Done so far
Rock blues pod tridsať
05.04.2014 Filed in: Články
Nový album Jerguša Oravca Done So Far je výberom skladieb zaznamenaných na koncertoch v brnianskom klube Stará Pekárna, kde Jerguš vystúpil so svojimi spoluhráčmi z J. O. Tria. Kapela na nahrávke prezentuje bluesové a rockové štandardy, ale i svoje autorské skladby. Počas koncertu zahral Jerguš aj tri akustické sety sám, iba s ac. gitarou. Pred rokom Jerguš s Triom zaujal návštevníkov bluesového festivalu Blues Alive v Šumperku. Tohto roku sa vracia na miesto činu, aby predstavil a zároveň pokrstil svoj nový album Done So Far, ktorý sa stal aj prílohou nášho časopisu.
Čo nového sa udialo na tvojej umeleckej dráhe za ten rok od posledného rozhovoru pre Populár?
Myslím si, že som si konečne uvedomil svoj naozajstný smer a poslanie a vyrovnal sa s tým. Neviem, či som sa niekde posunul technicky, myslím že určite, ale skôr podvedome. Technika momentálne pre mňa nie je taká dôležitá. Snažil som sa oslobodiť od všetkých vplyvov, či už slovenských, alebo zahraničných, hudobných alebo morálnych. Na jednej strane som mal muzikalitu a technickú virtuozitu a „jazzmanov“, ktorým som sa chcel priblížiť a byť hlavne hráč na nástroj, ako je napríklad Santana, alebo Jeff Beck. A na druhej strane som mal tú umeleckú ambíciu, v nej boli obsiahnuté básne, texty, maľby, grafiky čo som robil ešte na škole, no a najmä pesničky a piesňová forma. A medzi týmito dvoma svetmi som zápasil. Vždy keď jeden zlyhával, začal som si vravieť: „okej, pôjdem tým druhým smerom, budem iba gitarista, zložím dobrú kapelu so starších muzikantov a budem robiť featuringy so spevákmi a podobne“. Teraz už táto dilema prešla.
Ako si spokojný so svojím debutovým CD?
Ten album je debutový iba z pohľadu toho, že ma prvý krát oslovilo (samo od seba) vydavateľstvo. Čo ma veľmi teší, lebo mi to aspoň ukázalo, že sa to dá ešte aj tu a s týmto žánrom. Na CDčku sú aj autorské veci, aj covery skladieb, ktoré mám rád a ktoré mi v nejakom období pomáhali hudobne rásť. Mne ten album pomohol skompletizovať a konečne uzatvoriť jednu veľkú etapu.
Hlavnú časť tvojho koncertného repertoáru tvoria stále prebraté veci. Myslíš, že je možné nechať rovnakú energiu prúdiť aj cez tvoje autorské skladby?
Úplne prvý album, ktorý som kedy vyprodukoval ešte s mojou starou kapelou Next Page keď som mal 18 rokov, bol zložený iba z vlastných vecí. Koncerty boli hodinové a iba pôvodný repertoár spievaný po slovensky. Boli to také zvláštne junácke skladby, ale mohlo to rásť ďalej. Lenže lobbing v tej dobe v Slovenskej popmusic a ani v alternatíve nebol. Povedal som si, že problém je teda vo mne a v kapele a mali by sme to urobiť inak a lepšie. Tak som začal od seba a to ma priviedlo ku koreňom blues. Chcel som to uchopiť ako som najlepšie sa vedel. To viedlo k personálnym zmenám v kapele a k prvému DVD Just One Night, z ktorého skladby sa dajú stále nájsť na Youtube. Veci ako „Amadeus“ a „Plné vrecká rúk“ majú podľa mňa rovnakú, ak nie väčšiu energiu ako covery, ktoré hrávam. Sú slovenské a aj keď zatiaľ štúdiové verzie neexistujú, bol to smer, ktorým som chcel kráčať ešte pred SuperStar a všetkými tými vecami, a teraz sa k nemu konečne vraciam, lebo si myslím že som dal blues a uchopeniu interpretácie čohokoľvek, čo som kedy chcel, maximum. A hlavne, chcem ísť konečne do rizika a neskrývať sa za nič, pretože toto, čo som robil doteraz môžem robiť prakticky kedykoľvek sa mi zachce. Chcem konečne vyjsť zo svojej komfortnej zóny a vypovedať sa.
Kedy bude štúdiový album a čo by mal obsahovať?
Pracujem zatiaľ aspoň na takom EPčku, ktorú chcem nazvať „Born“. Budú tam autorské veci, ale vytvorené ešte pod tým vplyvom doterajších „influences“. A samozrejme by som rád už konečne urobil jeden definitívne debutový album, ktorý príde, len čo sa dostanem na potrebný level kľudu, samoty a inšpirácie.
