„Na Dunaji boli akurát preteky kačíc. Býval som vtedy nad vinárňou, a tak sme po návrate z dynamických pretekov boli naradostení a nabudení. Ja som mal vtedy doma plno nástrojov, drummašín, synťákov, jednu lacnú gitaru a nejaké efekty. Filip chytil basu, ja gitaru, Ľuboš drum pady a Adam tam ešte s nami nebol. Moja spolubývajúca Simona vtedy začala s nami hrať na klávesoch. Tak to celé začalo“ popisuje okolnosti vzniku kapely The Ills Martin Krajčír, súčasný gitarista a bývalý DJ známy pod nickom Isobutane. V rozhovore mu pritom sekunduje žurnalista, fotograf a hráč na basgitaru Filip Drábek.



Každá kapela má nejaký príbeh, spojený so vznikom jej názvu. Ako vznikol ten váš?
Čo sa týka názvu, tak legenda hovorí, že si Filip na koncerte The Kills zakrýval „K“ a prišlo mu to vtipné. Keďže sme vtedy po tých pretekoch netušili, že to raz takto skončí, ponechali sme si tento názov a parodovali samých seba. Kým to nezačalo byť naozajstné. Potom nám to už proste ostalo.

Ako ste dospeli k svojmu štýlu - post-rocku, shoegaze a pod.?
Filip: Na úvod sme začali hrať nejakú našu predstavu post-rocku, ktorá v skutočnosti nebola post-rockom, shoegaze sa do toho primiešal kvôli tomu, že radi používame efektové krabičky, a tak sme mali k tomu zvuku blízko. Zaujímavé podľa mňa je, že na novom albume, ktorý je v porovnaní so všetkým, čo sme doteraz spravili, omnoho vyspelejší, sme sa začali od post-rocku i shoegaze dosť odkláňať. Neviem, kde sa momentálne nachádzame, nazval by som to inštrumentálnym rockom, hoci to znie dosť sedlácky, heh.
Martin: To áno. Keď ale odhliadnem od efektov, myslím, že sme všetci mali radi túto hudbu. Ľuboš aj Filip počúvali veľa post-rocku, ja som bol skôr na popovejšie shoegazeové veci. V tých neskorších začiatkoch to bolo počuť. Dnes, ako hovorí Filip, až tak nie, ale ja som celkom rád, pretože post-rock sa začal sám požierať. A ísť niekam aspoň kúsok ďalej (alebo skôr inam) sa mi zdá ako vhodný ťah pre našu hudbu.

Čo je vlastne post-rock a shoegaze?
Filip: Post-rock aj shoegaze sú žánrovo dosť odlišné. Za priekopníkov post-rocku sa považujú Slint, hrajúci na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov to, s čím o pár rokov neskôr prišli napríklad Mogwai alebo Explosions in the Sky, teda tým, čo sa považuje za post-rock dnes. Zároveň obdobie, kedy hrali Slint, je aj zlatým obdobím shoegazu, hoci ten je o niečo starší. Post-rock je postavený na jednoduchých inštrumentálnych nápadoch, ktoré majú často rovnakú formu či šablónu - začínajú potichu, jemne, prechádzajú do hlučných záverov, samozrejme je tam aj veľa ďalších vecí ako charakteristický zvuk, gradácie a podobne. Shoegaze je monotónnejší, v zásade by som to popísal ako indie hrané nahlas, špinavo, s väzbami a stratenými vokálmi.

Rakúska scéna post-rocku je dosť silná, kluby fungujú. Ako žije táto scéna u nás?
Filip: Kluby tam sú, vo Viedni aj v Grazi hrá veľa zahraničných post-rockových mien, no čo sa týka samotných rakúskych kapiel, nejakú obrovskú scénu nevnímam, skôr je to o menách konkrétnych promotérov. U nás nemôžeme o scéne hovoriť, neexistujú promotérske skupiny alebo kluby, ktoré by boli zamerané iba na post-rock, čo je, podľa mňa, celkom zdravé. V posledných rokoch vzniklo zopár projektov, ktoré sa jednoznačne dajú definovať ako post-rockové - napríklad pohrobok Moustache H.I.N.T., prešovskí Dawn To Come, ktorí sa však rozpadli a pár ďalších - ako Line Gate alebo Portal. Je pár kapiel, pár klubov ochotných organizovať také koncerty. Myslím si ale, že na Slovensku kapely z nezávislej scény nie sú brané podľa žánrov, a to je tiež vporiadku. Škoda len, že nie je viac miest, kde by bolo možné hrávať.

