorý sa nedá opísať slovami. Vždy, keď si na tie dni spomeniem, cítim doteraz, ako moje emócie prúdia žilami a celým telom. Neskôr som na klavír a flautu chodila na ZUŠ a gitaru som si vymodlila na dvadsiate narodeniny. Dostala som ju od priateľov aj s oslavou. Povedala som si, že do roka chcem zložiť aspoň desať pesničiek. Mala som čo robiť. Za ten rok som ich stihla zložiť iba päť a to aj vďaka Marcele Neupauerovej - jedinému človeku, ktorý vie moje myšlienky upratať do slov či viet a taktiež jedinou osobou, ktorú pustím k mojim textom, keď sú ešte len v zárodku.
Tvoj singel L.E.N. úspešne rotuje vo viacerých slovenských rádiách. Čo však znamenajú jednotlivé písmenká? Ide o nejakú skratku, odkaz alebo životné krédo?
Názov L.E.N. má pre mňa dva skryté významy a to : L – láska, E- ešte, N – neumiera. A tie bodky? Tie znázorňujú prekážky, ktoré dennodenne musím prekonávať.
V skladbe spievaš „len jediný krát ja chcem sa smiať, len jediný z vás mi to šťastie môže dať“, kto ti zobral úsmev z tváre? A čo ti bráni v tom, aby si bola skutočne šťastná?
Je ťažké povedať, či označiť konkrétne, kto alebo čo, mi zobralo úsmev z tváre. Skôr by som to nazvala osudom a doplácaním na nezodpovednosť niektorých ľudí. Veď dnes si stačí pozrieť televízne noviny a hneď máte po úsmeve. Jediné, čo ma môže urobiť skutočne šťastnou, je nepracovať šestnásť hodín v reštaurácii, ale venovať sa naplno hudbe, žiť s ňou a hrať pre ľudí moje piesne. Odovzdať im moje pocity a myšlienky, ktoré som mala a stále mám pri ich hraní, či vymýšľaní nových skladieb. Odovzdať im seba.
Singel L.E.N. i pieseň Motýľ, ktorý bude tvojim druhým singlom, si nahrávala u Mareka Rakovického v štúdiu LVGNC. Ako sa ti s ním spolupracovalo? Poznala si sa s ním aj predtým?
S Marekom som sa osobne nepoznala, ale mala som pocit, že od prvého dňa sme si sadli a spolupráca s ním bola skvelá. Verím, že sa ešte v štúdiu LVGNC, či už v pracovnom alebo v priateľskom duchu, v budúcnosti ešte stretneme.
Spoluautorom skladby L.E.N. je mladý DJ a pianista Dominik Greiner. Ako ste sa našli?
Naše prvé stretnutie bolo na koncerte u Zbrojnoša s bývalou zostavou Svetlanny. Je prvým „novým“ členom kapely, vďaka ktorému sa podarilo prelomiť tú neviditeľnú bariéru a Svetlanna dostala novú farbu. Dominik študoval kompozíciu na konzervatóriu v Bratislave. Je skvelý DJ a verím, že časom z neho bude nový prínos do siene hudobných producentov na slovenskej scéne. Na singli L.E.N. sme spolu pracovali a dokončili ho za necelých sedemnásť hodín rozložených medzi tri dni.
Kto ďalší patrí do tvojej hudobnej rodiny?
Ľudo Srnec - môj „otec“ a Pán bubeník. Pre mňa človek, ktorý za mnou stojí a bude stáť. Vždy vie, ako ma v ťažkých chvíľach podržať a podporiť. Našiel si ma na facebooku a vzal ma pod ochranné krídla, zostavil kapelu a upratal piesne. Pracoval s veľkým množstvom slovenských i zahraničných umelcov. Profesionálne sa hudbe začal venovať už ako štrnásťročný v kapele AC+. Tam si ho stihlo všimnúť viacero osobností, s ktorými neskôr úspešne spolupracoval.