Si mladý, vyzeráš dobre. Nerozptyľuje ťa snaha vyzerať ešte lepšie?
Rozptyľuje ma skôr realita, že budem vyzerať čoraz horšie a horšie.
Čerpáš z hudby generácie svojich rodičov. Ako sa cíti mladý bluesman (bluesrocker) na rozhraní minulosti a súčasnosti?
Momentálne sa cíti lepšie ako kedykoľvek. Aj preto, že som zasa raz dostal otázky, ktoré majú pre mňa význam a mohol som sa vypovedať, lebo cítim, že momentálne je to pre mňa dôležité a hlavne si myslím, že blues sa vracia, ako vo svete, tak aj u nás. Veľmi pekne to napísal Ondřej Bezr, dramaturg Blues Alive: „fanoušek blues je v podstate každý, i když nekteří, proti své vůli“. Blues tu bol, je a bude vždy. Ale nemyslím si, že čerpám iba z hudby svojich rodičov. Počúvam veľa zo súčasnej scény, ale aj škandinávsky folk, alebo taký Citizen Cope, Gary Clark Jr. je teraz na výslní v USA a to sú chlapci, ktorí sú dosť bluesoví. Black Keys napríklad tiež. A je to súčasné, počúvajú to hipsteri aj nehipsteri.
Aký odkaz prenáša tvoj súčasný repertoár do dnešnej doby?
Neviem či prenáša niečo do dnešnej doby z pohľadu sveta, ale skôr z pohľadu strednej Európy. Lebo, samozrejme, keby som mal ísť teraz hrať do Ameriky, tak tam nepôjdem hrať čistokrvný blues (ktorý nehrám ani tu, ale chápeš zhruba, o čo ide). Bolo by to ako nosiť do tej najväčšej hory to najstaršie drevo. Ja som sa skôr doteraz snažil priblížiť mladému publiku blues ako taký a jeho podoby v popmusic, v rocku a vôbec v hudbe všeobecne. Paradoxne, skôr starší poslucháči boli z toho unesenejší, lebo im príde cool, že mladý chalan hrá blues. Ja si nemyslím, že je to niečo, čo by bolo cool. Myslím, že to tu bolo vždy. Cream mali tiež 23-24 rokov, len mali lepšie podhubie na to, čo vtedy robili a samozrejme, že sa umelecky našli. Pre mňa táto etapa momentálne končí, neviem kam v tomto regione ešte mám ísť. Hral som na Blues Alive, v Poľsku v Česku, na Szigete v Maďarsku, na Bratislavských jazzových dňoch. Myslím si, že ako resumé to už stačí. Teraz sa chcem vypovedať.
Myslím si, že som si konečne uvedomil svoj naozajstný smer a poslanie a vyrovnal sa s tým. Neviem, či som sa niekde posunul technicky, myslím že určite, ale skôr podvedome. Technika momentálne pre mňa nie je taká dôležitá. Snažil som sa oslobodiť od všetkých vplyvov, či už slovenských, alebo zahraničných, hudobných alebo morálnych. Na jednej strane som mal muzikalitu a technickú virtuozitu a „jazzmanov“, ktorým som sa chcel priblížiť a byť hlavne hráč na nástroj, ako je napríklad Santana, alebo Jeff Beck. A na druhej strane som mal tú umeleckú ambíciu, v nej boli obsiahnuté básne, texty, maľby, grafiky čo som robil ešte na škole, no a najmä pesničky a piesňová forma. A medzi týmito dvoma svetmi som zápasil. Vždy keď jeden zlyhával, začal som si vravieť: „okej, pôjdem tým druhým smerom, budem iba gitarista, zložím dobrú kapelu so starších muzikantov a budem robiť featuringy so spevákmi a podobne“. Teraz už táto dilema prešla.
Ako si spokojný so svojím debutovým CD?
Ten album je debutový iba z pohľadu toho, že ma prvý krát oslovilo (samo od seba) vydavateľstvo. Čo ma veľmi teší, lebo mi to aspoň ukázalo, že sa to dá ešte aj tu a s týmto žánrom. Na CDčku sú aj autorské veci, aj covery skladieb, ktoré mám rád a ktoré mi v nejakom období pomáhali hudobne rásť. Mne ten album pomohol skompletizovať a konečne uzatvoriť jednu veľkú etapu.
Hlavnú časť tvojho koncertného repertoáru tvoria stále prebraté veci. Myslíš, že je možné nechať rovnakú energiu prúdiť aj cez tvoje autorské skladby?