Martin, ty si dobre známy aj pod pseudonymom Isobutane, kde figuruješ na poli elektroniky, DJ-ingu a remixov. Čo sa stalo, aby si zahodil loopy a namiesto toho začal krvaviť prsty na gitare?
Martin: Popravde to bola nuda. Mašiny sú fajn a fajn je aj fakt, že na konci dňa máš hotový track a takmer okamžite môžeš počuť ako znie. Môžeš si ho prehrávať, môžeš rozmýšľať čo ďalej a nemusíš vedieť hrať. Musíš vedieť len to, ako dostať veci z hlavy do stroja. Čo sa týka koncertov, je to vynikajúci zážitok pre stresera. Nemáš sa totiž ako pomýliť a celý koncert je príjemný relax. Raz som hral s ôsmimi mašinami naraz a to bol jediný raz, čo som mal naozaj bolehlav a nestíhal som. Ale vláčiť si so sebou osem takmer jedenásťkilových strojov je blbosť. Navyše si všade na cestách sám. Samozrejme, iné je hrať doprovod nejakej kapely. S Lacom Lučeničom to bol napríklad príjemný zážitok. Tam som šiel s ľuďmi, ktorí boli fajn a koncerty boli vybavené tak, že som sa, na rozdiel od tých mojich, nemusel o nič starať. Za to môžem na tomto mieste pekne poďakovať. Väčšinou som ale aj tak chodil sám a nudil som sa. Takto je to lepšie, mám zamestnanú hlavu a s kapelou sa cítim aj na cestách aj na pódiu neporovnateľne lepšie.

Kto vás ovplyvnil?
Filip: Každý máme svoje obľúbené kapely. U mňa sú to The Cure, u Martina Cocteau Twins, Adam miluje Johna Fruscianteho a u Ľuboša ani neviem, ten počúva snáď úplne všetko. Čiže nejaké elementy týchto interpretov nás určite ovplyvnili, ale skôr by som to pripísal tomu, že nás ovplyvnili vyššie spomínané šablóny jednotlivých žánrov.

Stále fungujete ako inštrumentálna skupina – je to stále nechuť spievať, alebo sa to tam jednoducho nehodí a nemáte ani ambíciu?
Filip: Mali sme pokusy skúsiť niečo so spevom, no keďže sme z toho neboli úplne nadšení, Martin svoju túžbu zaspievať si preniesol do kapely Pale Clouded White, kde sa mi to teda páči podstatne viac ako u nás. Ja by som chcel, aby sme ostali inštrumentálnou kapelou.

Veľa autorov skladá hudbu k textom a naopak. Nechýba vám to?
Martin: Nie, toto mi naozaj nechýba. Slová sú limitujúce. Mňa skôr inšpirujú momenty. Pri elektronike to boli momenty zvonku, pri gitare to je moment, ktorý zažívam pri takom tom „random“ brnkaní. Niekedy sa stane, že si doma hrám, pomýlim sa, alebo mi niekde skočí ruka a prvé tóny ma inšpirujú k celej skladbe. Už v tom momente počujem, ako by mala ísť ďalej. Nie sú to nejaké epické kompozície, ale... no a? Mám ešte dve možnosti zdvihnúť príbehovosť skladby. Efekty a celú kapelu. V poslednej dobe sa skladania ujal vo veľkom aj náš druhý gitarista Adam. Jeho štýl je ale o dosť zložitejší a z toho mám radosť. V týchto dňoch akurát pracujeme na jednej jeho skladbe a musím povedať, že ja sa teda veľmi teším, ako to bude znieť vo finále.

Vydávate v tejto chvíli ďalšiu dosku, Splendor, ktorej mastering prebehol v Írsku. Aké parametre teda musí mať mastering na Slovensku, aby vás presvedčil zostať s pripraveným materiálom doma?
Filip: Mastering síce vznikol v Írsku, ale postaral sa o to Čech, čiže by som to nepripísal nejakej ambícii hľadať všetko dobré iba za hranicami. My sme si zvolili najjednoduchšiu cestu, potrebovali sme master pre vinyl a Gargle & Expel nám bol odporučený Bonusom, ktorému produkoval a mastroval jeho album Náměstí míru. Po prvej zmastrovanej skladbe sme si povedali, že to nemá chybu a ostali sme pri ňom. Ale verím, že aj na Slovensku by sa určite našlo pár šikovných ľudí, ktorí by sa dokázali so zvukom pohrať na takej úrovni.