Peter Bulík - pre mňa je Peťo neriadená strela plná pozitívnej energie a zároveň ,,gitarový mág“. Hneď pri prvej skúške, kedy zahral pár tónov, som vedela, že práve on sa musí stať súčasťou Svetlanny.
Daniel Urbán - je posledným členom vynovenej zostavy. Ako raz v jednom článku spomenul Martin Hoza: „Daniel je stelesnená istota a schopnosť zagroovovať v tom správnom momente.“
Sú to muži môjho života! Čakala som na nich celý život a dúfam, že nimi i ostanú v dobrom i zlom. Ďakujem, že ste, chlapci! A musím ešte dodať a zároveň sa poďakovať dvom bývalým členom, ktorí dali zem Svetlanniným koreňom, no naše cesty sa museli rozdeliť. Chalani Martin Kujan (gitara) a Peter Áč (basgitara) pre mňa vždy zostanú súčasťou názvu kapely a veľmi im ďakujem za všetok náš spoločný čas strávený v skúšobniach, či na pódiu.
Okrem hudby si sa dlhé roky profesionálne venovala aj športu, konkrétne karate, v ktorom si sa stala aj reprezentantkou Slovenska. Prečo si s ním vlastne skončila? Zároveň ma zaujíma, aké najväčšie úspechy si v danej disciplíne dosiahla a či niekedy neľutuješ, že už v karate nepokračuješ?
Karate je jedna z etáp v mojom živote, kde som sa snažila dosiahnuť všetko to, čo ma naučil môj tréner Mgr. Rastislav Mráz a verím že som, tak seba ako i jeho, nesklamala. Stala som sa majsterkou Slovenska, víťazkou európskych pohárov a vytrvala som päť rokov v reprezentácii. Vždy niečo musí skončiť. Mne túto pekne rozbehnutú etapu života ukončil pes, ktorý ma uhryzol do kolena. Či to ľutujem? Malo to tak byť.
Bolo ťažké skĺbiť hudbu a karate?
Karate sa stalo pre mňa rutinou ako jesť a piť, ale hudba bola a je celý život mojim nádychom a výdychom. Proste, jedinou možnosťou ako v skutočnosti vyjadriť to, čo cítim, je hudba. Moja hudba.
Si veľmi zaujímavý zjav na domácej scéne. Cítiť z teba energiu i veľkú dávku pokory. Život ťa však asi nejeden krát poriadne skúšal, kde berieš tú silu, ísť si za svojimi snami a túžbami? Čo ťa ženie v pred?
Som na seba niekedy až prehnane tvrdá, ale práve to ma ženie v pred. Poľavím až v deň, kedy budem spokojná s tým, že som niečo dokázala. Chcem, aby tu po mne niečo zostalo.
Na krku máš vytetovaný husľový kľúč. Máš na tele aj ďalšie tetovania?
Mám ešte ďalšie dve. Na ruke orla, ktorý vystihuje slobodu. Na chrbte draka, ktorý stráži oheň vo mne. No plánujem pokračovať, keďže každý kľúč musí mať aj svoj zámok.
K piesni L.E.N. si stihla natočiť aj svoj prvý videoklip, ktorý je veľmi svojský a plný cigaretového dymu. Jeho režisérom je Miro Remo a hrajú v ňom aj tvoje dve kamarátky a dvaja štvornohí miláčikovia. Nahrávalo sa priamo u teba doma. Aké to pre teba bolo?
Úprimne, dosť som sa hanbila. Na začiatku som sa nedokázala uvoľniť, no stačilo sa chvíľu porozprávať, prihodiť pár vtipov a bolo. Natočil sa videoklip, ktorý vystihol celé moje ročné obdobie, kedy som sa stala väzňom vo vlastnej izbe. Prežila som v nej veľa šťastných, ale i nešťastných chvíľ.
