Takmer päť rokov od vydania Animage trvalo, kým sa Dan Bárta opäť spojil so zakladajúcimi členmi skupiny Illustratosphere Robertom Balzarom a Mirkom Chyškom, aby spolu s Filipom Jelínkom a Jirkom Slavíčkom vo vlastnej produkcii vytvorili album Maratonika. Pokusov o nahranie bolo niekoľko a možností na spoločnú tvorbu rokmi ubúda, nakoniec sa to však podarilo a na svet prišli skladby hudobne aj textovo Bártovsky nezameniteľné, novátorské a zároveň vyvážené. Dan za 25 rokov svojej hudobnej kariéry prešiel spletitým vývojom, no jeho poetika nestráca sviežosť a prináša hudobné potešenie osobitného druhu.



Vydal si nový album. Ako to celé dozrievalo?
V prvom rade bolo potrebné nájsť si čas a dať dohromady novú zostavu. Trochu sme sa autorsky aj hráčsky vyčerpali a nevedeli sme, čo so sebou... mali sme nejaký pokus, ale potom sme to zase o rok odložili. Potom sme stále hrali, urobili sme platňu s triom (Theyories), ktorá bola úspešná a mali sme veľa koncertov. Potom odišiel gitarista a pianista, tak sme zavolali späť Mirka Chyšku, ktorý bol zakladajúcim členom Illustratosphere, a začali sme zase robiť spolu. Čakali sme ešte na Roberta (Balzara), ktorý nahrával v Amerike svoju platňu. Potom sme si povedali, že tohtoročná jeseň už bude správny čas, a začali sme na tom robiť. Zistilo sa, že už máme nazbieraný dostatok materiálu, vyšlo z toho desať celkom pekných vecí, z ktorých je každá iná.

Materiál teda vznikal postupne, bez toho, že by to malo vopred naplánovanú nejakú jednotnú fazónu?
Rozhodli sme sa, že budeme písať iba takzvané „klavíráky“, čiže pesničku so sprievodom, aby sa vedelo, ako ide harmónia, melódia spevu a metrum. Potom to doaranžujeme a nájdeme skladbe vhodný sound design. Dve­‑tri nové veci vznikli aj počas nahrávania.

Áno, to je už odpozorované, že počas nahrávania sa zvyšuje autorská potencia.
Nie je ťažké tie veci napísať a urobiť, ako skôr nájsť čas a energiu, aby sme spolu trávili čas bez toho, že by niekto upozorňoval: „chlapci, ale o tretej dovidenia“. A je to čím ďalej tým ťažšie, všetci už máme deti a veľa inej práce.

V tlačovej správe sa písalo, že to bude „populárnejšia“ platňa, než na aké boli vaši poslucháči zvyknutí. Ako to bolo myslené?
Myslel som si, že to bude ústretovejšia vec, ktorá bude mať potenciál zrozumiteľnosti, aj si to stále myslím, ale už si nie som tak istý. Veril som a verím, že si to poslucháčov nájde, ale nemôžem nikomu sľúbiť žiadne veci typu „Sme také aké sme“, alebo „Láska je tu s nami“. Budú to trošku zložitejšie veci.

Ty si ako skladateľ a interpret už zavedený. Ľudia sú zvyknutí na tvoj štýl aj jazyk, ktorý sám o sebe nie je práve prvoplánový. Sám sa musím popasovať, aby som správne dosadil, ktoré slovo ku ktorému významu patrí...
To sú také úmyselné zákruty. V zásade, v niečom to je podobné a v niečom iné. Zvukovo aj inštrumentálne to bude iné. Desiate dieťa v poradí, chlapček alebo dievčatko, v zásade každému je jasné, že bude v niečom iné, ale keď sú tie deti spolu na ihrisku a žiadne z nich nie je tvoje, tak sú všetky rovnaké.

Niektoré texty písali aj ľudia tebe blízki...
Osem českých textov som si napísal sám a dva z nich moja priateľka, ktorá – na rozdiel odo mňa – vládne angličtinou tak, že môže napísať aj text. Uvažovali sme, že by niečím prispel aj Klempa, ale nakoniec sme sa k tomu nedostali.