Úplne prvý album, ktorý som kedy vyprodukoval ešte s mojou starou kapelou Next Page keď som mal 18 rokov, bol zložený iba z vlastných vecí. Koncerty boli hodinové a iba pôvodný repertoár spievaný po slovensky. Boli to také zvláštne junácke skladby, ale mohlo to rásť ďalej. Lenže lobbing v tej dobe v Slovenskej popmusic a ani v alternatíve nebol. Povedal som si, že problém je teda vo mne a v kapele a mali by sme to urobiť inak a lepšie. Tak som začal od seba a to ma priviedlo ku koreňom blues. Chcel som to uchopiť ako som najlepšie sa vedel. To viedlo k personálnym zmenám v kapele a k prvému DVD Just One Night, z ktorého skladby sa dajú stále nájsť na Youtube. Veci ako „Amadeus“ a „Plné vrecká rúk“ majú podľa mňa rovnakú, ak nie väčšiu energiu ako covery, ktoré hrávam. Sú slovenské a aj keď zatiaľ štúdiové verzie neexistujú, bol to smer, ktorým som chcel kráčať ešte pred SuperStar a všetkými tými vecami, a teraz sa k nemu konečne vraciam, lebo si myslím že som dal blues a uchopeniu interpretácie čohokoľvek, čo som kedy chcel, maximum. A hlavne, chcem ísť konečne do rizika a neskrývať sa za nič, pretože toto, čo som robil doteraz môžem robiť prakticky kedykoľvek sa mi zachce. Chcem konečne vyjsť zo svojej komfortnej zóny a vypovedať sa.
Kedy bude štúdiový album a čo by mal obsahovať?
Pracujem zatiaľ aspoň na takom EPčku, ktorú chcem nazvať „Born“. Budú tam autorské veci, ale vytvorené ešte pod tým vplyvom doterajších „influences“. A samozrejme by som rád už konečne urobil jeden definitívne debutový album, ktorý príde, len čo sa dostanem na potrebný level kľudu, samoty a inšpirácie.
Si mladý, vyzeráš dobre. Nerozptyľuje ťa snaha vyzerať ešte lepšie?
Rozptyľuje ma skôr realita, že budem vyzerať čoraz horšie a horšie.
Čerpáš z hudby generácie svojich rodičov. Ako sa cíti mladý bluesman (bluesrocker) na rozhraní minulosti a súčasnosti?
Momentálne sa cíti lepšie ako kedykoľvek. Aj preto, že som zasa raz dostal otázky, ktoré majú pre mňa význam a mohol som sa vypovedať, lebo cítim, že momentálne je to pre mňa dôležité a hlavne si myslím, že blues sa vracia, ako vo svete, tak aj u nás. Veľmi pekne to napísal Ondřej Bezr, dramaturg Blues Alive: „fanoušek blues je v podstate každý, i když nekteří, proti své vůli“. Blues tu bol, je a bude vždy. Ale nemyslím si, že čerpám iba z hudby svojich rodičov. Počúvam veľa zo súčasnej scény, ale aj škandinávsky folk, alebo taký Citizen Cope, Gary Clark Jr. je teraz na výslní v USA a to sú chlapci, ktorí sú dosť bluesoví. Black Keys napríklad tiež. A je to súčasné, počúvajú to hipsteri aj nehipsteri.
Aký odkaz prenáša tvoj súčasný repertoár do dnešnej doby?
Neviem či prenáša niečo do dnešnej doby z pohľadu sveta, ale skôr z pohľadu strednej Európy. Lebo, samozrejme, keby som mal ísť teraz hrať do Ameriky, tak tam nepôjdem hrať čistokrvný blues (ktorý nehrám ani tu, ale chápeš zhruba, o čo ide). Bolo by to ako nosiť do tej najväčšej hory to najstaršie drevo. Ja som sa skôr doteraz snažil priblížiť mladému publiku blues ako taký a jeho podoby v popmusic, v rocku a vôbec v hudbe všeobecne. Paradoxne, skôr starší poslucháči boli z toho unesenejší, lebo im príde cool, že mladý chalan hrá blues. Ja si nemyslím, že je to niečo, čo by bolo cool. Myslím, že to tu bolo vždy. Cream mali tiež 23-24 rokov, len mali lepšie podhubie na to, čo vtedy robili a samozrejme, že sa umelecky našli. Pre mňa táto etapa momentálne končí, neviem kam v tomto regione ešte mám ísť. Hral som na Blues Alive, v Poľsku v Česku, na Szigete v Maďarsku, na Bratislavských jazzových dňoch. Myslím si, že ako resumé to už stačí. Teraz sa chcem vypovedať.
Martin Chrobák
