ZRNÍ
10.03.2013 Filed in: Recenzie
Soundtrack ke konci světa
Zrní + Applause Booking
Po dopočúvaní albumu ostal vnútri veľmi príjemný pocit. Konečne niečo... iné? Veď je dávno a všeobecne jasné, že všetko tu už bolo a použiť pojem ako nové, originálne, nevšedné, a hlavne moderné, je v nonartificiálnej hudbe recenzným anachronizmom a gýčom. Pravdou je, že dobré sa chváli samo a nóvum prichádza ako jas z čistého neba, a nie ako obchodný ťah. Hoci názov Soundtrack ke konci světa vyznieva prvoplánovo a v závere roku 2012 samoúčelne, marketingovo. V tom prípade by Zrní museli hrať inú hudbu s inými aranžmánmi, veršami, refrénmi a pri treťom albume vymetať smotánkové TV relácie. Zámer je však inde.
Hudba Zrní je hudbou iného zrna. Už samotný obal dýcha čistotou a k obsahu nahrávky sa absolútne hodí. Obsah je predovšetkým akustický. Piesne obsahujú v sebe všetko to dobré, čo poznáme z histórie gitarovej britskej hudby. Vybavte si niektorú z akustických vecí a verzií piesní Pink Floyd, Yes, Blur, Coldplay, Radiohead... Taktiež nie náhodou Zrní nahrali spolu s Markétou Irglovou titulnú pieseň k fantasy filmu Poslední z Aporveru. To, čo vykúzlila Irglová z klavíra na svojom albume, ide z gitár, huslí a píšťal kapely Zrní. Generačne aj výpoveďovo sú Zrní s Irglovou na tom podobne. Možno o čosi viac melancholicky. Zrní však ostali verní rodnému jazyku. Iba raz, v úvodnej skladbe Rychta, sa zamotá kúsok improvizačnej angličtiny a čaro rukopisu skupiny sa na minútu stratí. Na predchodcoch (Voni - 2009, Hrdina počítačový hry jde do světa - 2011) sa našlo viac klasických pesničkových a priamočiarych polôh. Aby bolo jasné, Soundtrack ke konci světa vôbec nie je hudbou k nejakému filmu. Album s desiatimi skladbami je smutným a trpkým posolstvom o nádeji do budúcna. Škoda len, že nahrávke chýba kúsok optimizmu. Hudobného aj textového.
Zrní + Applause Booking
Po dopočúvaní albumu ostal vnútri veľmi príjemný pocit. Konečne niečo... iné? Veď je dávno a všeobecne jasné, že všetko tu už bolo a použiť pojem ako nové, originálne, nevšedné, a hlavne moderné, je v nonartificiálnej hudbe recenzným anachronizmom a gýčom. Pravdou je, že dobré sa chváli samo a nóvum prichádza ako jas z čistého neba, a nie ako obchodný ťah. Hoci názov Soundtrack ke konci světa vyznieva prvoplánovo a v závere roku 2012 samoúčelne, marketingovo. V tom prípade by Zrní museli hrať inú hudbu s inými aranžmánmi, veršami, refrénmi a pri treťom albume vymetať smotánkové TV relácie. Zámer je však inde.
Hudba Zrní je hudbou iného zrna. Už samotný obal dýcha čistotou a k obsahu nahrávky sa absolútne hodí. Obsah je predovšetkým akustický. Piesne obsahujú v sebe všetko to dobré, čo poznáme z histórie gitarovej britskej hudby. Vybavte si niektorú z akustických vecí a verzií piesní Pink Floyd, Yes, Blur, Coldplay, Radiohead... Taktiež nie náhodou Zrní nahrali spolu s Markétou Irglovou titulnú pieseň k fantasy filmu Poslední z Aporveru. To, čo vykúzlila Irglová z klavíra na svojom albume, ide z gitár, huslí a píšťal kapely Zrní. Generačne aj výpoveďovo sú Zrní s Irglovou na tom podobne. Možno o čosi viac melancholicky. Zrní však ostali verní rodnému jazyku. Iba raz, v úvodnej skladbe Rychta, sa zamotá kúsok improvizačnej angličtiny a čaro rukopisu skupiny sa na minútu stratí. Na predchodcoch (Voni - 2009, Hrdina počítačový hry jde do světa - 2011) sa našlo viac klasických pesničkových a priamočiarych polôh. Aby bolo jasné, Soundtrack ke konci světa vôbec nie je hudbou k nejakému filmu. Album s desiatimi skladbami je smutným a trpkým posolstvom o nádeji do budúcna. Škoda len, že nahrávke chýba kúsok optimizmu. Hudobného aj textového.
Jurai Gonšor