Istý architekt presadzuje myšlienku, že ľudia by si nemali projektovať domy, ktoré nakoniec pohltia ich život, ale mali by si najprv naprojektovať svoj život a až doň dosadiť vhodný typ domu. Zapadá táto platňa do nejakého tvojho dlhodobejšieho výhľadu? Máš nejakú svoju víziu, kam smeruješ?
Človek musí mať nejakú predstavu, bez nej by sa nedalo fungovať, ale na druhej strane treba byť aj flexibilný lebo človek mieni a pánboh, a ktovie kto ešte, mení. Ale dal som si predsavzatie na začiatku tohto roka, že dokončíme platňu s Illustratosphere a vydám dve knihy. Mal som v pláne ešte jednu, alebo dve také grafické práce. Tie som nestihol, ale knihy aj platňu áno, takže krátkodobý plán je splnený. Teraz už môžem zase tak tri roky hrať.

O čom sú knihy?
Urobil som jednu knihu formou rozhovoru cez Skype s kamarátom, kde sú aj rôzne literárne veci a interpretácie textov. On sa pýtal mňa, niekedy aj ja jeho. Je tam veľa odporúčanej literatúry a akýsi náhľad do hudby, fotografie a aj niečo z ciest . Druhá knižka sú Vážky Sungai Wainu, čo je atlas vážok s podtitulom Ekologický sprievodca faunou vážok nížinného zmiešaného dipterokarpového lesa juhovýchodného Bornea. Je to taký polovedecký titul, česko - anglicko - indonézsky písaný atlas, kde sú vyobrazené rôzne druhy vážok, naskenované mapky výskytov, tabuľky, grafy, biotopové preferencie a tak.

Vedia už o tebe aj kapacity z tejto oblasti? Rešpektujú ťa?
Áno, sme v kontakte. Tých ľudí nie je veľa, možno tristo – štyristo aktívnych hľadačov, ktorí zdieľajú spolu vedecké články, posielajú si knihy a stretávajú sa. Pracujeme vlastne spolu. Čo sa vážkarskeho sveta týka, je to tak, ako keby sleevenote na moju platňu napísal Sting. Sú to najväčšie kapacity, ktoré môžem osloviť: „Bert, bol by si taký láskavý, prečítal si tento koncept a urobil pár korektúr?“ On to samozrejme urobí a ešte napíše pár slov, že tá kniha stojí zato.

Spomínal si kolegu z kapely J. A. R. Otu Klempíře. Čo by si dodatočne poznamenal k jeho platni Špička, ktorú nahral spolu s Oskarom Rózsom?
Mne sa to páči! Je to, podľa mňa, veľmi dobrá vec. Menšinový žáner, alternatíva, ale má to svoju váhu. Dobré spojenie s „multičlovekom“ Rózsom. Myslím, že Klempa sa tu vytiahol do poriadnej výšky. Texty sa mi páčia a forma tiež. Považujem to za vec, ktorá nie je zbytočná. Mohol by iba tak zarapovať v štýle J. A. R., ale urobil nekompromisnú vec, čo sa mi páči. Keď spolupracujeme desiati ľudia, všetci tvorcovia, je to kompromisné v tom zmysle, že sa tam navzájom zasahuje do textov, do melódií, je to také organické. V duu nechal svoju osobnosť viac vyniknúť.

Lenže v duu osobností, z ktorých každá sa vyznačuje silným egom.
Ježišmária, ale kto iný by už mal vydávať duo, než egocentrikovia?! Na to treba mať dôvod.

Sám si k tomu pekne prispel...
Do jednej veci som pridal také feelingy. Oskar povedal, že nechce počuť nič, čo už odo mňa pozná. Slúžil som ako trúbka.

Žije tá platňa ešte? Napadá ma to v súvislosti s témou životnosti dnešných albumov.
Podporili ju iba krstom v Prahe a Ota povedal, že s tým asi koncertovať nebude, lebo pri jeho spôsobe života je to prináročné. Veľa vlastnej práce, k tomu ešte J. A. R., ale pre ľudí, ktorí sa hudbou, prípadne jeho osobnosťou vážne zaoberajú, je to vec, ktorá sa nedá obísť. Z pohľadu predajnosti to asi nebol žiadny hit, ale svoje ovocie určite vydá. Veľa raperov a elektronických pokušiteľov sa z toho môže priučiť. Mne sa páči osobitosť a spôsob, akým je to čudné.