Pracuješ ako barmanka v jednej reštaurácii na Dlhých dieloch, formou krátky – dlhý týždeň. Skutočne robíš niekedy aj dvadsať hodín denne ako spievaš vo svojej skladbe? Kedy sa potom venuješ hudbe?
Áno, pracujem, ale aj ako čašníčka, keďže som tam sama. Priamo na Dlhých dieloch dvadsať hodín nie, v bývalom zamestnaní som však toľko pracovala. A verte, či nie, boli dni, kedy to bolo aj 24 hodín. A kedy sa venujem hudbe? Deň má 24 hodín, takže mi väčšinou ostali ešte štyri hodiny k dobru.
Aké sú tvoje plány do budúcna?
Spievať, spievať, spievať, čo najviac spievať a hrať pre mojich fanúšikov s celou mojou kapelou.
A čo si myslíš o zrušení hudobnej ankety Slávik?
K ankete Slávik si myslím, že sa vyjadrovať ani nemusím. Je veľká škoda, že sa zrušila jediná možnosť prezentácie súčasnej tvorby nových, či starých spevákov alebo kapiel v našej krajine. Možno sa uplatní známa veta, ktorá vraví: „Staré muselo skončiť, aby niečo nové mohlo začať.“
To sa pýtam i ja niekedy samej seba, kde som toľké roky bola! Svetlanna je obyčajný človek, tak ako každý iný. Žena vo veku 26 rokov, pracujúca a „bohužiaľ, či chvála Bohu?“, žijúca s mamou, bratom a dvomi psami. A prečo mám v názve dve ,,n“? Táto otázka je skôr pre Ľuda Srnca, ktorý tento „NÁŠ“ názov a celú zostavu, súčasnej i minulej kapely, poskladal. Každopádne, keď ho môže mať Madonna či Rihanna, tak si myslím, že aj Svetlanna.
Ovládaš hru na viacero hudobných nástrojov, konkrétne flautu, gitaru, klavír. Si samouk alebo máš aj hudobné vzdelanie? A ako si sa dostala k hudbe?
K hudbe som sa dostala vďaka klavíru, ktorý vlastnila moja teta. Pamatám si to obdobie. Myslím, že som mala päť rokov. Strýko hrával rôzne piesne jeho obľúbených skupín a vždy mi dovolil, aby som mu s tým ,,pomáhala“. Nemusel ani prosiť a hneď som mu pokazila celú hru. No v tom momente som sa dostala do eufórie a cítila sa ako Ludwig van Beethoven pri skladaní Mesačného svitu. Bol to neskutočný pocit, ktorý sa nedá opísať slovami. Vždy, keď si na tie dni spomeniem, cítim doteraz, ako moje emócie prúdia žilami a celým telom. Neskôr som na klavír a flautu chodila na ZUŠ a gitaru som si vymodlila na dvadsiate narodeniny. Dostala som ju od priateľov aj s oslavou. Povedala som si, že do roka chcem zložiť aspoň desať pesničiek. Mala som čo robiť. Za ten rok som ich stihla zložiť iba päť a to aj vďaka Marcele Neupauerovej - jedinému človeku, ktorý vie moje myšlienky upratať do slov či viet a taktiež jedinou osobou, ktorú pustím k mojim textom, keď sú ešte len v zárodku.
Tvoj singel L.E.N. úspešne rotuje vo viacerých slovenských rádiách. Čo však znamenajú jednotlivé písmenká? Ide o nejakú skratku, odkaz alebo životné krédo?
Názov L.E.N. má pre mňa dva skryté významy a to : L – láska, E- ešte, N – neumiera. A tie bodky? Tie znázorňujú prekážky, ktoré dennodenne musím prekonávať.
V skladbe spievaš „len jediný krát ja chcem sa smiať, len jediný z vás mi to šťastie môže dať“, kto ti zobral úsmev z tváre? A čo ti bráni v tom, aby si bola skutočne šťastná?
