Z futrálu Števa Šantu

Krátko o futráloch
stevo-santa
Na gitare je najhoršie to, že ju musíte nosiť. Čím ste starší, tým je váš futrál tvrdší a ťažší, pretože aj vaše gitary sú čím ďalej drahšie. Neklamný znak toho, že to s vami ide pomaličky, ale isto, dole kopcom.
Futrál som nerád nosil už ako decko, pretože som pozoroval okolie, a tak som videl, že ľudia túto vec normálne nenosia. A ja som chcel byť normálny, naozaj som sa snažil, nechcel som na seba upozorňovať a rád som sa premiestňoval nepozorovane, stratený v dave.
Až pár rokov na to, keď som zistil, že na futrál dobre reagujú dievčatá, som sa s ním opäť celkom rád premával. Ibaže ani to netrvalo dlho, lebo som cítil, že to nie je celkom fér hra, že si tou gitarou akože pridávam nejaké body, chcel som, aby to bolo na spôsob ktoréhosi amerického filmu, vandrujúci kovboj, outsider, zbalí v motoreste čašníčku, potom sa milujú, potom sa vezmú, majú dve deti a bývajú v ošarpanom domčeku za mestom, šťastne, až kým nepomrú, takto som to chcel, očariť dievča fyzicky, lebo najviac nás tešia pochvaly, ktoré si nezaslúžime. Vynoriť sa z hmly ako vágus a až potom, po nejakej piatej noci, vziať v posteli do rúk gitaru a zahrať len tak ledabolo pár akordov, možno pesničku, po orgazme sa hrá najlepšie.
Nemal som rád, keď ľudia moju identitu okresávali na nástroj, akoby vás zaň zamieňali a často, keď ma niektorý známy po rokoch stretol, nemohol si neodpustiť poznámku: „A kde máš gitaru?“ Veselým, žoviálnym tónom, akoby to bola tá najväčšia sranda na svete, že hrávate na gitare. Alebo poznámky: „Ta zahraj dačo, ne?“, predvádzané s neodmysliteľným pohybom predlaktia, hoci dotyčný dobre vidí, že žiadnu gitaru pri sebe nemáte. Ste proste galiardus, žonglér, komediant, nič sa na tom nezmenilo.
Trošku veci pomohol film Desperado, ktorý spopularizoval futrál gitary čoby puzdra na zbrane. A tak som nejaký čas na otázky typu: „Čo v tom máš, violončelo?“ odpovedával: „Nie, samopal.“ Aj decká to poznajú, asi to dávali na Vianoce v telke, idete okolo, vravia si: „Aha, Desperado.“ Ibaže sa neboja, smejú sa.
Najradšej si hrávam doma, postavený pred knižnicou. Mŕtvi spisovatelia sú vďačné publikum. Aj môj kamarát vraví: „Mám rád koncerty, ale vadí mi, keď ma ľudia počúvajú.“ Rozumiem mu. Ten bod, kedy sa čosi intímne mení na verejné obcovanie, sa občas ťažko prekonáva. Možno keby som sa v detstve zapálil pre stolný tenis, čo je myšlienka, ktorá ma dodnes naliehavo máta, známi by sa ma pri stretnutiach pýtali: „A kde máš raketu?“ Skrátka, nevyberiete si, niet z toho úniku.
Takže som sa s tým nejako zmieril, pri nosení futrálu už neriešim žiadne pocity, akurát to, že čochvíľa odíde rúčka. Niekto šikovný by sa na to mal pozrieť.