Mastering riešite vonku, ale label je domáci. Ako ste ho vyberali?
Filip: Vydávame pod vydavateľstvom Exitab, ktoré som založil a spolu s mojou priateľkou a pár ďalšími ľuďmi ho už viac ako tri roky prevádzkujeme. Keďže vydavateľstvo vzniklo ešte predtým, ako sme mali hotové prvé EP, bola to jasná voľba a bol to zároveň obojstranný proces, lebo prvým fyzickým nosičom, ktorý sme vydali, bol práve náš prvý album. Takže približný model pre Exitab som vlastne zvolil tak, aby mi vyhovoval ako členovi kapely. Pre nás nemá význam hľadať zahraničného vydavateľa, keď sa vpodstate celý trh s fyzickými a najmä digitálnymi nosičmi sústredil na internet a je bezhraničný.

Čo váš pohľad na digital download a jeho postupnú náhradu vymierajúcich CD a DVD? Máte predstavu spravodlivého odmeňovania autorov, prípadne aký model vám vyhovuje? To čo skúsili Radiohead?
Filip: Myslím, že takéto debaty sú dosť subjektívne a tým pádom zbytočné. Absolvoval som jednu na Pohode a okrem toho, že sa v nej nič nevyriešilo, spôsobila mi akurát zvýšenie tlaku na niekoľko dní. Tak ako si nemyslím, že internet nahradí noviny, či ebooky normálne knihy, tak si nemyslím, že digitálna hudba dokáže nahradiť CD a najmä vinyl. A to aj v momente, keď bude digitálna hudba pre interpretov a vydavateľstvá zdrojom väčších ziskov ako „fyzická“. V mojom prípade je digitálna hudba len akousi ukážkou, návnadou na to, ktorého interpreta si mám kúpiť na vinyle. CD sú v zásade dosť nudným nosičom, a tak najmä medzi mladými aktívnymi poslucháčmi v nezávislej scéne sú preferované vinyly, nielen kvôli ich zvuku, ale najmä rituálu, ktorý sa spája s ich prehrávaním. Čo sa týka odmeňovania autorov, sme príliš malá skupina na to, aby som to vedel posúdiť, no z môjho osobného pohľadu môžem poradiť jedine to, že najjednoduchšie je založiť si vlastné vydavateľstvo a dohodnúť sa na podmienkach sám so sebou, prípadne si nájsť vydavateľa, ktorý neokráda.
Martin: Ja neviem, či tak celkom súhlasím s Filipom. My sme generácia, ktorá dostávala hudbu v obaloch a ktorá zažila aj jej transfer na internet, ale myslím, že keď táto retrofília opadne, bude len veľmi malá šanca, že dnešné deti siahnu po niečom, na čo nie sú zvyknuté. Obal a celý spúšťací rituál buď nezažili, alebo zažili len minimálne. Čo sa týka odmeňovania, nevidím problém vo free downloadoch. Môj problém nie je to, že ľudia nebažia po hudbe na nosičoch. Rozumiem tomu, dnes je stresujúce vybrať si a aj ja sám častokrát volím kapituláciu. Samozrejme, iným prípadom sú koncerty, kde si väčšina ľudí kúpi nosič nezávislej kapely. Takýto nosič, hoci by bol aj úplne zbytočný, má status akéhosi suveníru a ohodnotenia, že na koncerte bolo dobre a že si chce človek túto chvíľu pamätať. Kapely mimo major labelov mali vždy tržbu len z koncertov a takto predaných „suvenírov“. Neviem, čo sa ľudia dnes rozčuľujú nad free downloadami.

Čo koncerty?
Filip: Máme ambíciu čo najviac hrať, je jedno kde. Na jeseň hráme okrem slovenských miest aj v Čechách, v Poľsku a v Rumunsku, na jar máme naplánované regulárnejšie turné v zahraničí, z ktorého je už polovica booknutá. Koncerty nám vybavuje Janka Kočišová, všetko sa rieši cez maily, píše teda do domácich aj zahraničných klubov, zháňa sa po kontaktoch a podobne, odpovedá na prípadný záujem o nás.

Od poslednej dosky uplynulo niekoľko rokov. Čo sa zmenilo?
Martin: Od poslednej dosky sa zásadne zmenilo asi všetko. Náš zvuk, naše smerovanie, náš skill... Zvuk je vyzretejší, skladby sú lepšie, viac si za tým všetkým dokážeme stáť. Ako už Filip povedal, odklonili sme sa aj od tých post-rockových štandardov, aj od šúgejzových jednoduchostí. Momentálne sme opäť v tvorivej nálade a tie veci, čo skladáme teraz, sú zasa niekde inde ako tie, čo sú na albume. Ja ale dúfam, že sa ľuďom bude aspoň trochu páčiť to, čo sme za posledný rok pozliepali.

Mojmír Lieskovský

---

Tags: rozhovor