Je ťažké povedať, či označiť konkrétne, kto alebo čo, mi zobralo úsmev z tváre. Skôr by som to nazvala osudom a doplácaním na nezodpovednosť niektorých ľudí. Veď dnes si stačí pozrieť televízne noviny a hneď máte po úsmeve. Jediné, čo ma môže urobiť skutočne šťastnou, je nepracovať šestnásť hodín v reštaurácii, ale venovať sa naplno hudbe, žiť s ňou a hrať pre ľudí moje piesne. Odovzdať im moje pocity a myšlienky, ktoré som mala a stále mám pri ich hraní, či vymýšľaní nových skladieb. Odovzdať im seba.
Singel L.E.N. i pieseň Motýľ, ktorý bude tvojim druhým singlom, si nahrávala u Mareka Rakovického v štúdiu LVGNC. Ako sa ti s ním spolupracovalo? Poznala si sa s ním aj predtým?
S Marekom som sa osobne nepoznala, ale mala som pocit, že od prvého dňa sme si sadli a spolupráca s ním bola skvelá. Verím, že sa ešte v štúdiu LVGNC, či už v pracovnom alebo v priateľskom duchu, v budúcnosti ešte stretneme.
Spoluautorom skladby L.E.N. je mladý DJ a pianista Dominik Greiner. Ako ste sa našli?
Naše prvé stretnutie bolo na koncerte u Zbrojnoša s bývalou zostavou Svetlanny. Je prvým „novým“ členom kapely, vďaka ktorému sa podarilo prelomiť tú neviditeľnú bariéru a Svetlanna dostala novú farbu. Dominik študoval kompozíciu na konzervatóriu v Bratislave. Je skvelý DJ a verím, že časom z neho bude nový prínos do siene hudobných producentov na slovenskej scéne. Na singli L.E.N. sme spolu pracovali a dokončili ho za necelých sedemnásť hodín rozložených medzi tri dni.
Kto ďalší patrí do tvojej hudobnej rodiny?
Ľudo Srnec - môj „otec“ a Pán bubeník. Pre mňa človek, ktorý za mnou stojí a bude stáť. Vždy vie, ako ma v ťažkých chvíľach podržať a podporiť. Našiel si ma na facebooku a vzal ma pod ochranné krídla, zostavil kapelu a upratal piesne. Pracoval s veľkým množstvom slovenských i zahraničných umelcov. Profesionálne sa hudbe začal venovať už ako štrnásťročný v kapele AC+. Tam si ho stihlo všimnúť viacero osobností, s ktorými neskôr úspešne spolupracoval.
Peter Bulík - pre mňa je Peťo neriadená strela plná pozitívnej energie a zároveň ,,gitarový mág“. Hneď pri prvej skúške, kedy zahral pár tónov, som vedela, že práve on sa musí stať súčasťou Svetlanny.
Daniel Urbán - je posledným členom vynovenej zostavy. Ako raz v jednom článku spomenul Martin Hoza: „Daniel je stelesnená istota a schopnosť zagroovovať v tom správnom momente.“
Sú to muži môjho života! Čakala som na nich celý život a dúfam, že nimi i ostanú v dobrom i zlom. Ďakujem, že ste, chlapci! A musím ešte dodať a zároveň sa poďakovať dvom bývalým členom, ktorí dali zem Svetlanniným koreňom, no naše cesty sa museli rozdeliť. Chalani Martin Kujan (gitara) a Peter Áč (basgitara) pre mňa vždy zostanú súčasťou názvu kapely a veľmi im ďakujem za všetok náš spoločný čas strávený v skúšobniach, či na pódiu.
Okrem hudby si sa dlhé roky profesionálne venovala aj športu, konkrétne karate, v ktorom si sa stala aj reprezentantkou Slovenska. Prečo si s ním vlastne skončila? Zároveň ma zaujíma, aké najväčšie úspechy si v danej disciplíne dosiahla a či niekedy neľutuješ, že už v karate nepokračuješ?