V súčasnosti sa veľa vecí z toho poetického sveta realizuje v hip­‑hope. (Prago Union, Modré hory...). Ľudia, ktorí by kedysi publikovali v literárnych novinách, dnes píšu svoje texty na hudbu.
To je dobre. Tiež som uvažoval, že ak ma nenapadne nič nové, angažoval by som nejakých mladých básnikov a pokúsil sa to zhudobniť. Zväčša ale vyhrabem dosť materiálu na to, aby z neho vznikol jeden 40-minútový album.

V čom, podľa teba, vidí mladšia generácia básnikov dnešný svet inak než my?
Možno im ten svet pripadá viac horký, nie je to veľmi veselé čítanie... niekedy.

V istom veku je to skôr obvyklý jav.
Veď hej, mladí „rozervanci“. Ja som viac lyrický človek, niektoré veci ale vnímam ako zaujímavé. Čítal som nejakých mladých českých básnikov, ktorí mávajú aj autorské čítanie ako súčasť nejakej performance – prídu do reštaurácie, vypijú si niečo a potom tam začnú recitovať. Sú to také subkultúrne záležitosti. Mal som nutkanie, že by som sa napojil a skúsil vstrebať aj tento svet, ale nebol na to ani čas, ani som to asi nemyslel až tak vážne, lebo okrem prvotnej myšlienky som pre to neurobil nič ďalšie. Nechám ju v sebe ešte chvíľu dozrievať, ešte som celkom nevyschol.

V tejto súvislosti sa vynára aj otázka, čo by sa dalo urobiť pre to, aby sa to dobré, čo sa nájde v každej generácii, vzájomne viac rešpektovalo?
Ťažko povedať. Každý hľadá svoje miesto na slnku a ten svet je taký menlivý až tekutý. Nedrží to úplne pokope. Generácie sa jedna od druhej líšia jazykom, technológiou. V dávnejších časoch tam boli asi väčšie presahy.

Na druhej strane je dnes aj dosť veľa rodičov, ktorí sa s deťmi priatelia na facebooku, chodia spolu na lyžovačky a podobne.
Facebook nie je tvorba, ale je pravda, že v sociálnych kontextoch sú ľudia otvorenejší a menej otvorení, pritom je jedno, či sú starí, alebo mladí. Otvorenosť je predpoklad, aby mohol človek zachytiť svet v nejakej realite. Potom od dvadsiatich do tridsiatich už len práca, práca, zamestnanie, opruz... Keď to tak človek nechce mať a je nastavený, že sa tak narodí, že ho svet inšpiruje taký aký je, potom sa to dá. Ale je otázka, ak to zúžim na dielo ako také, či sa to vzťahuje aj na inšpiráciu. Ja sám na sebe cítim, že ak počúvam mladých spevákov zo zahraničia, ich prístup k rytmu je iný a ak by som sa ho mal učiť, bolo by to zložité a aj tak by to bola lož. Cítim, že už som iná generácia, mám iné korene, iné ťažiská, iné lásky a skostnatenia. Zisťujem, že to prirodzene nejde. Rytmus, melódia, harmónia sú iné. Človek môže preletieť z mladého do starého a rozpozná, čo je dobré, ale prispôsobiť to sebe a vstrebať to nie je také jednoduché. Je ťažké spievať ako Frank Sinatra, alebo ako José James, pretože to sú ľudia, z ktorých jeden je o dve za a druhý o dve vpred. Na ich pôdu ja už nemôžem. Ľudia od nástrojov to majú podobné. Všetci už majú zafixovaný tvar tej rytmicko - melodicko - harmonickej mreže. Bývajú obdobia, kedy sa roztrasie a rozpohybuje, niektoré skupiny ho narovnajú a ďalšie ho začnú používať ako svoj matrix. Ďalším sa to prestane páčiť a opäť ho roztrasú... Ale tí ľudia, ktorí sa predtým podieľali na fixácii, už musia byť osobnosti typu Miles Davis, ktorý nemá problém vyjadrovať sa pomocou hudby, pretože ju celú vie. Ale takých naozaj nie je veľa.