Karate je jedna z etáp v mojom živote, kde som sa snažila dosiahnuť všetko to, čo ma naučil môj tréner Mgr. Rastislav Mráz a verím že som, tak seba ako i jeho, nesklamala. Stala som sa majsterkou Slovenska, víťazkou európskych pohárov a vytrvala som päť rokov v reprezentácii. Vždy niečo musí skončiť. Mne túto pekne rozbehnutú etapu života ukončil pes, ktorý ma uhryzol do kolena. Či to ľutujem? Malo to tak byť.
Bolo ťažké skĺbiť hudbu a karate?
Karate sa stalo pre mňa rutinou ako jesť a piť, ale hudba bola a je celý život mojim nádychom a výdychom. Proste, jedinou možnosťou ako v skutočnosti vyjadriť to, čo cítim, je hudba. Moja hudba.
Si veľmi zaujímavý zjav na domácej scéne. Cítiť z teba energiu i veľkú dávku pokory. Život ťa však asi nejeden krát poriadne skúšal, kde berieš tú silu, ísť si za svojimi snami a túžbami? Čo ťa ženie v pred?
Som na seba niekedy až prehnane tvrdá, ale práve to ma ženie v pred. Poľavím až v deň, kedy budem spokojná s tým, že som niečo dokázala. Chcem, aby tu po mne niečo zostalo.
Na krku máš vytetovaný husľový kľúč. Máš na tele aj ďalšie tetovania?
Mám ešte ďalšie dve. Na ruke orla, ktorý vystihuje slobodu. Na chrbte draka, ktorý stráži oheň vo mne. No plánujem pokračovať, keďže každý kľúč musí mať aj svoj zámok.
K piesni L.E.N. si stihla natočiť aj svoj prvý videoklip, ktorý je veľmi svojský a plný cigaretového dymu. Jeho režisérom je Miro Remo a hrajú v ňom aj tvoje dve kamarátky a dvaja štvornohí miláčikovia. Nahrávalo sa priamo u teba doma. Aké to pre teba bolo?
Úprimne, dosť som sa hanbila. Na začiatku som sa nedokázala uvoľniť, no stačilo sa chvíľu porozprávať, prihodiť pár vtipov a bolo. Natočil sa videoklip, ktorý vystihol celé moje ročné obdobie, kedy som sa stala väzňom vo vlastnej izbe. Prežila som v nej veľa šťastných, ale i nešťastných chvíľ.
Pracuješ ako barmanka v jednej reštaurácii na Dlhých dieloch, formou krátky – dlhý týždeň. Skutočne robíš niekedy aj dvadsať hodín denne ako spievaš vo svojej skladbe? Kedy sa potom venuješ hudbe?
Áno, pracujem, ale aj ako čašníčka, keďže som tam sama. Priamo na Dlhých dieloch dvadsať hodín nie, v bývalom zamestnaní som však toľko pracovala. A verte, či nie, boli dni, kedy to bolo aj 24 hodín. A kedy sa venujem hudbe? Deň má 24 hodín, takže mi väčšinou ostali ešte štyri hodiny k dobru.
Aké sú tvoje plány do budúcna?
Spievať, spievať, spievať, čo najviac spievať a hrať pre mojich fanúšikov s celou mojou kapelou.
A čo si myslíš o zrušení hudobnej ankety Slávik?
K ankete Slávik si myslím, že sa vyjadrovať ani nemusím. Je veľká škoda, že sa zrušila jediná možnosť prezentácie súčasnej tvorby nových, či starých spevákov alebo kapiel v našej krajine. Možno sa uplatní známa veta, ktorá vraví: „Staré muselo skončiť, aby niečo nové mohlo začať.“
Marek Kučera