Kto ovplyvnil teba?
Príklad č.1: Mick Hucknall, spevák Simply Red, to už je dnes staroba – osemdesiate roky, ale pre mňa je jeho prístup k rytmu, to ako vie v tom speve tancovať, stále super. On napríklad vychádza z Marvina Gayea. Gaye je pre mňa výborný spevák, ale nepovažujem ho za svoj vzor. Napriek tomu, keď počúvam jedného alebo druhého, jasne počujem čo všetko Hucknall od Gayea prebral. Nikdy neobídem ani Roberta Planta, niečo Kurt Elling, John Mayer, Ion Anderson z Yes – to je pre mňa zásadný človek, Richard Bona, v zásade aj Bobby McFerrin v rámci určitej jemnosti a štrukturálnej hravosti, Seal a veľa žien ako Annie Lennox, Erykah Badu, Sade, Feist... Speváčky mám vlastne ešte radšej, lebo inak frázujú, majú iný vzťah k rytmu a z nejakého dôvodu je to pre mňa inšpiratívne. Počujem tam rôzne typy krehkosti a viac to vnímam ako dialóg. Viac sa cítim priamo oslovovaný tou ženou. Mám doma a stále počúvam veľa ženských vokálov. A potom sú to rôzni muzikanti ako Chet Baker a jeho trúbka, Mark Johnson a jeho kontrabas, Pat Metheny a jeho gitara, bubeníci ako Vinnie Colaiuta a Joey Baron bubeník, pianisti Brad Mehldau a Bill Evans, gitarista Angus Young. A tak by som mohol pokračovať ešte dlho.

Vydali ste novú platňu. Predpokladám, že váš koncertný repertoár je zložený z novších, ale aj starších kúskov. Ktoré pesničky nemôžu chýbať na tvojich koncertoch?
Znova sa nadýchla Naokoland. Mirek Chyška si ju po príchode prerobil do takej country verzie, hráme Kontrabásnika, Dych s Robertom v duu, to je vďačná vec, Malé ólala, zvažovali sme Nejen ejen, Gastarbajter so sláčikovým kvartetom a to je asi všetko.

Budú nejakí hostia, Richard Müller alebo...
Richard nám to s láskou pokrstil, ale vystačíme si bez hostí.

S Richardom ste mali v poslednom období nejakú družbu, z čoho to vyplývalo?
V prvom rade z toho, že si vážime si jeden druhého. Ako druhé, keď mal Richard turné Potichu, oslovil ma, či by som nebol hosťom, tak som rád bol. Zdalo sa mi to ako prirodzené echo toho turné.

Robili sme spolu rozhovor asi pred desiatimi rokmi pre Domino fórum. Vtedy si sa rozrozprával aj o svete, aké sú tvoje hodnoty, čo na ňom nemáš rád, atď. Kam sa svet za tých desať rokov posunul z tvojho pohľadu?
Ja si myslím, že ten svet sám o sebe sa až tak nezmenil, ale môj pohľad naň možno hej. Asi ma už neserie tak ako predtým.

Zdá sa, že si si našiel svoju cestu. Čo ti pri tom pomáha?
Asi tie veci, ktoré som už spomínal – nejaká otvorenosť. Mám dieťa, to je úplne zásadná zmena, dobrú frajerku, iba samú dobrovoľnú prácu... na čo by som sa ešte tak posťažoval?

V zásade sa nemôžeš sťažovať ani na nezáujem publika.
To bol fór – akože sa ani nemám na čo sťažovať. Všetko je v poriadku. Samozrejme, môžem mať kritické pripomienky k tomu, ako sa spoločnosť niekedy profiluje, ale čo už...

Je veľa ľudí, ktorí sú z toho znechutení. Tvrdia, že to tu pre nich nemá cenu a uvažujú o odchode do zahraničia.
Ja nemám ani odvahu, ani dôvod zmiznúť z domova. Aj predtým, keď som bol mladý, som chcel iba vyjsť von, nadýchnuť sa, spoznať čo sa dá, pozhovárať sa, čosi zistiť a vrátiť sa bohatší o nejaké zážitky. Keď človek sám príde na to, že ľudia sú rôzni, stáva sa tolerantnejším. Zistí, že generalizovať sa nedá takmer nič, že náhoda je veliteľkou vesmíru a to je asi celé, aj keď si nie som celkom istý.

Martin Chrobák a Matej Šrámek

---

Tags: rozhovor